Gorbačov prehral, ale kto zvíťazil?

Medzičasom u nás vyrástla generácia dospelých ľudí, ktorí významne ovplyvňujú pohyb na politickej scéne. V škole sa už neučili ruštinu a nevedia, že priekopník demokratizácie v Československu  Alexander Dubček
(27. 11. 1921 – 7. 11. 1992) bol komunista a prvý tajomník ÚV KSČ. Tobôž, že iniciátor demokratizácie v najširších medzinárodných dimenziách Michail Gorbačov (2. 3. 1931 – 30. 8. 2022) bol generálny tajomník ÚV KSSZ a napokon prvý a posledný prezident ZSSR. Aj uvedené skratky už dnes azda treba novému pokoleniu vysvetliť.

Pokus o perestrojku (prestavbu) v Sovietskom zväze mal niekoľko programových okruhov a vývojových fáz. V prvom rade išlo o revitalizáciu socializmu na báze demokratických princípov. Dôležitým segmentom bola vízia nového usporiadania vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom, teda skončenie dovtedajšej studenej vojny medzi východom a západom (Varšavskou zmluvou a Severoatlantickou alianciou – NATO) . Jednou z kľúčových otázok bolo zvýšenie ekonomickej efektivity.

Gorbačovov experiment však zlyhal v domácej i zahraničnej sfére, vyústil do vnútorného ekonomického rozvratu, do oslabenia dovtedajších geopolitických pozícií a napokon do rozpadu Sovietskeho zväzu a vzniku nových ohnísk napätia i ozbrojených konfliktov. Dejiny neposudzujú politikov podľa ich zámerov, ale na základe dosiahnutých výsledkov.

Svoju úlohu určite zohral systém vedúcej úlohy komunistickej strany, v ktorej bola zakódovaná neotrasiteľná pozícia jej generálneho tajomníka. V určitej etape vývinu už nebolo možné riešiť objektívne nezvládnuteľné problémy . Odstredivé udalosti natoľko pokročili, že rozložený stav centra a republík nemohla udržať ani sila KGB a armády. Navyše časť ruských politikov stotožnila svoju budúcnosť s rozpadom ZSSR.

Gorbačov si uvedomoval že jeho riskantný pokus stroskotal už v roku 1990. Jeden z vrcholných predstaviteľov KGB v memoároch spomína na posledné stretnutie najvyššieho vedenia KGB s Gorbačovom. Ľúto mi je našich vnukov – povedal Gorbačov na záver debaty. Na spiatočnej ceste padlo jediné slovo – prehral.

Mohla vôbec perestrojka uspieť? Gorbačov prišiel so svojimi reformami neskoro. Nemal šancu. Tá možno bola v roku 1968. Sovietsky zväz bol vtedy vnútorne aj medzinárodne dostatočne silný a celá koalícia dostatočne súdržná, aby reformy mohli byť riadeným procesom a nie reťazovou deštrukciou. Moskva mala dostatočný potenciál, aby udržala svoje geopolitické postavenie. Navyše by reformný pohyb posilnil európske socialistické hnutie.

V lete 1968 postavili študenti v Paríži barikády. Bol to ostrý protest proti industriálnej spoločnosti v kapitalistickom vydaní. Lawrence Ferlinghetti vo svojej Láske v dňoch vášní – za nich všetkých napísal – Spoločnosť odcudzenia nemá v histórii miesto. Tvoríme nový svet. V Spojených štátoch v roku 1969 armáda streľbou potlačila revoltu študentov vysokých škôl proti vojne vo Vietname. Vtedy azda bola možnosť socializmus zreformovať a urobiť príťažlivým pre mladú generáciu v Európe.

Na prestavbe v Československu sa podieľala Štátna bezpečnosť (ŠtB). Priemerný vek jej príslušníkov bol okolo tridsaťpäť rokov. Boli vzdelaní, zväčša neboli spojení s päťdesiatymi rokmi, ani s čistkami po roku 1968. Boli informovaní. Sami najlepšie pociťovali potrebu zmeny. Patrili k mladej generácii so všetkými jej požiadavkami. Bolo skutočne trápne, keď ich po 17. novembri 1989 prišli preverovať a nahradiť bývalí príslušníci ŠtB – z päťdesiatych rokov.

Dnes sú mnohí ľudia ponovembrovým vývojom sklamaní a nemyslia si, že štátny prevrat z roku 1989 dosiahol publikované predsavzatia, vďaka ktorým pred desaťročiami získal masovú podporu. Pretrvávajú problémy a protirečenia, ktoré motivovali verejnosť k podpore zásadných spoločenských zmien.

Výsledkom je to, čo prežívame v medzinárodných vzťahoch, ale aj u nás doma. Pravda a láska nezvíťazila. Nedostavili sa požadované cnosti a kompetentnosť mocných. Bežných smrteľníkov iritujú privilégiá dnešnej nomenklatúry privatizovaného kapitálu.

Socializmus je predovšetkým solidarita ľudí. Je to civilizácia – povedal Šimon Peres. Na svete žije takmer osem miliárd ľudí. Všetci majú právo na dôstojný život. Sociálny program nie sú milodary. Sú to vytvorené zdroje, bez ktorých zostanú všetky slová len prázdnymi frázami. Ale s poníženými ľuďmi, s pocitom sociálnej nespravodlivosti také zdroje sotva vytvoríme.

Ralph Dahrendorf sa na jednej strane sa hlási ku kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, ale na druhej strane konštatuje – neexistujú žiadne známky toho, že by sa národný štát so svojimi kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, už prežil. Iste treba spolu s ním pochybovať o predstave budúcej Európy ako o kombinácii regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre najbližšie polstoročie je pravdepodobnejšia cesta k ich konfederácii či federácii. Riešenie výziev súčasného a budúceho sveta je spojené s princípmi, ktoré dnes nazývame socializmus.