Slová plynú, prepletajú sa ako nite, no až znepokojivo často z nich nevzniká látka potrebná na zmysluplnú komunikáciu. Namiesto nej z nich viažeme uzly, ktoré napokon nedokážeme rozpliesť ani sami. Emócie sa pritom derú dopredu ako nervózni cestujúci v preplnenej električke, ktorí potrebujú vystúpiť. Reč sa ohýba, premiešava so všetkým, čo nás v tom momente tlačí. Odpovede často s pôvodnou otázkou vôbec nesúvisia. Poslucháč, hoci nám je i blízkou osobou, býva stenou, na ktorú premietame vlastné projekcie. Až nakoniec sa z rozhovoru stane spleť nedorozumení – o hneve, hádkach ani nehovoriac. Tento podivný komunikačný fenomén pozorujem už dlhší čas – a iste nie som sama.
V jedno letné popoludnie sme sedeli s kamarátkou na terase kaviarne, popíjali každá svoj obľúbený nápoj, debatili a podchvíľou pozorovali okolie. Sledovala som dvoch bezdomovcov, ktorí pomaly prechádzali námestím a opýtala som sa jej, či sa jej nezdá, že bezdomovcov v meste pribúda, čo nevytvára zrovna dobrý imidž. Odpovedala, že sami si môžu za to, kde sú. Zarazila som sa.
„Ako to súvisí s mojou otázkou?“
„Prosím?“
„Pýtam sa, ako súvisí to, že ich tu je viac a nepôsobí to dobre s tým, že si za to, kde sú, môžu sami?“
„A nemôžu? Keby pracovali, nepotĺkali by sa po uliciach a vo voľnom čase by si vyšli kultúrne posedieť ako napríklad teraz my.“
„Ok. Ja som mala na mysli dojem – je ich viac. Osudy tých ľudí sú vec iná a určite komplikovanejšia.“
„Si nejaká útlocitná. Doba si žiada tvrdé nátury – len také prežijú. Padavky ostanú na uliciach a kazia dojem.“
Nedalo mi to. Po mojom ďalšom pokuse vrátiť ju na pôvodnú myšlienkovú líniu som dostala podráždenú odpoveď, aký mám vlastne s tými bezdomovcami problém. Nemám žiadny, ja na to, ale zjavne nepočúvaš, čo ti hovorím. Ja že nepočúvam?, ona naspäť, veď odkedy si začala o bezdomovcoch, hovoríme len o nich. Hej, ja zase, ale ty si odbočila, začala si moralizovať a útočiť priamo na nich, hoci o nich nič nevieš a úplne si odignorovala moju myšlienku o zhoršenom imidži mesta. Jasné, že je zhoršený, zvýšila na mňa hlas, keby neboli leniví a pracovali by, boli by cez deň zalezení v ofisoch, alebo vo fabrikách a mesto by malo imidž, aký si ty tak praješ. Nepovedz, zdvihla som hlasitosť aj ja, akurát že tu ide o to, že ja o voze a ty o koze, na čo ona, že jediná koza široko-ďaleko som ja. Hoci som mala na jazyku štipľavú poznámku o zadebnených mozgoch a ušiach, ktoré počujú len to, čo chcú, ovládla som sa a stíchla som. Aj preto, že okolo sediaci návštevníci kaviarne začali k nášmu stolu zvedavo otáčať hlavy.
„ Kultúrne posedenie, len čo je pravda.“ Zamrmlala som namiesto toho.
„Čo vravíš?“
„Nič.“
Nejdem už rozvádzať, ako ma starostlivo poučila, že sa nemusím hneď urážať (čo nebola vôbec pravda) a ako som na oplátku ešte ja odporučila jej, nech si radšej drží na uzde svoju prchkosť – jej vyložene nekultúrna odpoveď si už takmer pýtala facku.
Stíchli sme nakoniec obidve. Rozhovor, ktorý sa začal nevinne, skončil v nepochopení a napätí. V podstate nebolo v našej spoločnej moci si vec rozumne vysvetliť. Iste nejeden z vás už absolvoval podobnú debatnú špirálu, ktorú nakoniec nikto neovláda. Každý zaťažený vlastným svetom, vlastnou logikou, vlastným hlukom v hlave, vlastne všetkým možným, ale menej, alebo vôbec, otvoreným uchom a porozumením voči spolubesedníkovi.
Slovo je krehký a zároveň mocný nástroj. Záleží na tom, kto ho drží a ako. Lebo ak sa ho chytíme nešikovne – zvrtne sa a reže nás. Myslíme si, že mu vládneme, no keď sa ho nechopíme vedome, ono si nájde cestu samo. A potom už nerozprávame – potom „sme rozprávaní“.
Ak stratíme schopnosť kultúrnej komunikácie, stratíme to podstatné. Pošliapeme slovo – ten zázrak, ktorým lámeme ticho, učíme sa, vytvárame vzťahy, meníme seba i svet – a svet, založený na sile slova, sa v jeho zlyhaní začína v tichosti pomaly drobiť.
Slávka
