Dafnis a Chloé – Louise Marie-Jeanne Hersent-Mauduit Ilustračný obrázok Wikipédia
Kapitola štrnásta,
v ktorej sa hromy a blesky
zosypú na Dafnidovu hlavu.
Od lesa hurviak, brechot, vrava, Roztopaš, radosť – Ujújúúú! Vracia sa čeľaď z lovu zdravá, Hostinu v duchu hotujú… Žičila lovu Artemida – Pernatá, srnčia, zajace… Nie vždy sa hojná korisť vydá. Do kože mlaď sa nesprace. Aj pre psy zvýši, v mori rybám… Obetu lovnej bohyni… Utícha hurhaj… -Loď, hľa, chýba..! Teraz hoď, kto si bez viny… Belie sa plachta osamelá – Nedôjde ku nej nikto vplav… Akoby sa im vysmiať chcela – Mávala sťaby na pozdrav… Nechápu chlapci… Kto? A skade? Uvoľnil kto loď z priviazu? Razom je dobrej po nálade… -Na zemi – zbytky „povrazu“! Hromženie… Tresky! Plesky! Blesky! Zbieha sa národ od polí… Nedá sa morom chodiť pešky… Kto si len toto dovolil..?! Onemie sedliač. Hlavou krúti… Nevidel nikto nikoho… Pri kole ležia holé prúty… Prevalia vinu na Bohov… Aiolos hádam… Ale za čo? Nevedia žiadnom o hriechu. -Dafnida bijú!!! Vedú s plačom… V nepleche nájdu potechu… Pochopia, kto im povraz ožral – Lapili v poli vinníka. Skmásala koza lístie z hrozna – Pastierik nech to odpyká! Neumerkoval žravé kozy! Trhajú odev z pastiera… Jeden ho bije, druhý hrozí… Zúfalý ruky vystiera… Vybrdne iný zo skrumáže. Aj keď sa chlapec nebráni, Do vôdzky psej mu ruky viaže: -Neujde, kým je spútaný! Na pomoc volá dobrých ľudí: -Nedajte ma, veď ja som váš… Trpí a v ľuďoch súcit budí. Motá sa národ krížom – kráž… -Pomôžte, Dryas, Lamón milý..! Poslušným synom vždy som bol… Starci už… Zato plní sily… Piatich by jeden uvládol… Vystúpia z davu,. Tvrdou dlaňou Uložiť môžu titana… Odstrčia nabok Methymňanov, Konečne pomoc vítaná… -Násilie kde je, tam je chyba! Rozhodne súd nech o vine. Dovtedy nech sa môže hýbať! -Aj my si takto myslíme… ……………………………………. Najstarší kmeť sa sudcom stáva – Fileta krášlia šediny. Pod starým dubom tíchne vrava. Vinníčku nikto neviní. Ujmú sa slova Methymňania. Hovorca Dafna obviní: -Zákony hosťa všade chránia! Bohovia tak to sčinili. Vplávali sme k vám v dobrej viere. Úmyslom naším bol len lov. Heléna Helén neoberie, Netreba o tom vari slov. Uvili sme si povraz z hrozna. ľanový bol sa „vyparil“. Netušiac, že to koza pozná, v zálive loď sme nechali. Stožiaru napol plachta iba. Boli snáď kozy v závoze… Naisto pastier pri nich chýbal! Poprieť to nikto nemôže. Ďaleko loď, hľa, vidia všetci. Len Boh vie, kam ju zaveje. Zostali na nej cenné veci, získať ich niet už nádeje. Výbava pre psy, jedza, odev… Nemálo zlatých peňazí… Vašich bol polí poklad hoden. Verím, že pravda zvíťazí. V našom je práve odviesť mrchu – hodného nanič pastucha. Mizeru, lumpa, čiernu blchu! Najtvrdší trest mu prislúcha! ………………………………………….. Hájiť sa dajú Dafnidovi. Po bitke ani zbitý pes Pomaly v mysli slová loví, Spomína, čo sa dialo dnes. Čo mu len všetko neprišijú… Vešajú čo mu na uši… Na Lunu iba vlci vyjú, Človeku vyť sa nesluší. Zahliadne Dafnis Chloé v dave – Zabudne na bôľ, na rany… -Oddávna pasiem kozy hravé, nikto v zlom na mňa negáni. Nevliezla žiadna k susedovi pre trávu, lístie do sadu. Hovorím pravdu, pri Diovi! Ľuďom sú hodné príkladu. Nevinil nik ma, že som nedbaj. Pokoriť viem aj barany. Napojím čriedu, ak je smädná, pred škodnou vždy ju ochránim. A tuto títo zrazu, ľaľa, úbohí chabí nimródi… Zo seba na mňa vinu valia. Zostať mal strážca na lodi, poklady ak tam, ako vravia, oboly, zlaté postroje… Nenesiem vinu podľa práva. Vrútili psy sa na pole! Neznajú krotiť slasti, vášne – lovných psov pán si nezvláda! Nad slnko je tu všetkým jasné – zo stáda vina odpadá! Neboli keby vyľakané brechotom psov a kravalom, spoľahnúť vždy sa dalo na ne – zvolával som ich píšťalou. Lovec ak psa si neovláda, horší je taký od vlka. Nim kvôli vznikla celá zvada – myjú sa ruky, zatĺka… Mieša sa s pieskom morská voda – nerastie tráva zo soli. Smelosti koze zeleň dodá, sline sa, mlsná, podvolí. Za to, že loď je teraz v čudu, nemôže koza úbohá. More aj vietor svoje hudú – nad nimi vládnu Bohovia. …………………………………. Dovravel Dafnis, pustil slzu. Plače s ním celá dedina: -Vyhnať preč náčim chasu drzú! Dafnida ľudia odvinia. Ujme sa slova starejšina – Stále bol Filet spravodlý. V prísahe Olymp pospomína, Kľaje sa miestne na modly, Rozhodne že sa práva podľa. Obetu leje Pánovi. Jaskynné nymfy uctiť hodlá. Rozhodné slovo vysloví: -Ničím sa pastier neprehrešil Rozsudok znie: -Je bez viny! Môže sa ďalej vôli tešiť. Nemá, čo by si odčinil. Bez viny je aj jeho koza. Iné má zviera myslenie. Strečkuje nech si búčky poza, na pašu keď ju vyženie. Pobúri ortieľ plavcov z lode… Vrhnú sa naňho ako psy! -Zviazaný pastier s nami pôjde! Máme my svoje móresy! Urážka hrozná pre dedinu. Horúca krv je vo vare. -Nedajme chlapcu predsa zhynúť! Methymnon hneď má na mále: Papeky ľudia do rúk berú, Lamagy, kyje, kamene… Vyzerá zle to, namôjveru, Bránia sa plavci mizerne. Utekať radí zdravý rozum. Padajú prvé buchnáty. Chrániť si náčim zdravú kožu! Na útek mlaď sa obráti. Uniknú cudzie na chotáre – Dediny moc ta nesiaha. Teší sa s Dafnom mladé, staré… Nevyšla nazmar odvaha. Dotkne sa Chloé ruky Dafna: -Tak som sa bála o teba… Osika čoby som sa triasla… -Spomínať na zlo netreba. Vedie ho k nymfám do jaskyne. Spomenú, ako bolo prv… On po nej, ona po ňom hynie. Poomýva mu zaschlú krv. Teší ich, že sú spolu sami – Pečatia radosť bozkami. Utaja nymfy, čo jej vraví A čím si bozky vymámi. Z kapsičky vyjme chleba, syra: -Nepapkal nič si od rána… V zdravom sa tele sila skrýva! -Ty moje malé baraňa… -Za toto musím dať ti pusu! -Aj dve mi môžeš! Ba aj tri! Vykúzli dotyk husiu kožu, Horia im srdcia bez vatry… …………………………………. Artemis / Artemida – bohyňa lovu, zveri, Mesiaca, pomocníčka pri pôrodoch D r a g o /podľa Longa/ jeseň 2013 – zima 2014
