Pred niekoľkými dňami ma najstaršia vnučka potešila detskou rýmovačkou o dedkovi a babke, plnou zvukov a aktivít zo všetkých telesných otvorov, ale posledné slovo, ktoré začínalo na „i“, zamlčala. Malo to byť slovo idiot a ona, vo svojom detsky pozornom vnímaní sveta pochopila, že všetky slová, ktoré nejako súvisia s fyziológiou, dospelí normálne medzi sebou hovoria aj pred deťmi (nemysliteľné za našej mladosti), no slovo idiot býva vždy emotívne podfarbené, tak si ho deti zaradia medzi najhoršie nadávky.
Podobné chvíľky využívam na vysvetľovanie. Idiot nie je nadávka, je to diagnóza. Odborné vysvetlenie deficitu kognitívnych schopností by bolo trochu náročnejšie, ale aj dieťa chápe rozdiel medzi rozprávkou na obrazovke a realitou života. A veľmi rýchlo pochopí, že ak niekto verí všetkému, čo vidí na obrazovke a nedokáže si to dať dohromady so životnou skúsenosťou, že je to v podstate chorý človek, ktorý si vyžaduje odbornú starostlivosť.
Chápem, že propaganda je veľmi silná, mali sme jej dosť okolo seba aj keď som bol mladý. No vtedy nikto, doslovne nikto okrem ľudí, ktorí výslovne za to boli platení, neopakoval v bežnom rozhovore propagandu odpočúvanú z televízora alebo rádia. Človek by si pripadal ako taký idiot a isto by sa mu ušla poznámka typu:
„No ty si múdry ako televízor…“
Alebo naopak, ostatní by sa urazili, že ich má za idiotov. Preto som sa spočiatku aj v dnešných časoch nechal strhnúť do sporov, lebo sa ma dotklo, že niekto zo mňa robí idiota. Na sociálnych sieťach sa to tak rýchlo nevyjasní, lebo nevidíme toho druhého, či sa potmehúdsky uškŕňa, alebo má sadisticky upretý zrak na moju ikonu.
Dnes ma to už prešlo, netrápim sa tým, či ma idiot považuje za idiota, a radšej poradím aj vnučkám – čo najďalej od politických rečí. Je to droga. Návyková, čo hlboko poškodzuje kognitívne schopnosti a vnímanie sveta. Jediný liek, ktorý sa mi osvedčil, je abstinencia. Nepomáha dobré slovo ani vedecký argument. Veď skúste závislákovi vysvetliť, že droga mu škodí…
Pridaj komentár