Ilustračný obrázok: Wilfried Pohnke Pixabay
Pred pár dňami verejnoprávna televízia reprízovala film zosnulého režiséra Stanislava Párnického „Kára plná bolesti“.
Tento film som videla niekoľkokrát a vždy sa naň pozerám, ako sa hovorí, inými očami. Možno je to životnými skúsenosťami a vedomosťami. Teraz som v ňom našla mnoho spojitostí so súčasnou dobou.
Príbeh dvoch priateľov žijúcich na okraji spoločnosti, pre ktorých je luxusom aj kúsok jedla už nie je iba vzdialenou minulosťou, o ktorej sa už iba natáčali poetické filmy a drámy. Drámy, ktoré boli mementom doby plnej biedy, ľudského utrpenia, ale aj túžob a snov o lepšom spravodlivejšom svete. V súčasnosti sa tieto drámy stávajú krutou realitou, pretože aj teraz sa pre mnohých ľudí na Slovensku stáva kúsok jedla luxusom. Zväčšuje sa obrovská priepasť medzi obyčajnými chudobnými ľuďmi a tými bohatými, ktorí sú úplne odtrhnutí od reality života bežných ľudí. Mnoho z tých, ktorí si myslia, že materiálne bohatstvo z nich robí niečo výnimočné sú však iba na úrovni prostitútok, či Judášov, pretože za peniaze sú schopní všetkého, predávať sa, aj zrádzať. Žiaľ neuvedomujú si, že v skutočnosti predávajú vlastné duše a zrádzajú iba seba samých.
Aj dnes sa mnoho ľudí znova ocitá v neuveriteľnej materiálnej chudobe, ktorá je zapríčinená obludnou mravnou a hodnotovou biedou.
Aj dnes ľudia snívajú o lepšom svete a túžia žiť inak. Bolo tomu tak aj pred pár desaťročiami. Chceli zmenu, mať sa lepšie, byť bohatými, mať parádne domy, autá, bezstarostný život, cestovať na dovolenky, zabávať sa…
Áno, snívali a túžili tak ako filmový hrdina Majo, ktorý závidel šťastie ľuďom vo vlakoch odchádzajúcich na západ, do „lepšieho sveta, za prácou a šťastím“. Vo svojej nevedomosti a túžbe si pobalil pár vecí, ktoré mal a chcel sa potajomky dostať do jedného takého vlaku. Sen sa mu nakoniec splnil, keď ho napokon do neho vpustili rehotajúci sa esesáci. Bol to dobytčák a na vagóne bolo veľkými písmenami napísané „DACHAU“.
V Európe takto do podobných vlakov nastúpili celé štáty. Ľudia nevedeli, že na jeho vagónoch boli veľké nápisy „KAPITALIZMUS a OTROCTVO“, pretože verili frázam o demokracii, slobode, bohatstve a dokonca láske. Rovnako ako verili filmoví hrdinovia farárovi, ktorý im prečítal povolávací rozkaz, v ktorom bolo že si Jakub má splniť hrdú povinnosť brániť vlasť.
Vysnívané šťastie a sloboda sa veľmi rýchlo zmenili na krutú realitu nezamestnanosti, sociálnej neistoty, vykorisťovania, chudoby v hladových dolinách a mravnej biedy novodobej zbohatlíckej buržoázie.
Bolo to spôsobené tým, že ľudia nepochopili, v čom sa skrýva skutočné ľudské šťastie. Nevážili si to čo mali a túžili po „zasľúbenej zemi v ktorej im budú z neba padať pečené holuby a manna nebeská“ a oni sa budú môcť už iba nečinne váľať, alebo zabávať.
Nepochopili, na akých hodnotách je postavený vysnívaný „vyspelý západný svet“, ktorý celé tisícročia tvrdo a nekompromisne likviduje túžbu a snahu vybudovať sociálne a ľudsky spravodlivú spoločnosť už v zárodkoch a používa na to tie najstrašnejšie a najohavnejšie spôsoby. Jedným z takých spôsobov boli obludné klamstvá v podobe propagandy, ktorá sa šírila už počas posledných dvoch dekád socializmu ako mor. Výsledkom bolo, že bývalé postsocialistické štáty nielen nasadli na dobytčák smer „KAPITALIZMUS A OTROCTVO“, ale ešte si aj dobrovoľne natiahli na krk slučky a rovnako dobrovoľne ako na zlatej tácke, odovzdali všetko čo mali, aby sa v skutočnosti stali iba kolóniami, ktorým vládnu politické bábky, spolu s novodobou buržoáziou vytvorenou oligarchami, zbohatlíkmi a celebritami.
Sen a túžba po lepšom svete a šťastí sa zmenili na tvrdú realitu neľudskosti, biedy, strachu, násilia a utrpenia. A príčinou tohto nešťastia bol nedostatok vedomostí a poznania, ktorý sa v súčasnosti ešte prehĺbil. Vďaka sofistikovanej mediálnej propagande sa mnoho ľudí ocitlo nielen v materiálnej chudobe, ale hlavne v desivom mentálnom otroctve a túto svoju chudobu mnohí vnímajú ako niečo prirodzené. Najhoršie na tomto stave je, že nielenže prestali túžiť a snívať po šťastí a lepšom svete, ale prestali túžiť po ľudskosti a byť Ľuďmi…
Devana