Ján Kostra: Možnože nikdy viac

Možnože nikdy viac nevzoprieš básňou bremä,
ktoré ťa drví za nocí.
Možnože zostanú už navždy ústa nemé,
stiahnuté kŕčom bezmoci.

Ako strom, ktorý tu dychtivo dvíhal temä
do vánkov, slnka, do rosy
a koreňmi pil zo zásob žírnej zeme
a neoťažel ovocím

a jednej noci v podjeseni
odpadol víchrom rozčesnutý,
od tajnej rany zbútľavený –

i človek padne k rodnej zemi,
do lona hlín a zabudnutí,
pod ťarchou desnej nezvládnutej témy.