Ilustračný obrázok: Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Wikipedia
Kapitola dvadsiata deviata,
v ktorej kraviar Lampis
zničí Lamónovu záhradu.
Pasieva Lampis býky, kravy – Neokrôchaný ako chren. Slušne sa papľuh nepozdraví. Aj on by mal prísť na jeseň… Pýtal si Chloé od Dryasa, Darúnky nosil do špajze, A teraz toto…Jeho ďasa! Dafnis mu dievku ukradne! „Od pána súhlas bude náčim .“ (Hrubý je, ale nehlúpy.) „Potiahne Dafnis koniec kratší! Dožije Chloé potupy! Uškodiť jak im?“ -Lampis rieši. „Zhnusiť ich oboch u pána! Po holej by im na dereši!“ – Vietor sa hlavou preháňa. „V sade by stromy povytínal… Sekeru buchot prezradí… Zlapali by ho ako kmína – Sám by sa dostal do klady. „Hrdý je Lamón na tie kvety – Vysádza, šľachtí, polieva… Prestane na vás slnko svietiť..! Patríte všetci do chlieva!“ Pánovi vie, že sad sa ľúbi. Pastvou sú kvety pre oči. Keby mu Dryas nebol sľúbil… Za polnoc nik ho nezočí! Nápady v hlave nemá zdravé, Pomstiť sa musí stoj čo stoj! Rozumie Lampis kravej vrave, Vykydať zvláda spod nich hnoj… Rafičí na nich habaďuru – Pán nech sa riadne rozzúri! Pritlačí všetkých tuho k múru! Vylezie za tmy na múrik, Do sadu skočí nebadane, Dopadne na zem nečujne. Poháňa Nykta kone vrané. Zúrivosť v ňom sa rozbujnie. Po vôni pôjde, hriadky nájde, S koreňmi vyrve ľalie, Menia sa ruže na chamradie, Narcisy sú mu nemilé… Čo dá sa, trhá, čo nie, zdupe, Doláme, zryje, spustoší… Nenechá ani jedno púpä! Teší sa z podlých rozkoší. Vzdiali sa opäť nebadane. Nezostal po ňom ani smrad! Bije mu v hrudi srdce plané – Naškodil iným, a je rád! ………………………………….. Múdrejšie ráno od večera Nebolo veru v oný deň. Poliať sa kvety Lamón zberá, Miluje sad svoj, žije preň. K prameňu pôjde, vody načrie… Padne mu pohľad na tú spúšť… Veselá duša skrušnie, zmračnie, Prestali vtáci piesne húsť… Roztrhne chitón, rve si vlasy, Šklbe si z hlavy šediny… Zakvíli v bôli: -…Akí ďasi??!! Ktorý bes toto učinil?!!! Vystiera ruky, prosí nebo, Zvoláva blesky na hada. Zlodej to isto iste nebol. On sám sa s nikým nehádal. Nikomu zla sám neučinil… Slzami skazu okropí. Zaborí prsty do mačiny: Ako a kade z konopí?? Nevidí, vonku čo sa deje – Uteká k nemu Myrtala. Na muža pozrie. Badá – zle je! Vzlykajú, kvília obaja. Začuje Dafnis kvíľbu v sade – Dobehne: -Čo za móresy?! -Po chlebe máme, po paráde, Za toto pán nás obesí! Už sa aj vidia, ako visia Dvaja na jednom konári. Utká im jeseň rubáš z lístia, Hospodár keď sa dovalí! Krásne sú, aj keď zadupané – Sadajú včielky na kvety. Nebude pán stáť v slávobráne, Pľuhotu slnko osvieti. -Beda mi, beda, trikrát beda! – Bedáka Lamón v lamente. – Popraviť ak ma pán náš nedá, Túlať sa pôjdem po svete.. … Bez kvietkov nie je jar aj leto, V jeseni vence – z čoho že? Za čo ma taký osud stretol? Nevmestil kto sa do kože? Osika snáď sa menej trasie – Na hlavy padne pánska zlosť. O kvetoch peje poet básne. Smutný je pohľad na pakosť. Dionýs, Boh náš, kam si hľadel? Na tvojich očiach stalo sa… Máme či ešte dáku nádej? Zľutujú či sa nebesá? Venčil som kvetmi tvoju hlavu, Obetné konal obrady, Dobrého vždy sa držal mravu. Kto to tu takto doriadil? Pozriem sa jak do očí pána? Prepadnem veď sa od studu. Báč, ako zem je zrajtovaná! S Dafnidom hrať sa nebudú… Povedia, že to jeho kozy – Pažravé, hlúpe, rohaté… Možno aj smrť mu za to hrozí. Pokochá pán sa vo blate… Za kvetmi žialia, za Lamónom, Oplače Chloé Dafnida – Naozaj keby bolo po ňom, Nikdy sa, nikdy nevydá! K Bohom sa modlí dievča milé, Neprišiel pán ´by priskoro. Netúži zažiť horkosť chvíle, Švihanie biča po holom… ……………………………………… Smutná je noc a smutné ráno… -Eudromos došiel! Bez pána! Slnko sa nad zem vygúľalo. Nemastná ani neslaná Nálada vládne v pánskom sade. -Hospodár dôjde o tri dni! – Na srdce posol ľuďom kladie. -Aby nám šije namydlil… -Syn jeho, Astip, zajtra je tu. Prijachá po mne na koni. Nech si to ľudia nepopletú. Oslava nech sa hotoví. Čože to, Dafnis, čože,Lamón, Hľadíte ani z mohyly? -Plano je s nami, Eudrom, plano, Najradšej by sme nežili… Rozpovie Dafnis, čo sa deje, Poničil sad kto, netuší. -Nádeje iskra stále tleje, Aj keď ste v tom až po uši. Verím vám, Dafnis, vskutku verím – Ktože by ničil vlastný čin? Pýšia sa mnohí cudzím perím, Komusi si sa znepáčil… Lapím vám stránku u mladého, Astip si s otcom prevraví. Mať moja bola dojkou jeho, Bratia sme, aj keď nepraví. Z jednej sme hrude mlieko sali, Vážim si ho a mám ho rád. Pri sebe vždy sme svorne stáli. Budú sa ešte kvety smiať… Utiera Dafnis slzu slanú. Dobrého niet nad priateľa. Chlapovi slzy nepristanú. Do zajtra chýba neveľa… ………………………………… D r a g o /podľa Longa/ jeseň 2013- zima 2014