Dlhodobé riešenie dôchodkov musí byť systémové

Téma dôchodkov je lakmusovým papierikom, či sa politik aspoň štylizuje do roly sociálne uvedomelého, alebo jednoznačne preferuje záujmy biznisu. Často sa stretávam s názorom, že lepší systém dôchodkového zabezpečenia, zdravotníckej starostlivosti a školstva, ako bol za minulého režimu, zatiaľ nevymysleli. Možno by stačilo, aby sa vrátili k podobnému systému a upravili na dnešné podmienky, mali by sme po probléme.

Aj takéto postoje občas vnímam. Zjavne na dnešné podmienky sa to nedá. Nie sú štátne podniky, aby peniaze zo ziskov zostali doma. Všetko je rozpredané zahraničným korporáciám a zisky utekajú von. Kapitalizmus je taký. Ekonomicky neproduktívne obyvateľstvo je „bez hodnoty“.

V každom prípade úlohou politikov od revolúcie by malo byť hospodáriť dlhodobo udržateľne, aby vyšlo na dôchodky aj ostatným generáciám, čo platia dôchodky súčasným dôchodcom. Nie „po mne potopa“, ako sa správajú niektorí politici. Ak bude táto krajina neúmerne zadlžená a vydrancovaná, vyženieme aj posledných schopných z tejto krajiny.

Slovensko potrebuje menej populizmu a viac rozumu. Menej populizmu a viac reforiem, čo podporujú zvyšovanie zamestnanosti, zlepšovanie sociálnej situácie rôznych vrstiev spoločnosti, slobodné podnikanie, efektivitu štátu a samospráv, kvalitné vzdelávanie.

Vráťme sa ale k dôchodcom. Áno, z pohľadu kapitalistu možno už nevytvárajú hodnoty, ale náš život nie je len o chvíľkovom bytí. Žijeme tu oveľa dlhšie a preto je dôležité žiť súčasnosťou, ale najmä myslieť na budúcnosť. Aký vzťah, akú úctu prejavujeme dnešným seniorom? Aké podmienky pre nich vytvárame, aby v nich nielen prežívali, ale viedli stále plnohodnotné životy, tak sa raz naši potomkovia budú správať k nám.

Zabezpečenie fungujúceho dôchodkového systému, ktorý musí byť – moderne povedané – trvalo udržateľný, by malo patriť medzi priority akejkoľvek politickej garnitúry. Aj tej pravicovej či liberálnej.

V tejto súvislosti ma zaujal názor môjho bývalého šéfa, prorektora pre vedu a výskum profesora Rastislava Tótha, ktorý napísal:
„Základnou úrovňou by malo byť vypracovanie koncepcií sociálnej politiky, ekonomického rastu a medzinárodného postavenia SR. Je to trápne, ale SR ešte nikdy nemala skutočnú sociálnu politiku. Vždy doteraz išlo o sociálne opatrenia, ktoré niekedy neprežili ani fungovanie vlády. Pred skoro dvomi tisíckami rokov robila Rímska ríša sociálnu politiku – pre svojich občanov – tak, že vydržala približne štyristo rokov. Teda menili sa cisári, menili sa aj podmienky života a sociálna politika ostávala.“
No pocítili by sme rozdiel, keby sociálna politika na Slovensku vydržala aspoň jedno desaťročie.

Podľa môjho názoru, by dôstojnosť života mala smerovať k dôstojnosti staroby a zomierania. Len bohužiaľ, dnešná spoločnosť považuje za najvyššie hodnoty kariéru, výkon, úspech, krásu, mladosť a zamieňa si dôstojnosť človeka s jeho užitočnosťou.

Žneme dôsledky extrémneho individualizmu. Extrémny je preto, že ďalej sa už nedá zájsť, ďalej je už len kolaps všetkých sociálnych štruktúr a už sme od toho bodu len krôčik.
Extrémny individualizmus – to je dôsledok liberalistického prístupu: „(sociálny) štát je zlý vlastník“. Lebo sociálny štát „mrhá prostriedky“ na iné veci ako je tvorba zisku. Podľa kapitalistov je jediným zmyslom akejkoľvek ekonomickej činnosti produkovanie zisku. Veď tak máme definované podnikanie v prvých paragrafoch Obchodného zákonníka.

Musíme sa pozrieť do očí krutej pravde, že nič také ako „sociálno-trhové hospodárstvo“ neexistuje. Už ani v Nemecku, ani v Rakúsku. Náš experiment s kapitalizmom je neúspešný. A už to s ním bude len horšie.