Súčasná doba nás stále viac podnecuje k tomu, aby sme vedeli kriticky myslieť a rozlišovať fakty od výmyslov.
Vďaka kritickému mysleniu sme totiž schopní vedieť danú informáciu posúdiť a následne sa rozhodnúť, či ju budeme považovať za dôveryhodnú alebo nie.
Máme tendenciu veriť tomu, čo zapadá do nášho svetonázoru, obklopujeme sa ľuďmi, ktorí s nami súhlasia.
Preto je dnes taká veľká polarizácia spoločnosti – medzi časťou spoločnosti založenej na faktoch a časťou spoločnosti založenej na dojmoch a konšpiráciách.
U tej druhej časti spoločnosti sa nedá rozumne argumentovať, lebo ich postoj nie je založený na ráciu, ale na iracionálnych dogmách.
Problém je, že si to táto časť spoločnosti neuvedomuje (hoci často ide o VŠ vzdelaných ľudí). Preto poctivá diskusia vyžaduje poctivo podložiť fakty, na základe ktorých vyslovujeme závery.
Kladiem si otázku, že čo s tým. Zjavne bude treba učiť kritickému mysleniu.
Podľa odborníkov naučiť niekoho kriticky myslieť nie je vôbec jednoduchou úlohou, a ani to nie je vec, ktorá sa nacvičí v určitom veku a potom sa už k nej netreba vracať.
Neexistuje nijaký zaručený sled krokov vedúci k rozvoju kritického myslenia. Existuje však súbor podmienok, ktoré musí prostredie splniť a deti pochopiť, aby sa kritické myslenie účinne rozvíjalo.
Ak sa majú deti účinne zapojiť do kritického myslenia, musia:
- rozvíjať svoje sebavedomie a pochopiť, že ich názory a myšlienky majú hodnotu,
- aktívne sa zapájať do procesu učenia aj každodenného rodinného života,
- s rešpektom si vypočuť iné názory,
- sformulovať svoj úsudok a byť pripravení ho buď vyjadriť alebo pozdržať.
Pripúšťam, že čo sa dnes môže zdať ako neoverené až bizarné, sa o pár rokov môže ukázať ako historický či vedecký fakt.
Myslím si, že rozhodujúci je vždy rozdiel medzi spôsobom, ako bežne zmýšľajú konšpirátori na jednej strane a zástancovia rozumu, logiky a argumentov na strane druhej.
Veľmi ma zaujala myšlienka učiteľa kritického myslenia, ktorý povedal.
Uvedomujem si, že väčšina z nás naozaj netúži žiť ako detektívna kancelária. Veľmi však pomáhajú správne návyky. Pokiaľ pravidelne čítam kvalitné zdroje a diskutujem s ľuďmi, ktorí sa vyznajú v tom, čo robia, výrazne zvyšujem svoje šance, že svet budem spoznávať vo vernejších farbách.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Nuž, keď sa bavíme o kritickom myslení, budem dnes aj ja kritickejší.
Predovšetkým, rozlišovať sa musíme naučiť medzi faktami a názormi. Vyjadrenie „rozlišovať fakty od výmyslov“ je už významovým posunom, ktorý naznačuje, že správne a pravdivé názory sú tiež fakty. Ale už tento významový posun je prehreškom proti dôslednému kritickému mysleniu. Žiadne názory nemôžu byť imúnne voči kritickému preskúmaniu.
Druhá vec, ktorú by som chcel poopraviť je to, že „život nie je períčko“, ako hovoril jeden z mojich priateľov – lekárov. Človek sa nevyhne tomu, aby žil ako detektívna kancelária, veď ide o náš život. Napríklad denne v cestnej premávke musíme vyhodnocovať, čo znamená to, čo vidíme a počujeme, predvídať, ako sa situácia následne môže vyvinúť. Ak to kriticky správne nevyhodnotíme, následky môžu byť veľmi vážne. A práve preto, aby sme v každodenných skúškach obstáli, potrebujeme správne návyky aj v myslení.
A do tretice, možno najvážnejšia vec, ktorá zhrňuje všetko, čo bolo napísané vyššie – som presvedčený, že kritické myslenie je nám od narodenia úplne prirodzené. Je to náš evolučný dar a bez neho by batoľatá a malé deti neboli schopné naučiť sa správne používať svoje telo, jazyk a nezaradili by sa úspešne do okolitého sveta. Ak máme pocit, že je nutné stredoškolákov alebo dokonca dospelých ľudí „učiť kritickému mysleniu“, tak je niečo „poriadne zhnitého v štáte Dánskom“. Aj hneď napíšem čo – médiá a zábavná kultúra. Je napríklad plná reklamy aj cielenej politickej propagandy. Jedno aj druhé je priamo určené na to, aby odúčalo ľudí od prirodzeného kritického myslenia. Je to podobné ako s alkoholom, drogami a fajčením. Koľko problémov je s „odúčaním“, ale prečo vôbec dopustíme, aby sa na návykové látky mladí ľudia naučili?
