Ilustračný obrázok: Wikipedia
Sofia Andrejevna Tolstaja, 1900 – 1957, dcéra syna Lva Nikolajeviča Tolstého (1828 – 1910) Andreja Lvoviča (1877 – 1916) z jeho manželstva s Oľgou Konstantinovnou Diterichs. (Diterichs bola sestrou manželky známeho tolstojovca V.G.Čertkova.) Sofia bola poslednou manželkou Sergeja Jesenina. Má rovnaké meno, „otčestvo“ aj priezvisko ako jej babička, manželka Lva Tolstého, Sofia Andrejevna Tolstaja, rodená Bers (1844 – 1919.) Od štyroch rokov žila Sofia s matkou v Anglicku. (Dátum návratu do Ruska som neobjavil). Dedko, L.N.Tolstoj ju mal veľmi rád a roku 1909 pre ňu napísal Modlitbu vnučke Soničke.
Prvým manželom Sofie Tolstej bol Sergej Michajlovič Suchotin, tiež známy ako tolstojovec a ich vzdialený príbuzný. Zosobášili sa roku 1921, no Suchotin čoskoro ťažko onemocnie, roku 1922 odchádza do zahraničia, kde roku 1926 aj zomiera. Z ich manželstva sa narodila dcérka Nataška. Tú potom vychovávala babička Oľga, matka Sofie Andrejevny.
Revolúcia „vzala za svoje“. Ľudia blízki Sofii, príbuzní aj priatelia, sa postupne stávali „nepriateľmi ľudu“. Kto nebol odsúdený na trest smrti, ten bol prinajmenšom prenasledovaný. (Rodina Tolstých patrila k aristokracii, šľachte.)
V 20. rokoch Sofia pracovala v Literárnom múzeu Zväzu spisovateľov v Moskve. Doma sa u nej schádzali básnici, herci, ktorí recitovali svoje verše, aj Cigáni, ktorí ich obveseľovali spevom. Boli to literárne večierky. Prvýkrát videla a počula Sofia Sergeja Jesenina v druhej polovici roku 1921 v literárnej kaviarni Stojlo Pegasa (Pegasova maštaľ). Vtedy sa však nezoznámili, iba bola unesená jeho hlbokým hlasom.
Stretli sa v byte Galiny Benislavskej (o nej bude samostatný diel), kde Sergej istý čas býval aj so svojimi sestrami. Aj tu sa konali literárne večierky. 10. marca 1925 sa tu ocitla aj Sofia. Keď sa lúčila, bolo už neskoro, a tak ju šiel Sergej odprevadiť. Dlho sa túlali nočnou Moskvou. Vtedy sa datuje ich zoznámenie. Sergej odchádza na nejaký čas na Kaukaz, po návrate 28. mája sa stretávajú u nej v byte a čoskoro sa Sergej k nej nasťahuje. On ešte nebol oficiálne rozvedený s Isadorou Duncan a ona so Suchotinom. 18. septembra (niektorí uvádzajú 8. októbra) sa zosobášili.
Sofia bola v manželstve šťastná. Bola však aristokratkou. Aj pôvodom aj svojim správaním. To žiadala aj od manžela… Lenže Sergej, jednoduchý a otvorený či skôr divoký, ako obyčajne, uprednostňoval skôr voľné mravy. To ich od seba oddeľovalo. Sergej aj sám chápal, že by mal zmeniť svoj život. Aj sa o to pokúšal. Nedokázal však odolať spoločnosti priateľov, s ktorými sa rád pozrel na dno pohárika, a vypil si rád aj s neznámimi ľuďmi – pochlebovali mu a on ich za to hostil… (Somráci…) Vzťah medzi manželmi sa ochladzoval. Sergej sa podrobí aj liečeniu, zverí sa jednému z v tedy najlepších psychiatrov. Sofii zakáže, aby ho v nemocnici navštevovala. 23. decembra 1925 si pobalí veci a odchádza do Leningradu. Bez toho, aby v Moskve niekomu niečo povedal… O štyri dni už nebol medzi živými…
Keď od nej Sergej odišiel, vraj pomýšľala na samovraždu, napísala dokonca matke rozlúčkový list, v ktorom sa vyznáva z lásky k Sergejovi. Chcela žiť len pre neho a v ničom ho neobviňovala. Mlčky znášala jeho neodôvodnenú žiarlivosť. (Nepíšu o tom všetci životopisci)
Čo neznášal Sergej v byte Sofie, bolo zbožňovanie jej dedka Lva Nikolajeviča Tolstého. Sofia si ho veľmi vysoko vážila a často o ňom rozprávala. Možno to bola umelecká žiarlivosť, Sergej sa nemohol pozerať na jeho portréty, ktoré boli rozvešané po celom byte. -Brada, brada! Všade len tá brada..!, -hovorieval v návale zlosti.
Pár dní pred svojou smrťou jej Sergej venoval báseň na rozlúčku a prosí ju o prepáčenie. Voľný preklad:
Kto som ja? Čím som ja? / Iba taký rojko / Modré oči strácajú sa v hmle / Teba som miloval, takpovediac / spolu s ostatnými na zemi.
Keď oznámili Sofii, že Jesenin je mŕtvy (27. decembra 1925), len ťažko tomu uverila, potom hrozne kričala a bola ako nepríčetná. Na pohrebe sa zišli jeho manželky aj priateľky. Isadora Duncan poslala telegram: -Jeho neskrotný duch sa snažil dosiahnuť nedosiahnuteľné… Oplakávam jeho smrť s bolesťou a zúfalstvom.
Z ich vzťahu nevzišiel žiadny potomok.
Po Sergejovej tragickej smrti sa uzavrela do seba a robila všetko pre zachovanie jeho pamiatky. Zachovala mu oddanosť do svojej smrti. (Životopisci zase idealizujú, Sofia sa ešte raz vydala…) Starostlivo chránila všetko, čo bolo spojené s jeho životom. Roku 1926 v Moskve otvorili Múzeum S. Jesenina, ktoré viedla, roku 1929 bolo múzeum zatvorené, neskôr zase otvorené. Viedla aj múzeum Lva Tolstého v Jasnej Poľane. Starala sa o Jeseninov archív a pripravovala na vydanie jeho diela. Spolu so snubným prsteňom nosila aj široký medený, ktorý jej Sergej raz zo žartu podaroval (vytiahol ho na nejakej púti papagáj či opica…)
Sofia bola vydatá ešte raz, a to za Alexandra Dmitrieviča Timrota. Bol od nej o 15 rokov mladší a žili v manželstve od 1947 do 1954, potom on z manželstva opatrne vycúval… a oženil sa s mladšou.
Zomiera Sofia roku 1957.
Poznámka:
Suchotin: Sergej Michajlovič Suchotin sa o.i. „preslávil“ aj tým, že spolu s veľkokniežaťom Dmitrijom Pavlovičom, kniežaťom Félixom Jusupovom a V.M. Puriškevičom sa zúčastnil na sprisahaní a zavraždení Grigorija Rasputina, mnícha, vizionára, liečiteľa, blízkeho priateľa cárskej rodiny. Po VOSR bol nejaký čas komisárom Jasnej Poľany (kde sa nachádzali majetky Tolstojovcov). Jeho manželstvo so Sofiou Tolstou nemalo dlhé trvanie. Roku 1922 ochrnul. Rozišli sa a Sofia po rozvode porodila dcéru. Suchotin roku 1925 odchádza liečiť sa do zahraničia, kde aj zomiera.
Timrot: Alexander Dmitrievič Timrot, nar. 30.9.1915, absolvent Jaroslavského pedagogického inštitútu, účastník Veľkej Vlasteneckej vojny, vojenský rozviedčik, ranený, viackrát vyznamenaný, po vojne riaditeľ Múzea L.N.Tolstého v Jasnej Poľane (kde sa aj zoznámili so Sofiou), potom riaditeľ Štátneho literárneho múzea v Moskve. Pravdepodobne je ešte nažive.
Drago XI /2011
