Gabriela Mistralová: Ríša neprítomných

Ríša neprítomných,
zvláštna krajina,
ľahšia od anjela,
emblém jemný má,
ako riasa mŕtva,
ako hustá hmla,
vždy rovnako stará,
nikdy veselá.

Jazmín nevonia tam,
granát nerodí,
nekrášli tam moria
farba oblohy,
meno jej som nikdy
nepočula znieť –
v tom bezmennom kraji
prichodí mi mrieť.

Neplávu tam lode,
most tam nevedie,
neviem, či je ostrov,
či sa súšou strie,
nehľadala som ju,
ako zjavenie.

Sťa rozprávka, ktorú
viem už naspamäť,
či sen, v ktorom berieš
a zas pustíš späť,
v tom bezmennom kraji
musím žiť i mrieť.

Zrodil sa mi z vecí
iných ako zem:
z vlastí mojich, vlastí,
kam späť nemôžem,
a z bytostí, ktoré
videla som mrieť,
z toho niekdy môjho,
čo šlo navždy preč.

Kolibôčky v horách,
kde som spávala,
a záhrady zlaté,
sladké od mala,
indigové more,
tŕstie dokola,
a to je tá ríša,
čo prv nebola.

Vlas hmly rozoviaty,
krku, chrbta niet,
dych, čo usnul tíško,
to je ten môj svet,
rok čo rok ho možno
priestrannejší zrieť –
v tom bezmennom kraji
prichodí mi mrieť.

(preložila Viera Dubcová)