Pri jarnom upratovaní som náhodou otvoril skoro štyridsať rokov odkladaný tenký zošit. Na titulnom liste stálo:
EGON BONDY
Okolo močidla chodě
(písaný po česky). Text bol napísaný na mechanickom písacom stroji, na najtenšom papieri, aký sa v tom čase (začiatok 80-tych rokov) dal zohnať a písmená boli vyblednuté a miestami sotva rozoznateľné. Nebolo to spôsobené ani tak vekom, ako skôr tým, že to boli listy z x-tého preklepu. Dnešná generácia už nepozná sendviče z tenkých preklepových papierov poprekladaných ešte tenším kopírom. Tak sa vtedy vyrábal – samizdat.
Zo zvedavosti som sa začítal. Len preto, že na mňa dýchla dávno minulá doba a vrátila ma mentálne do času, keď ešte pre mňa bola budúcnosť otvorená a všetko možné, som ten zošit rovnako rýchlo nezavrel a neodložil. Pre vás, ktorý ten text nepoznáte – je to zvláštna, naturalistická a zámerne nepekná pijanská lyrika, ktorá sa odvíja prirodzene a bezútešne ako život v modernej konzumnej spoločnosti. No ako som listoval, narazil som na odstavec označený rímskou číslicou XX. a zablýskalo sa, ako keď človek v blatistom brehu potoka, ktorý má síce svoju prirodzenú, ale vodou odmývanú krásu, zablysla sa hrudka zlata vyplavená kdesi z hĺbky. Trochu poutieraná, na svetle, vyzerala takto:
Veda je v básni niečo, čo „sa nemá“. Ale kedysi sa písali celé filozofické diela ako poézia. Či už to bol Lao-c`alebo Parmenides. A nemyslím si, že za poéziu by sme mali považovať iba to, čo je z princípu bezmyšlienkovité, pretože človeka sa zmocňuje nesmierna hanba, keď triviálne bľabotanie o „tragédii smrti“ a „sláve“ vždy víťaziaceho života potom literárni kritici vydávajú za „básne s filozofickou hĺbkou“.
Myslím si, že je možné, a dnes snáď dokonca nutné, aby poézia, práve formou poézie, bojovala o nové myšlienkové poznanie a prestala byť uslintaným omieľaním toho, čo už 5000 rokov vie každý sopliak.
Úsilie o nové poznanie nemôžeme definitívne prenechať len laboratórnym vedcom a katedrovým filozofom, ale môže a malo by sa stať aj jedným z cieľov poézie ako poézie.
Je nedôstojné, aby som brblal o „večných veciach“, keď k tomu nepridám ani prd.
Viac, ako kedykoľvek predtým je nutné, aby básnik súčasne myslel, aj keď cit básnika nemôže suplovať nikto iný. Ale samotná rozkochanosť nám môže byť ukradnutá. Tej sme sa načítali už dosť, aj naprodukovali.
Ak sa poézia nemá stať úplne zbytočným slepým črevom ľudského snaženia, musí sa do nej vrátiť napätie zápasu o presné poznanie každej veci, od ekonómie po galaxie. Poznanie, ktoré v „čistej vede“ a „čistej filozofii“ stratilo práve súvislosť s každodenným chlebom človeka a namiesto toho, aby človeku pomáhalo integrovať sa, dezintegruje ho.
A preto musí zasiahnuť poézia a ujať sa svojich pôvodných neodňateľných práv.
Ježiš, aj Nietzsche-Budha, aj Ladislav Klíma predsa stále hovorili to isté, pretože vedeli to isté. Aj ja viem to isté. Nikto z nich nehalucinoval, že mu bolo dopriate dôjsť ku „koncu“, „záveru“ alebo „cieľu“, lebo nič také nie je. Je len krok za krokom a úmerne s rýchlosťou našich krokov sa rozvíja koberec sebavytvárajúcej sa skutočnosti.
Ontologická realite nie je mydlo, z ktorého používaním odbúda. Ale ide o negotropiu – „mydlo, ktoré s používaním rastie“.
Aká prostá vec, naviac vyjadrená takými detinskými slovami, ale tvorí fundament viery, t.j. žiadnu vieru v povery, ale stav vedomia, ktorý dáva silu v konanie všetkého, čo nás presahuje.
Určite nebolo náhodné, že sa mi tento text dostal do ruky práve teraz. Nebolo náhodné, že to bol samizdat. Takto sa šírili myšlienky, ktoré boli nomenklatúre nebezpečné a trestala ich šírenie, hoci nebola horšia, než inkvizícia dnes. Aj na diele Egona Bondyho však vidieť, že vtedajšia depresia pramenila z toho, že vtedajšia „verchuška“ prestala budovať lepší svet pre všetkých a sústreďovala sa na budovanie lepšieho sveta pre seba. V tomto zmysle sme po 40 rokoch skoro tam, kde predtým, len ešte o poriadny kus hlbšie.
No nezúfajme!
Určite nebolo náhodné ani to, že sa tento textík objavil ako hrudka zlata v blate. Presne ten obsah aj s formou, ktoré múdremu stačia na poučenie. Rodí sa nový svet.
