Ilustračný obrázok: Sonka Valovič Sazama
Úvod autorky:
Archaické mýty Arktídy (paleoázijský folklór)
Hrdinami archaickej mytológie sú totemoví predkovia, napoly zvieratá, napoly ľudia. Tieto mýty nachádzame vo fragmentoch folklóru a literatúry a čím bližšie k nim siahajú počiatky ľudovej slovesnosti, tým viac sú zvieratá ich plnohodnotnými hrdinami. Objavujú sa po boku
spoločne s ľuďmi, morálne ich prevyšujú a vstupujú medzi sebou do vzťahov diktovaných pravidlami nie prírodnej, ale ľudskej spoločnosti, nadstavujúc jej zrkadlo správania.
V archaických mýtoch môže hrdina vystupovať v podobe človeka rovnako prirodzene ako v podobe zvieraťa. Zmena vzhľadu hrdinu v týchto mýtoch ešte nie je v pravom zmysle slova skutočná transformácia – je to len cesta k metamorfózam a je charakteristická pre ranú formu mýtického vedomia.
Ucelenosť prírodného sveta vyjadrená v počiatočnom štádiu mýtického myslenia bez akýchkoľvek diferencií medzi živým a neživým s príchodom bohov nadobúda nový rozmer. A preto mnohé mýty neraz začínajú frázou: ,, Bolo to v čase, keď boli zvieratá ešte ľuďmi.“
Havran a Orol
Havran mal ženu a malého syna. Raz jeho žena odišla na návštevu k Orlovi, ktorý mu ju
nehanebne zviedol a prebral. Onedlho na to sa im narodil syn. Havranov syn išiel navštíviť
matku a mladšieho nevlastného brata, a keďže mu matka chýbala, zostal s nimi žiť.
Orol neustále deťom pripomínal: ,,Nechoďte na túto stranu, nechoďte ani na tamtú
stranu. Choďte vždy iba týmto jedným smerom, ktorý vám ukazujem!“
Deti trocha podrástli a havranča sa pýta: ,,Divné! Prečo nás otec púšťa vždy len jedným
smerom a nikde inde nesmieme? Nu-ka, pôjdeme a pozrieme sa, čo tam také je!“
Keď otec zaspal, obaja chlapci potajomky išli zistiť, aké tajomstvá skrývajú zakázané
miesta. Uvideli bežať divého jeleňa, čo mu sily stačili, až takmer vzlietol nahor. Letia za ním,
chcú ho zabiť, každý zo svojej strany silným výpadom. Jeleň sa po čase unavil, nevládal
odolávať útoku z oboch strán. Schytili ho spoločne do svojich pazúrov, vzlietli vysoko do
výšky a živého odniesli do otcovho domu. Otec ešte spal, keď zrazu počuje buchot. Ako sa
prebúdza, vidí letieť jeleňa, ktorý padol rovno pred ním a od silného úderu bol na mieste
mŕtvy.
Orol hovorí žene: ,,Pozri sa, čo sem spadlo!“, a ona na to: ,,Veď to je ten jeleň, ktorého si
nedokázal nikdy uloviť.“
,,Ako to!“, čuduje sa Orol. ,,Oni sú silnejší ako ja?!“
Onedlho havranča opäť hovorí bratovi: ,,Divné! Prečo nás otec stále nepúšťa do iných
strán, okrem tej jednej jedinej? Prečo nám tam zakazuje chodiť? Nu-ka, pôjdeme a pozrieme
sa, čo tam také je!“ Orlíča súhlasí, a tak sa tajne vybrali na prieskum.
Letia nad morom, ponad tri dlhočizné morské zálivy, samy sa vznášajú vysoko
v oblakoch, ich krídla plachtia v bezvetrí. V mori žije obrovská ryba s veľkými zubami, tak
veľká, že jej chrbát sa stal ostrovom. Vytiahli ju z mora, až nemohla dýchať. Prudko sa
zdvihla do výšky ako strela, obaja bratia naleteli na ňu z oboch strán a zabránili jej nadýchnuť
sa. Hovorí orlíča havrančaťu: ,,Na chvost, na chvost!“, no brat ho nepočúva, ocitol sa pri jej
ústach a ona ho prehltla. Havranča sa metie v útrobách, snaží sa vyslobodiť, bije krídlami, až
ho ryba vyvrátila von. Ako bolo havranča v útrobách veľryby, potrhalo jej vnútornosti
a čoskoro na to zomiera. Obaja bratia schytili veľrybu do pazúrov, vyleteli vysoko do oblakov
a odniesli domov. Otec znova ešte spal, keď zrazu počuje buchot. Ako sa prebúdza, vidí letieť
veľrybu, ktorá spadla rovno pred ním.
Orol hovorí žene: ,,Pozri sa, čo sem spadlo!“, a ona na to: ,,Veď to je tá veľryba, ktorej si
sa toľko bál!“
,,Ako to!“, čuduje sa Orol. ,,Oni sú silnejší ako ja?!“
Na druhý deň hovorí Orol obom synom: ,,Počúvajte ma, prečo chodíte do zakázaných
strán?“ Obaja sa tvária, že nič nepočujú, no Orol prísne pokračuje: ,,Nerobte sa hluchými
a poslúchnite ma!“
Darmo. Keď otec zaspal, obaja tajne odleteli. Havranča totiž započulo otcovu výstrahu:
,,Za morom je skala s kamennými ľuďmi. Tam nikdy neleťte!“
Preleteli ponad široké more, až uvideli vysokú skalu, pred ktorou ich otec varoval.
Prileteli k okrúhlej skale a vidia dvoch kamenných ľudí. Havranča hovorí bratovi: ,,Orlíček,
zostaň tu na skale a nikam neleť!“ On sám sa však spustil na zem do trávy a sadol si pred
človeka. Z diaľky od odkrytého mora priletel znenazdajky obrovský orol. Priblížil sa
k havrančaťu, chcel ho uloviť. Ako za nim rýchlo letí, zbadá orlíča, ktoré sa medzitým
schovalo vo vysokej tráve, zakrúžil nad ním, schytil do obrovských drápov a odletel s ním do
diaľky. Priniesol ho do svojho hniezda, ošklbal krídla a nachystal k večeri.
Havranča priletelo tentokrát samo.
Keď ho otec uvidel, pýta sa: ,,A kamarát je kde?“, na čo havranča previnilo odpovedá:
,,Stratil som ho, keď sa stal korisťou veľkému orlovi.“
Orol nahnevaným hlasom hovorí: ,,Predsa som vám zakázal lietať k tomu miestu!
Neposlúchli ste!“
Dozvedel sa o tom Havran, letí za Orlom, vidí, Orol sedí, premýšľa. Havran ho zobákom
kľaje do pleca, snaží sa ho priviesť k ráznemu činu.
Keď s ním nevie pohnúť, nahnevane dohovára: ,,Prečo svojim synom jasne nepovieš, čo
je pre nich nebezpečné?! Teraz treba syna rýchlo ratovať! Ideme!“
Preleteli kruhom celú zem, každý z inej strany, Havran sa vrátil v čase polnoci, Orol až
na druhý deň k večeru.
Opäť Havran Orlovi nahnevane dohovára: ,,Prečo svojim synom jasne nepovieš, čo je pre
nich nebezpečné? Deti zjedené nepriateľom! Zajtra pokračujeme!“
Znova preleteli kruhom celú zem, každý z inej strany. Havran priletel za súmraku, Orol
až na druhý deň k večeru.
Na tretí deň taktiež preleteli celú zem, každý z inej strany. Havran priletel na obed. Orol
za súmraku. Takto pokračovali ešte celých šesť dní, no neúspešne. Havran hovorí: ,,Zajtra
budeme všetci bojovať s veľkým orlom!“
Na siedmy deň za svitania vyleteli na cestu Havran, Orol aj havranča, Prileteli na miesto,
kde veľký orol chytil orlíča. Havran prikázal obom zostať vo veľkej tráve, sám si sadol oproti
kamennému človeku, hoci ho nevidieť. Slnko ešte nezapadlo, keď letí nad nimi obrovský
orol. Nastal urputný boj, až pokiaľ sa vysilený orol s polámanými krídlami nevzdal presile
a nepriviedol ich do svojho domu, kde bolo vyhladnuté orlíča, ktorého ihneď nakŕmili, ošetrili
a vrátili sa domov.
(čukotský folklór, zápis v r. 1895, preložila Soňa Valovičová)
Zdroj:
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском
округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 288 – 290. Preklad: autorka.
Dodatok Devana:
Mýty, folklór a rozprávky sú duchovnou podstatou jednotlivých národov aj celého ľudstva.
Preto je pre náš portál Belobog veľkou cťou, že môžeme ako prví zverejniť jeden z duchovných pokladov čukotského národa.
Cesta k poznaniu vedie pochopením konania človeka, národa a celej spoločnosti.
