Kurkyľ

Ilustračný obrázok: Pixabay

Čukotský folklór s tematikou stvorenia a reflexie totemových rodov, zapísaný v roku 1948 sovietskym lingvistom P. J. Skorikom v obci Uelen, preložený z ruského originálu Куркыль, publikovaný pre verejnosť prvýkrát.

Nebolo u Kurkyľa žiadnych psov, žiadnych saní, ničoho. A tak sa rozhodol, že si miesto saní vezme kajak bez kože. A namiesto ostola – rebro veľryby. Teraz potrebujem zohnať už iba psov, pomyslel si. Vyšiel na breh a vykríkol: ,,Hej, psy, poďte ihneď sem!“

A hľa, z mora sa vynorilo šesť bielych medvedíc. Zobral Kurkyľ veľrybie rebro, zahnal sa na medvedice a začal ich mlátiť. Nahnevali sa medvedice, zvírili sneh a utiekli.

A Kurkyľ opäť hromovým hlasom vykríkol, teraz rovno k tundre: ,,Hej, psy, poďte ihneď sem!“

A hľa, z tundry sa objavila svorka bielych vlkov. Zobral Kurkyľ veľrybie rebro, zahnal sa na vlkov a začal ich mlátiť. Nahnevali sa vlci, zvírili sneh a utiekli.

A Kurkyľ tretí krát vykríkol: ,,Hej, psy, poďte ihneď sem!“

Tentokrát sa objavili biele líšky. Kurkyľ ich už z diaľky zbadal, vykríkol: ,,Ko-ko-ko-ko!“, a rýchlo ich zapriahol do kajaka, skríknuc: ,,Bežte!“ Ako sa pohli, Kurkyľ sa prevrátil. Vtom sa vedľa havranieho tábora zjavil ťažný postroj. Pomaly ide Kurkyľ, susedia sa smejú: ,,Cha-cha-cha-cha!“

,,Pekný deň!“ – hovoria mu. ,,Pekný deň aj vám!“ – odpovedá Kurkyľ.

Priviazal psov – líšky k jarange. Vošiel dnu. Pohostili gazdovia Kurkyľa jedlom a ľahli si spať. Vtom ich počuje ticho lamentovať: ,,Oj! Oj! Líšky stenu zožerú, treba ich pustiť.“

Postavil sa Kurkyľ a vraví: ,,No tak ja už pôjdem, dobre som si oddýchol!“

A gazdovia ticho medzi sebou: ,,Nemôžme Kurkyľa len tak nechať odísť. Zaťažme mu kajak ešte viac. Dajme tam odev a iné veci, nech sa ani nepohne, aspoň sa poriadne zabavíme!“ A dali do kajaku všetko, čo doma našli.

Vydal sa Kurkyľ na cestu, pomaly ide a všetci sa smejú: ,,Cha-cha-cha-cha!“

Vidiac to Kurkyľ, silne popchol postrojmi a tak zrýchlil tempo, až sa rozvíril snežný vír.

Všetci čo sa smiali, hneď sa vrhli za ním: ,,Nechaj nám tu niečo! Čokoľvek! Len nechaj!“

Kurkyľ prišiel domov a začal spokojne žiť. A posmievačom nezostalo nič, okrem jednej veci. Navždy si zapamätali jeho meno.[1]

[1] МЕНОВЩИКОВ, Г. А. 1974. Сказки и мифы народов Чукотки и Камчатки. Москва: Наука, c. 343 – 344.

Preklad: Sonka Valovič Sazama