Ilustračný obrázok: Pixabay
„Keby mohli voľby niečo zmeniť, nedovolili by nám ich.“ Povedal kedysi dávno Mark Twain a mal pravdu.
Len málo ľudí si kladie otázky: Prečo máme voľby každé štyri roky? Na čo a komu voľby slúžia. Aký prospech z nich má štát a občania?
Možno je to tým, že mnohým ľuďom takýto systém vyhovuje a stále si myslia, že štát sú politici, ktorí sa o nich postarajú… Žiaľ, pravda je niekde úplne inde. Stačí vidieť predvolebnú ruvačku o válovy. Občanmi štedro platenú ruvačku o válovy.
A výsledok?
Nefunkčný štát v hlbokom mŕtvolnom rozklade.
Niektorí politici prirovnávali štát ku firme.
Lenže ako môže taká „firma“ fungovať, keď sa dostanú do jej vedenia hochštapleri a diletanti, ktorí síce vo „firme“ vládnu, ale neriadia ju. Vedia, že ich každé štyri roky zvolia a ešte aj štedro zaplatia samotní zamestnanci – občania „firmy“, ktorým stačia lacné sľuby a klamstvá a sem tak nejaký ten drobný bakšiš na zalepenie očí aj úst pred voľbami. Vyrabovaná „firma“ len tak- tak prežíva a aby vôbec prežila, vedenie ju neustále zadlžuje a berie stále nové úvery. A prečo nie? Veď vedenie firmy za dlhy nenesie zodpovednosť. Tú nesú samotní zamestnanci a budú ich aj splácať.
„Firma“ pri takomto spôsobe vládnutia vedenia ani nemôže fungovať. Pretože rok po voľbách v novom vedení prevláda eufória zo získanej moci. Ďalšie dva roky vedenie vymýšľajú nejaké „inovácie a reformy“, ktoré by im pomohli zamestnancov, čo najviac ošklbať, a mohli tak na nich čo najviac zarobiť a ďalší rok vymýšľajú stratégiu, ako by sa mohli ešte udržať pri moci. Lenže vo „firme“ je mnoho takých, ktorí by sa chceli dostať do jej vedenia a vládnuť, preto tam neustále prebieha tvrdý „konkurenčný boj“.
Ak by mala „firma“ – štát zdravo fungovať, musí mať odborníkmi vypracovanú koncepciu riadenia, funkčné národohospodárstvo a sociálnu stratégiu a množstvo iných vecí. A vo „firme“ s názvom „Slovenská republika“ nič z toho niet. Podľa jej vedenia, načo aj… Veď z „firmy“ sa stala už aj tak iba podradná kolónia, ktorú celú vlastní zahraničný a nadnárodný kapitál.
A zamestnanci – občania, ktorí sú celé desaťročia zabávaní politickými fraškami, ani netušia prečo musia žiť v takom riadenom politickom chaose. Netušia, ako veľmi sú zadlžení a v akom zúboženom stave je ich „firma“– štát, ktorú postavili ich predkovia. Možno je to tým, že veria klamstvám, aké je normálne, ba priam fantastické žiť na dlh, s reťazou dlhového otroctva na krku a netušia, že tá reťaz sa začala nebezpečne sťahovať.
Lenže lož ostane vždy iba lžou, aj keď je oblečená v krásnom a trblietavom odeve a otroctvo ostane otroctvom, aj keď je reťaz na krku otroka z rýdzeho zlata.
A jedného dňa sa môže stať, že zamestnanci – občania „firmy“ – štátu ostanú na dlažbe a neostane im ani len to klamlivé zdanie, že niečo majú, vlastnia. Vtedy konečne pochopia, že keby voľby mohli niečo zmeniť, tak ich už dávno zakážu. Pochopia, že za život na dlh sa draho platí, ale aj to, že ak chcú mať vlastný štát, musia ho vybudovať na nových základoch a hodnotách.
Devana
