kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Slovo autorky
BITE ICH, VRAHOV!
/venované pamiatke kpt. Jána Nálepku/
Nechceme mlčať nad vraždením
Či stáť tu bezmocne pred bratom
Hlas svojej krvi počujeme
Vinie sa Tatrou i Dunajom
My dáme silu službe vlasti
Ak bude treba i život svoj
Bijeme vrahov, aj vy bite
Za bratskú slobodu Slovanov!
Prológ/
Povedz mi o riekach dravých
O Tatre, čo nezahynie
O horách i o nížinách
Povedz mi o domovine
O Slovensku porozprávaj
O ľúbosti rodnej zeme
O jej tanci, piesňach, smiechu
Nech mi duša pookreje...
Ach, kapitán, čo povedať -
Niet čo chváliť v tomto svete
Krv, čo v Tebe vrela v žilách
Vnuk zapredal na rodine
Duša, čo horela pravdou
A roztiahla krídla k letu
Závažie na ňu pribodol
V boji proti Tvojmu svetu
Že ste mreli za slobodu
Spolu s Bratmi pod Tatrami
Vnučky, vnuci spálili vás
Nenávistne, slepo v ohni
Nenávistne, slepo v ohni
S Bratmi, ktorých krv pila zem
Za tú hanu vierolomstva
Neviem do Tvojich očí zrieť!
(autorka)
ČAS NEVINNOSTI (1912 – 1938)
Naopak, čím viacej vedel, tým lepšie poznával spoločnosť, tým presvedčivejší a pevnejší bol
vo svojich názoroch, tým viac ich hájil. A keď mu matka povedala: ,,Pravdy nedôjdeš“,
presvedčene odporoval: ,,Raz k nej musím dôjsť!“
I/
Pod jarmom svätoštefanskej koruny
,,Kto neskrýva sa pred úpekom, keď treba orať, siať a kosiť; kto ľúbi ľud a jeho práva a nevie rabské jarmo nosiť: hore ho! Kto ale nezná sladkosť práce, čo iba srdce odmeňuje, kto za zisk zrádza otca, mater a práva ľudu kameňuje: dolu ho!“[1]
V roku narodenia Jána Nálepku rozdeľovala slovenský národ silná maďarizácia, ktorého záujmy v Uhorsku zastávali ,,správne“ vybraní poslanci, ktorí síce žili medzi slovenským ľudom, ale so slovenským ľudom a jeho materinskou rečou príliš necítili… Maďari na Slovensku maďarizovali nielen štátnymi prostriedkami, nielen pomocou školy a úradov, ale aj pomocou cirkvi. Ako sa píše v súdobej tlači daného roku: ,,pri každom povolaní nájdeme ľudí, ktorí vo svojej domácnosti opovrhujú slovenčinou, ktorí sa slovensky len so svojimi sluhami rozprávajú, ktorí v dietkach svojich vzbudzujú nenávisť a opovrženie oproti slovenčine. Ešte aj medzi kňazmi, či evanjelickými či katolíckymi, nájdeme mnohých… Na toto náš ľud už toľko privykol, že ani nebadá nesprávnosť tohto, mysliac si, že to tak musí byť. Nebadá, že slovenčinu nenávidí učiteľ, alebo farár, medzi slovenským ľudom vykynožiť chce to, čo mu je najdrahšie.“[2] Každý prejav slovenského kultúrneho života je atentátom proti uhorskému štátu a vlasti, búrením a nebezpečným šírením panslavizmu.[3]
Počas stupňujúcej sa maďarizácie v zápase o národnú identitu bolo ťažko v slovenskej rodine, prevládal nedostatok potravín, hlad a bieda. Písal sa rok 1912 a vládnuce uhorské kruhy zariadili všetko potrebné, aby sa široké vrstvy ľudu nedostali k nim, nahor. Uhorský feudál ešte vždy pozeral na sedliaka zvrchu a samotný pojem ,,sedliak“ bol z mnohých úst vyslovovaný ako prototyp urážky a nadávky. V uhorskom štáte vzdelanie slovenského roľníka neprichádzalo do úvahy, či lepšie povedané – v uhorskom štáte neprichádzalo do úvahy bez pomaďarčenia vzdelanie akéhokoľvek Slováka. Kto chcel dosiahnuť svojho cieľa, musel sa buď vysťahovať, alebo musel kolaborovať s maďarčinou, a rečou i srdcom sa odnárodniť.[4]
Ján Nálepka sa narodil v piatok 20. septembra 1912 v rodnej obci svojho otca Michala Nálepku v Smižanoch pri Spišskej Novej Vsi ležiacej v mieste rieky Hornád v malebnom prostredí Slovenského raja. Hornatý región Spiša s drsnými prírodnými podmienkami ponúkal domov pre množstvo etnicky rôznorodého obyvateľstva (Čechov, Nemcov, Maďarov, Poliakov, Rusínov, Valachov, Rómov i Židov) a v neďalekom Spišskom Podhradí nad duchovným životom zbožných kresťanov bdela Spišská kapitula.
Na prelome 19. a 20. stor. sa v Uhrách prejavoval intenzívny asimilačný tlak voči nemaďarskému obyvateľstvu hlavne po spojazdnení železničnej trate Košice – Bohumín, ktorou prichádzali do obce myšlienky maďarizácie a rôznych politických prúdov k obyvateľom, ktorých dedovia kedysi žili revolučnými myšlienkami Veľkej francúzskej revolúcie. Keďže ich predkovia za príčinu svojho nedôstojného postavenia a biedy považovali výlučne vtedajšiu šľachtu, svoju nespokojnosť dávali najavo protifeudálnymi letákmi. Hoci revolučné pnutie vtedajšia vrchnosť dokázala prísnymi nariadeniami paralyzovať, po epidémii cholery a následnom období neúrody, stáročiami nakopený útlak zo strany zemepánov spôsobil revolučné povstanie na Zemplíne, ktoré sa ako požiar rozšírilo na Šariš a Spiš (vzbura sedliakov na Csákyovských majetkoch v roku 1831).[5]
Michal Nálepka (1882 – 1968) osihotel vo svojich dvanástich rokoch, najprv mu zomrela matka, otec sa druhýkrát oženil, no o dva roky zomrel aj on. Život na slovenskej dedine 19. stor. nebol jednoduchý pre žiadnu sirotu. Napriek ťažkému životnému osudu sa vyučil za tesára, hoci jeho dedo a pradedo boli horármi, a ešte starší predkovia – honelníkmi, ktorí roznášali po dedinách poštu, rôzne odkazy pánom, a tak sa živili.[6] Michal Nálepka, zvyknutý od detstva na tvrdý život a ťažkú prácu, sa postupne zaradil do plnohodnotného života, čo bolo pre mnohé chudobné siroty nedosiahnuteľným cieľom, lebo sociálna diferenciácia obyvateľov v mestskom i vidieckom prostredí bola prihlboká. Patronát nad sirotami mali v 19. stor. samotní zemepáni, ktorí pôvodne vyberali pestúnov, stávalo sa však, že jedna i druhá skupina sa na úkor sirôt zvykla obohacovať a tak boli odkázané (vo väčšine prípadov) na dobrých ľudí.[7]
Mladý Michal Nálepka pracoval na stavbách, no tesárčina nezaručovala vždy obživu a tak vo svojich štrnástich rokoch pracoval aj v baniach v blízkosti Spišskej Novej Vsi (napr. na Bindte, v Roztokách).[8] V Smižanoch žil tesársky majster Horváth, ktorý so svojou partiou chodil po celom Spiši. Jedného dňa ponúkol prácu aj Michalovi. A tak Michal Nálepka tesárčil na kostolných vežiach v Ždiari, v Smižanoch.[9] Horváth mal styky aj s kniežaťom Höhenlohe, ktorý mu dal opraviť svoj zámok v Javorine. Knieža bol s tesárskou prácou nadmieru spokojný a tak partia dostala prácu opravovať aj kniežací zámok v Budapešti, neskôr v Rijeke a vo Viedni.[10]
V roku 1903 odišiel ako mnoho iných slovenských robotníkov za prácou do Ameriky, pretože doma už nebolo z čoho žiť. O neľahkej ceste Michala Nálepku do Ameriky sa dozvedáme zo spomienok jeho syna Jozefa Nálepku: ,,Známi mu poradili, že cez Poľsko sa tam môže ľahko dostať. Prespal u svojho príbuzného neďaleko hranice v Spišskej Starej Vsi, lež nepovedal mu kam ide, a keď ho v Poľsku naháňali žandári, v tme skočil do jazera a stratil sa im. Ráno pokračoval v ceste okolo Krakova do Osvienčima, kde nasadol do vlaku. Tak putoval trochu vlakom, trochu peši až do Hamburgu. Na lodi si čo-to privyrobil, až sa mu napokon podarilo šťastne doplaviť do Ameriky.“[11]
Po štyroch rokoch ťažkej práce v uhoľných baniach sa v roku 1907 vrátil do rodnej obce, postavil si domček, kúpil kúsok poľa a oženil sa s pôvabnou a tichou Máriou Ondrovou (1889 – 1957), dcérou roľníka z Lieskovian, dedinky na pravom brehu Levočského potoka (južná časť Hornádskej kotliny). Napriek skromným pomerom bola Mária obdarovaná neobyčajnou bystrosťou a inteligenciou. V prvých rokoch manželstva sa mladému páru narodili traja synovia: Michal (1908 – 1991), Štefan (1910 – 1988) a Ján (1912 – 1943).[12] Malý Janko však po niekoľkých mesiacoch vážne ochorel. Každý, kto sa naňho pozrel, pochyboval, že chorý chlapček prežije.
Jozef Nálepka na bratovo vzkriesenie spomína: ,,V jedno ráno musel otec na pole. Vzal motyku a pred odchodom sa ešte šiel pozrieť na chorého chlapca. Bol bledý, oči mal zatvorené a zdalo sa, že spí. Otec celý deň kopal a pracoval na poli, ale jeho myšlienky zalietali domov, do izby, kde ležal chorý syn. To ho celý čas veľmi znepokojovalo. Keď sa večer vrátil domov, pred bránkou stálo niekoľko žien, ktoré si čosi šuškali. Jedna z nich sa odvážila a vraví mu: -Miško, ponáhľaj sa domov, kým je chlapec ešte živý. –
V izbe boli susedia a známi a ženy už odriekali ruženec za dušu malého a nevládneho Janka. Otec sa pozrel do kolísky a tam skutočne bezvládne ležalo chlapčiatko. Bezfarebné líčka a zatvorené oči ho vyburcovali ako zo sna. Vzal malého synka za nohy a začal ním krútiť. Okolostojaci sa nechápavo pozerali na otca, čo robí, a suseda vykríkla: -Miško, veď ho takto zabiješ! –
Po niekoľkých obratoch vzal otec choré tielko do náručia a po chvíľke ho opäť položil do kolísky. Na tvári dieťaťa sa objavil slabučký rumenec, mierne otvorilo oči.
-Ľudia, veď chlapček ožil, pozrite sa! – ozvala sa príbuzná.
A skutočne, chlapček akoby sa zobudil z tvrdého spánku. Pomaly prichádzal k sebe, neskoršie začal jesť a rásť. Vyrastal z neho čiperný chlapec, plný nápadov a pestiev. Malý Janko akoby sa chcel odvďačiť otcovi za zachránený život. Po celodennej práci si otec obyčajne ľahol v kuchyni na podlahu. To bola príležitosť pre Janka, aby otca huncútsky poťahoval za fúzy, prevaľoval sa po ňom a sem-tam ho pre zmenu potiahol za ucho. Otec napriek únave dvíhal malého chlapca vysoko nad seba, ten sa priam dusil od smiechu a vzrušenia. Otec aj neskoršie spomínal na pekné chvíle, ktoré mu pripravil čiernooký neposedný synček. Otec bol prísny a starší bratia sa neraz báli ísť za ním s nejakou prosbou. Obyčajne nahovorili Janka, lebo on u otca skoro vždy pochodil…“[13]
[1] ŽIAK-SOMOLICKÝ, I. Prípitok. In Zvolenské noviny. [25. apríl 1912, ročník IX, č. 4, s. 2].
[2] Vtáka znať po speve. In Zvolenské noviny. [25. júl 1912, ročník IX, č. 7, s. 2].
[3] Priateľom ,,Zvolenských novín“. In Zvolenské noviny. [25. január 1912, ročník IX, č. 1, s. 1].
[4] Čo robiť s našimi deťmi? In Zvolenské noviny. [25. jún 1913, ročník X, č. 6, s. 1 – 2].
[5] ŽIAK, T. J. Dejiny obce. In Smižany. Oficiálne webové sídlo obce. [online]. Dostupné z: https://www.smizany.sk/dejiny-obce.html
[6] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 8.
[7] DUDEKOVÁ, G. Od dobročinnosti k štátnej povinnosti. In História : Revue o dejinách spoločnosti. Dostupné z: http://www.historiarevue.sk/index.php?d=priloha2004dudekova78
[8] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 8.
[9] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 8.
[10] NÁLEPKA, J. 1997. Prvá maturita a Vysoké Tatry. Košice: Oriens, s. 9.
[11] Tamže.
[12] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 8
[13] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 10.
