Čo trápi pacientov

Čítal som, že málo peňazí v systéme a nedostatok personálu ich trápi len preto, že sa o tom píše. Skutočne ich trápi dlhé čakanie na vyšetrenia, nevrlosť a neochota niektorých zdravotníkov, nechutné prostredie a strava v zdravotníckych zariadeniach, nedostatočná starostlivosť, potreba doplatkov, neinformovanie o zdravotnom stave zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom a mnohé iné.

Problém je, že keby politici začali s reparáciou zdravotníctva okamžite, aj tak bude trvať dlhé roky, kým sa priblížime k štandardnej úrovni zdravotníctva. Za krach nášho zdravotníctva, ktorý je v našich podmienkach nevyhnutný, sú zodpovední všetci politici, ktorí boli a sú pri moci počnúc vznikom SR.

Zdravotníctvo sa musí orientovať na pacienta, na to však aj lekári a zdravotníci musia mať prístup k nástrojom, ktoré im zjednodušia a zefektívnia každodennú prácu. Tak, aby sa oni mohli sústrediť primárne práve na toho pacienta.

K terapeutickému efektu patrí aj vzťah medzi pacientom a lekárom. Ak sa zanedbá komunikácia, tak zbytočne je lekár skvelý odborník. Pacient nevie vyhodnotiť lekárovu odbornosť, vie však dobre vyhodnotiť, ako sa k nemu lekár správa, či je starostlivý, milý, alebo či je arogantný a chladný. Sociálna komunikácia je totiž veľmi dôležitý aspekt ľudského bytia.

Chcem veriť tomu, že jedna civilizovaná krajina v strede Európy si predsa nemôže dovoliť, aby prišla do štádia, že sa o ľudí nebude mať kto starať. Zdravotníctvo funguje, keď štát sa stará. Neustále vylepšuje opravuje, usmerňuje, reguluje. Pokiaľ sa však nezmierime s myšlienkou, že zdravotníctvo neuzdravuje, len úspešne, niekedy menej úspešne lieči už vzniknuté problémy, tak nebude lepšie.

Veľmi dôležité je starať sa o svoje zdravie, chodiť pravidelne na preventívne prehliadky a len v nevyhnutných prípadoch na urgentný príjem. Niekedy však mám pocit, že by som prirodzene chcel opustiť tento svet skôr ako začnem byť veľmi starý a chorý až vtedy zažijem na vlastne koži naše zdravotníctvo. Dôstojnosť života by predsa mala vrcholiť v dôstojnosti smrti.

Všetka česť lekárom, (poznám ich veľa), ktorých časť stále vidí pacienta ako človeka, nie výrobný nástroj. Hovorím to cynicky, ale tak to v podstate je. V takomto systéme je zdrojom zisku chorý človek – najlepšie chronicky chorý človek, neprestajne hltajúci čo najviac čo najdrahších liekov a vyžadujúci stále ďalšie a ďalšie vyšetrenia.

V každom prípade je to zaujímavý paradox, že od čias egyptských otváračov lebiek, šamanov a felčiarov až po nedávnych mastičkárov a psychotronikov sme sa dopracovali ku dnešným lekárom, ktorí sú strhaní, nervózni a preťažení systémom a krivka spokojnosti pacienta klesá úmerne so stúpajúcou krivkou finančných prostriedkov do systému pravidelne nalievaných…

Dušan Piršel

Liberáli a kritici socializmu často citujú Orwella tam, kde sa im hodia myšlienky vytrhnuté z kontextu. Málokto z nich však pozná jeho esej Ako umierajú chudobní. Popisuje v nej vlastnú skúsenosť z francúzskej nemocnice, kde si po prvej svetovej vojne (1921) doliečoval zranenie. Udalosti spred stovky rokov, ale čitateľovi, ktorý má skúsenosť z pobytu v slovenskej nemocnici, bude veľa z popisovaného povedomé. Orwellom otriasol hlavne prístup – bolo by zjednodušením povedať, že personálu, lebo personál má tiež svoje hranice a nedostatky systému je schopný kompenzovať len do určitej miery.