Ilustračný obrázok: Devana
V piatok poobede som piekla domáci kváskový chlebík.
Kváskovanie je pre mnohých alchýmia, možno je to tým, že dnešná pretechnizovaná doba robí z kedysi prirodzených vecí a práce niečo zvláštne, či náročné.
Pred pár rokmi, keď mi prvý kvások tiekol po kuchynskej linke, ako v slávnej scéne z rozprávky Byl jednou jeden král, som na kváskovanie na chvíľu zanevrela, až kým som nepochopila, že je vo svojej podstate veľmi jednoduché ako všetky veci a problémy, ktoré sa na prvý dojem javia ako veľmi zložité. Spomenula som si ako piekla domáci chlebík stará mama a pokračovala som v pokusoch ďalej. Po čase sa mi vydaril prvý, chutný bochník chleba, ktorý mal úplne inú chuť ako ten umelý, na ktorý sme si v posledných desaťročiach zvykli.
Ako chutí taký „obyčajný domáci chlebík“?
Chutí skúsenosťami a tvrdou prácou našich predkov, ktorí si ho vážili a neopovrhovali ním, pretože si sami dokázali vypestovať obilie a vedeli akú má naozajstnú hodnotu.
Chutí ako zem, dážď a slnko, ktoré po tisícročia pomáhali človeku zasýtiť sa zdravou obživou a ktorú ľudia kvôli chamtivosti a nenásytnosti vymenili za jedlo plné jedov a chemikálií.
Chutí ako pôžitok z tvorenia a práce, pretože každá zmysluplná práca človeka napĺňa vnútorným pokojom a radosťou zo života.
Chutí ako sloboda, ktorú človek získa, keď sa postupne stáva nezávislým tým, že si dokáže vypestovať a vyrobiť vlastnú obživu. Ale aj takou pre mnohých všednou záležitosťou, ako je upečenie si vlastného domáceho chleba.
Áno, domáci chlebík chutí ako skutočný život… Ako napríklad aj ten, keď chodím celé týždne na záhradu a hospodársky dvor v gumákoch, alebo skoro ráno a večer polievam zeleninu, aby nevyschla na koreni.
Chutí, ako podstata života na ktorú sme veľmi rýchlo zabudli a dokážeme ju pochopiť a oceniť až vtedy, keď začneme žiť ako Ľudia…
Devana
Slnovratovo 11. jún 2023
