Сергей Александрович Есенин
zo spomienok po návrate zo zahraničia
Tretieho augusta 1923 prichádzajú Sergej Jesenin a Isadora Duncan do Moskvy. Ich manželstvo teda pokračuje v rozpade. Jesenin „uteká“ pred Isadorou, snaží sa nestretávať sa s ňou. Isadora ho „naháňa“ po Moskve, Petrohrade, hľadá ho na Kaukaze. Nakoniec pochopí, že Sergej je pre ňu stratený…
Jesenin teraz žije striedavo Moskva – Petrohrad / Leningrad – Kaukaz. Občas strávi niekoľko dní v Konstantinove. O Kaukaze bola reč v minulom dieli.
Najmä v rokoch 1920 – 1922 viedol Jesenin bujarý život bohéma, „vymetal“ krčmy, dostával sa do škandálov, niekedy musela zasiahnuť aj polícia, rôzni príživníci to využívali, platil všetkým, rozdával svoje osobné veci… Trpeli jeho manželky, deti, priatelia. Kto mohol, snažil sa mu pomôcť dostať sa zo šlamastiky. Kto mohol, snažil sa ho opíjať a využívať… Uvedomuje si to. Sľubuje, že sa polepší a skoncuje s takýmto životom aj s alkoholom. Niekedy si dokázal povedať, inokedy sa sám sebe vymkol z rúk. (Každý sme nejaký…). Vychádza jeho zbierka z bohémskeho obdobia Moskva kabackaja – Moskva krčmová. Vyšla roku 1923, niektorí udávajú rok 1924, ale mohlo ísť o druhé vydanie. Jeseninove knihy sa už predávali…
Spisovateľ Nikolaj Nikolajevič Nikitin ( 1895 – 1963) spomína príbeh z leta 1924. Neskorý večer v jednom z vykričaných kvartálov Moskvy. Žila tu prevážne spodina spoločnosti. Tí ľudia bývali (alebo skôr nocovali) v nocľahárni zvanej Jermakovka. Nad vstupnou bránou sa skvel nápis: -Zanechaj nádej každý, kto sem vstupuješ… Vstúpili…
-Jesenin, Jesenin…- šepkali si nocľažníci. Poznali ho. Čo ten tu hľadá? Jesenin vyskočil na prvé voľné lôžko a začal recitovať básne z Moskvy kabackej. Písal ju práve o takýchto (možno aj týchto) ľuďoch. A možno aj pre nich… Dúfal, že práve týmito veršami si získa týchto nezvyčajných poslucháčov. Prerátal sa. Čím viac sa snažil, čím viac zvyšoval svoj hlas, tým menej si ho všímali a počúvali. Jesenin zbledol, zamyslel sa. Veď ani na jedno svoje vystúpenie sa nepripravoval tak poctivo ako na toto. Aj keď ho sem nikto nepozval…
„Hluk a krik v tomto brlohu hnusnom, / celú noc do rána bieleho / recitujem verše prostitútkam / a s banditmi strebem alkohol…“
Ako sa asi mohli cítiť práve tí banditi a prostitútky po takomto závere jednej básne? Pozerali na neho s chladným výrazom tváre. Odrazu sa spamätal, uvedomil si, o čo tu ide. Zmenil tón… Pustil sa do recitácie veršov – o sebe, o rodnej dedine, o svojom detstve, materi, sestrách, dedovi, o krásach prírody, o láske… „Jermakovci“ sa upokojili, začali počúvať, čím ďalej tým sústredenejšie. Báseň List matke (so smutnou nádejou čakajúcej syna na ceste za dedinou) sa končí slovami:
-„Nie som ja až taký veľký pijan, aby som zomrel teba neuzrúc…“
Ľudia sa tlačili okolo neho, každý chcel byť k nemu čo najbližšie. Prvej sa pustli slzy otrhanej dievčine, plač sa preniesol na ďalších a ďalších, vrátane tých najdrsnejších pováh. Boli to slzy úprimné, ľudia sa nad sebou zamysleli,… Slzy sa pustili aj náčelníkovi moskovskej kriminálky, ktorý tu bol pre každý prípad kvôli básnikovej bezpečnosti. Hľa, čo dokáže s dušou človeka urobiť citlivo vybrané ľudské slovo, básnikom uložené do veršov. Básnikom, akým bol Jesenin. Ktorého najväčšou Láskou bola poézia.
Anatolij Mariengof, básnik – imažinista, spomína, na hladový rok 1919. Ľudia sa snažili prežiť, kone odpadávali priamo na uliciach. Tam ich často aj nechávali. Raz teda išli spolu s Jeseninom z jednej mestskej štvrte do druhej. Ulice boli priamo posiate mŕtvolami koní. Na jednom bielom sedeli vrany a vyďobávali mu oči. Ktosi po nich hodil kameňom. Pod týmito dojmami Sergej čoskoro napísal poému Кобыльи корабли – Kobylie koráby. V básnickom obraze je pre neho mŕtvy kôň tým korábom a krídla vrán – to sú lodné plachty…
Jurij Nikolajevič Libedinskij (1898 – 1958), spisovateľ, raz so Sergejom išiel zrána k istému kolegovi – básnikovi. Vstúpili do jeho bytu. Básnik sedel za stolom, pracoval, teda písal verše.V byte bol neporiadok a na básnikovi bolo vidieť, že je po riadnej „opici“. Jesenin pošepol Libedinskému: -Ja by som to takto nedokázal. Ja opitý nikdy nepíšem… A vraj Jesenin často hrával na gitare. Aj spieval.
Jesenina sa pýtali, prečo sa pridal práve k imažinistom. S úsmevom odpovedal: -Ja som sa k nim nepridal. Oni sa pridali ku mne. Ak je moja tvorba imažinistická, tak som imažinistom už od detstva, veď mnohé z tých básní som napísal ako 14 – 15 ročný. Jesenin však skoro pochopil, že básnik nemôže byť „zaramovaný“ do jedného smeru. Musí byť voľný a písať tak, ako mu káže duša, srdce, rozum.
Augusta Leonidovna Miklaševskaja (o nej bola reč v 10 časti) mu nebola manželkou, boli priateľmi, dobrými priateľmi. V podstate nemá dôvod prekrúcať fakty. Opriem sa teda o niektoré z jej spomienok.
Zoznámili sa v auguste 1923. Presnejšie, zoznámila ich herečka Anna Borisovna Nikritina, manželka Jeseninovho priateľa, básnika – imažinistu Anatolija Mariengofa. Dovtedy si jej Sergej nevšímal. Nachádzali spoločné témy, mali sa o čom rozprávať. Prvý mesiac po zoznámení sa stretávali denne. Podnikali spoločné prechádzky Moskvou aj do prírody.
Hovorí, že Jesenin bol v triezvom stave veľmi hanblivý. Najmä jesť sa hanbil na verejnosti. Niektorí životopisci tvrdia, že Jesenin bol so ženami hrubý (alebo to opisujú jeden od druhého). Miklaševská tvrdí, že k nej sa správal stále slušne a galantne. Niektorí vravia, že v období ich „stretávok“ Jesenin nepil. Ona vraví, že sa snažil, ale niekedy sa sám sebe vymkol z rúk.
Že sa chcel polepšiť (a viacej nezhrešiť) svedčia napríklad aj verše venované Miklaševskej. A chcel sa polepšiť aj kvôli nej. Z básní nevyplýva, žeby mu bola ľahostajná… Uvediem len krátke úryvky s voľným prekladom. (Názov básne je identický s prvým veršom)
Заметался пожар голубой, Zmietať sa začal požiar modravý, Позабылись родимые дали, Zabudol som na dych rodných dialí, В первый раз я запел про любовь, Prvýkrát zaspieval som o láske, В первый раз отрекаюсь скандалить Prvýkrát vykašlem sa na škandály. Я б навеки забыл кабаки Zabudol by som všetky krčmy, И стихи бы писать забросил, Prestal by som aj písať verše. Только б тонкой касаться руки Za dotyk tenkej tvojej ruky И волос твоих цветов в осень. A vlasov, čo ti farbí jeseň. Alebo v básni Пускай ты выпита другим… – Nevadí, že vypitá si iným… Я сердцем никогда не лгу Ja srdcom nikdy neklamem, И потому на голос чванства Preto na slová nafúkancov Бестрепетно сказать могу, Ja neochvejne odpoviem Что я прощаюсь с хулиганством. že sa už lúčim s chuligánstvom.
Nechápala jeho priateľstvo s Mariengofom (1897 – 1962). Boli to charakterovo odlišní ľudia. Jesenin sa jej na neho sťažoval. Mariengof robil všetko možné, aby ho rozhádal so Zinaidou Rajch. Odvádzal ho z domu, neustále mu tvrdil, že básnik nemá byť ženatý. Jesenin vraví, že Mariengof ho rozviedol. Potom sa sám oženil a na neho sa vykašľal. Ktosi iný sa tiež Jesenina opýtal, prečo sa s tým Mariengofom vlastne kamaráti. -Potrebujem tieň, -zasmial sa Jesenin. Myslel tým, že Mariengof je slabší básnik ako on, a že popri ňom viac vynikne.
Raz v prítomnosti Mariengofa sľúbil Miklaševskej, že jej bude písať verše. Mariengof ho vysmial. Ale Jesenin tie verše písal. Krásne, nežné. Venoval jej cyklus Láska chuligána (6 alebo 7 básní), ktorý zvykne byť súčasťou zbierky Moskva kabackaja – Moskva krčmová. Uverejnené boli v Krasnoj nive – Červenej nive.
Iní „priatelia“,. vrátane niektorých básnikov, ho zase presviedčali, že jeho umenie nikto nepotrebuje, že je zbytočný. Trpel, keď sa vysmievali z jeho poémy Anna Snegina. Takzvaným priateľom vyhovovali škandály okolo Jesenina. Triezveho ho nepotrebovali. Keď si vypil, hostil tých príživníkov, rozdával im svoje veci.
Raz sa mali stretnúť v reštaurácii. Miklaševská sa omeškala asi o hodinu. Sergej si za ten čas stihol vypiť. Nepotreboval veľa, opitý bol po prvom poháriku. Ktosi z hostí mal na ich adresu nemiestnu poznámku. Sergej hneď skočil do bitky. Jeho oponent vytiahol pištoľ. Našťastie sa objavila jeho sestra Kaťa a spolu s Miklaševskou ho odviedli. Odchádzal s úsmevom. Kým spal, plakala nad ním. Chcela mu pomôcť. Chcela, aby sa zbavil falošných priateľov, aby sa stal sám sebou. Mariengof sa vysmial aj jej. Vraj ho treba nechať tak, nič ho nezmení. Pamäť mal báječnú. Dokázal recitovať spamäti celé strany iných básnikov, dokonca aj fínsky epos Kalevala.
Sergej oslavoval svoje narodeniny. Samozrejme, pozval aj Miklaševskú. Zišla sa dosť veľká spoločnosť, priatelia aj paraziti. Nechcela, aby sa opil. A tak navrhla prítomným, že celý večer namiesto oslávenca si všetci budú pripíjať s ňou. Nikto nebol proti. Dokonca sa im to páčilo. A Sergej jej potom pomáhal nenápadne naliate víno vylievať. (Nevdojak sa musím pousmiať. Na tohoročnej letnej dovolenke v gréckej Sykii sa mi stalo doslova to isté. Mňa poľutovala a poháriky vylievala desaťročná priateľka Ninka. Vďaka).
Aj Nikolal Nikolajevič Kľujev, Sergejov starší kolega – roľnícky básnik, dovtedy asi najlepší, utvrdzoval Jesenina o nepotrebnosti jeho poézie. Nakoniec „poradil“ Jeseninovi, aby sa zastrelil. Keď to Miklaševská Kľujevovi vyčítala, začal prehovárať Sergeja, aby sa vrátil k Duncan. Podľa mňa tu išlo o umeleckú žiarlivosť. Kľujev jednoducho nemohol zniesť, že ho Jesenin predstihol. Kľujev tvoril, keď bol Sergej prakticky ešte dieťa. Síce Jesenin tvoril už ako dieťa… Duncan ma nenávidela z celého srdca, – hovorí Miklaševská. -Starla a bola opustená…
Raz sedeli v kaviarni v skupinke iných osôb. K stolu si prisadol aj jeden nový hosť. Iní ho poznali, Sergej sa dozvedel, že je to otec syna Miklaševskej. Sergej odišiel. O chvíľu sa vrátil s veľkou kyticou kvetov, ktorú jej položil na kolená. Nadvihol klobúk na pozdrav a odišiel.
O pár dní zase sedeli v kaviarni a čakali už len na Jesenina. Dlho neprichádzal. Keď sa konečne objavil, bol bledý, oči mal matné… Prítomných si skúmavo prezeral jedného po druhom. Všetci stíchli… čakali, čo sa bude diať. Jesenin sa mierne pousmial a riekol: -A škandál urobíme u Majakovského! S tým odišiel.
Vladimír Vladimirovič Majakovskij (1893 – 1930, básnik – futurista, jeho odchod zo sveta je rovnako záhadný ako Jeseninov) si Jesenina vysoko vážil. Mali na umenie rôzne názory, ale ako básnici sa navzájom uznávali. Občas sa podpichovali. Pozeral, presnejšie počúval, som na You Tube prednášku o Jeseninovi. Tam ich prednášajúci porovnal: Obidvaja boli chuligáni. Majakovskij hrubý, Jesenin nežný. Bol to práve Majakovskij, kto po smrti Jesenina zareagoval na jeho verše svojimi veršami:
-Umierať v živote nie je ťažké, zostať živým – oveľa ťažšie je!
D r a g o XII/2011