kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Horná Mariková, 1931 – 1933
,,Padajú hrudy v kyslé lono zmaru, polnočné zvony hrajú smutný marš. Hor‘ diamant brúsený, je čas dnes karu, pochovaj všetko, všetko na dno až… No ešte raz si štrngni, nech len leží, to, čomu určené je navždy zahynúť. Veď bude ešte jar i úsmev svieži a noví ľudia začnú novú púť.“[1]
31. augusta 1931 devätnásťročný Ján Nálepka opustil rodné Smižany a vydal sa na Považie, na svoje prvé učiteľské pôsobisko, plný ideálov a životných predsavzatí. Nikto, ani on sám, nevedel, čo ho čaká a či bude môcť využiť všetko to, čomu sa v škole naučil. Konečnou stanicou bola Považská Bystrica, kde nechal svoj prútený kufrík s osobnými vecami a knihami a iba s aktovkou a husľami kráčal do známej Marikovskej doliny biedy a hladu, kde pôsobil v rokoch 1931 – 1933. V Štátnej ľudovej škole (jedna miestnosť) v Hornej Marikovej ho čakalo striedavo pridelených 90 detí.[2]
Obec Horná Mariková leží na severozápad od Považskej Bystrice v pohorí Javorníky. V zaostalej dedine bola školou jedna miestnosť v starej chalupe na spadnutie. O ľudí žijúcich v biede, ktorých živilo iba kamenisté políčko a les, štát sa v tomto čase ešte nestaral a tak sociálne slabé rodiny boli odkázané v mnohých prípadoch na doslovné hladovanie. Tu sa mladý Ján Nálepka prvýkrát stretáva s biedou, akú doteraz nepoznal…
Učiteľovanie v kritickom období hospodárskej krízy
Prvý rok učiteľovania Jána Nálepku spadá do kritického obdobia následkov hospodárskej krízy v predmníchovskom Československu. Hospodárska kríza tvrdo zasiahla bedrá najchudobnejšej vrstvy obyvateľov – robotníkov a roľníkov, ktorých príjmy sa drasticky znížili, čim sa prepadla do neznesiteľných hĺbok ich životná úroveň. Bolo to obdobie, kedy zarachotili salvy z četníckych karabín na búriaci sa hladný zástup v Košútoch, Telgárte a v Polomke, ktorý si vydobýjal právo žitia a zárobku pod oknami zámožných a predstaviteľov moci, a Ján Nálepka sa nepochybne oprávnene pýtal, prečo sa vlastne na ľudí strieľalo? Marikovská hladová dolina a tragické udalosti, ktoré vyvrcholili vzburou hladných živiteľov rodín, boli ďalšou životnou križovatkou v osudoch Jána Nálepku, lebo do týchto tragických udalostí chcel ešte veriť, že agrárna strana (hoci buržoázneho typu) musí byť predsa stranou malých a stredných roľníkov a domkárov, ktorých život tak dôverne poznal a preto ich bieda sa ho dotýkala zvlášť ostro. Názorový konflikt s pluralitným systémom ho nútili hľadať nové cesty, a on ich časom nachádza…
Na nového učiteľa z podtatranského kraja spomína učiteľka Ružena Zalešaková: ,,Marikovská hladová dolina, ako ju trefne pomenovali, je dlhá asi 20 km. Po ceste hrkoce ‚autobus‘ – nákladné auto s lavičkami zakryté celtovinou. Okrem iných cestujúcich sa v ňom vezú i dve mladé učiteľky. Auto zastalo pred školou na Pagaňove. Šofér zahlásil vonku stojacemu Jánovi Nálepkovi peknou češtinou: -Pane řidící, přivážime vám pomoc. – Vystúpila nová učiteľka Zdena a ja som pokračovala do školy na Vlkov asi 7 – 8 km pešo, lebo autobus ďalej nešiel.“[3] Pomery v škole, kam Ján Nálepka nastúpil, boli horšie, než očakával. Do školskej kroniky zapísal: ,,Deti sú všivavé, trpiace podvýživou, s napuchnutými bruškami a otcovia sú doma bez roboty.[4]
Jozef Nálepka spomína príhodu, ktorý im Ján vyrozprával cez svoju prvú učiteľskú dovolenku: ,,Počas vyučovania niekto silno zaklopal na dvere. Do triedy vstúpil chlap so sekerou a pravdaže vo vylepšenej nálade. Nevenoval som tomu pozornosť a pokračoval som vo vyučovaní. Chlapa to tak zaskočilo, že začal prešľapávať na mieste a čakal, kým ho oslovím. Keď videl, že sa ho nebojím, sekeru odložil na chodbu a tichým hlasom sa prihovoril. Dnes už vôbec nie je podstatné, o čom sme spolu hovorili. Isté je, že jeho dieťa začalo odvtedy chodiť do školy pravidelne. To bol jediný prípad, ktorý Jano doma povedal. Nikdy viacej sa ani slovom nezmienil o svojich peripetiách v Marikovej ani na iných miestach pôsobenia. Naopak, domov prichádzal vždy v dobrej nálade, plný optimizmu, a vždy veril v krajšiu budúcnosť rodičov i žiakov.“[5]
Všetky pedagogické skúsenosti (hoc by bol niekto učiteľom aj niekoľko rokov) sú zbytočné, keď do školy chodí sotva tretina žiakov. V zime sú cesty zaviate snehom, v lete musia deti pomáhať s gazdovstvom. Márne mladý učiteľ chodil po rozpadnutých chalupách, márne rozprával, márne presviedčal… Tu bol pánom miestny farár, ktorý sa mladému učiteľovi zlomyseľne posmieval. Farár tak ako aj Marikovčania holdoval alkoholu, nebolo by to však nič nezvyčajné, ak by nepili alkohol aj deti, ktoré zo začiatku chodili do školy opité. Ján dohováral rodičom, karhal deti, radil, presviedčal. Darmo… Bol však vytrvalý, napriek tomu, že raz v chladnej jesennej noci mu niekto z dediny vybil obloky v škole ako i v Jánovej skromnej izbietke.[6] (S tragickou situáciou s alkoholom na Považí bojovala aj protialkoholická komisia, ktorá riešila tzv. hameršlag, alkohol vyrábaný z denaturovaného liehu a vody, ktorý bol po zdravotnej stránke veľmi nebezpečný.[7])
Ján Nálepka si však napokon cestu k žiakom našiel, rovnako ako aj k ich rodičom. Keďže sám pochádzal z roľníckej rodiny a vedel čo je chudoba (hoci v takých extrémnych podmienkach nikdy nežil), necítil priepasť medzi sebou a vidiečanmi. Trpezlivosťou, pokorou a vytrvalosťou dosiahol čo chcel, deťom sa v škole zapáčilo a absencia sa znížila na minimum.[8] Deti si svojho pána učiteľa s kučeravými vlasmi veľmi obľúbili, pozorne sledovali každé jeho slovo a priam na ňom viseli pohľadom, keď vytiahol husle a svojim zvučným hlasom zaspieval niektorú z marikovských ľudových piesní.[9] A po deťoch prišli aj dospelí… Rodičom marikovských detí začal Ján pomáhať s úradnými vecami, písal za nich žiadosti, listy do zahraničia, radil v hospodárstve, no ako učiteľ pokrokovej inteligencie ich zasväcoval aj v politických a hospodárskych súvislostiach, ktoré dosiaľ naplno nechápali.
Snemovanie slovenských dorastových pracovníkov, október 1931
V októbri 1931 sa Ján Nálepka zúčastnil zasadania výkonného výboru ústrednej jednoty slovenského roľníckeho dorastu, kde sa ukázalo, že ,,roľnícke dorastové hnutie je na výške doby a že mládež roľnícka je jednou z prvých, ktorá venuje svoj voľný čas sebavzdelaniu, stavu, národu a štátu.“[10] Veľmi cennými námietkami sa angažoval aj Ján Nálepka, ktoré ako jeden z diskutujúcich rozviedol do detailov a spracoval tak, aby mohli byť medzi dorastencami použité v praxi. Kritizovaná bola prax v ľudovej výchove, nedostatok obetavých kultúrnych pracovníkov, zdôraznené osvieženie miestnych osvetových komisií vzhľadom na obecné voľby mladšími, pružnejšími silami a aby bolo dbané v obecnom zastupiteľstve, aby položky odhlasované na kultúrne ciele, boli v skutočnosti aj použité. Všetci účastníci zdôrazňovali usporadúvať viacej gazdovských kurzov, prispôsobiť sa pri týchto teoreticky i prakticky k pomerom na slovenskom vidieku a potrebe prehlbovania činnosti po každej stránke na školách, k čomu majú slúžiť prednášky, kurzy, články odborných referentov ÚJSRD v Mladom Roľníkovi. Snemu sa zúčastnili aj viacerí tajomníci strán, pričom bola odovzdaná čestná plaketa br. Jánovi Ursínimu (v medzivojnovom období sa aktívne venoval v agrárnom hnutí a bol členom jej strany), bývalému predsedovi ÚJRSD za zásluhy, ktoré si získal dlhoročnou prácou v doraste i v strane.[11]
Spoločne proti daňovému útlaku (peňažný trest a žalár)
Chudobní poľnohospodári z Marikovej a okolitých dedín boli nemilosrdne zaťažení daňami, lebo štát ich doslova žmýkal, posielal na bedač exekútorov, aby habali všetko, čo mohlo mať ešte nejakú cenu. Ján Nálepka mal pred očami celú absurdnosť štátneho aparátu. Neuspokojil sa preto už len kritickými článkami do novín, ale aktívne sa zapojil do priamej pomoci tým najchudobnejším. (Vlastníkom veľkostatku v Hornej Marikovej bol Štátny pozemkový úrad, ktorý za neúrodné a od hlavných komunikácií veľmi vzdialené pozemky žiadal až dvadsaťnásobne vyššie nájomné. Výmena platenia za prácu sa nepripúšťala, čo zapríčinilo, že vlastník nájomcov často oznamoval a pokutoval.)[12]
Mladý učiteľ chcel, aby sa roľníci zjednotili a aby spoločne bojovali proti tomuto daňovému útlaku, a tak zorganizoval dňa 9. marca 1933 v dedine verejnú schôdzu, kde s nimi prerokoval všetky podrobnosti budúcej ‚revolty‘. V dedine sa však (ako to už na tieto pomery bolo zvykom) našiel udavač, ktorý oznámil schôdzu a poburovanie nového učiteľa žandárom.[13] Z tohto udania sa zachoval výmer Krajinského úradu v Bratislave zo dňa 16. (18). februára 1934** č. 40664/8-1934, z ktorého sa dozvedáme, že Ján Nálepka spolu s Jozefom Martausom (hájnikom z Marikovej) boli odsúdení k trestu – jednodňovému väzeniu a peňažnej pokute za to, že zvolali verejnú schôdzu (v dome Rudolfa Vlacha z Marikovej) bez úradného povolenia (na besede padli rady ako postupovať proti pánom a proti byrokracii[14]). Ján Nálepka sa proti tomuto absurdnému rozsudku odvolal, ale jeho odvolanie bolo Krajinským úradom zamietnuté a rozsudok nadobudol právoplatnosť.[15] Pre mladého začínajúceho učiteľa a jeho učiteľskú kariéru takéto rozhodnutie neveštilo nič dobré.
Názorové zahrotenie k ľavicovému presvedčeniu
V Marikovskej doline organizácia KSČ viedla robotníkov píl a roľníkov do štrajkov nezamestnaných a hladových pochodov. Jedného z nich bol svedkom aj Ján Nálepka, ktorého sa zúčastnil v Považskej Bystrice pri účasti asi 550 ľudí.[16] Bieda, hlad, náreky a zúfalstvo bolo počuť z viacerých hladových dolín, rady nezamestnaných rapídne stúpali a bieda v roľníckych chalupách za zväčšovala zo dňa na deň. Vládne strany namiesto riešenia sociálnej biedy nekomunikovali so štrajkujúcimi a kríza sa viac a viac prehlbovala. Rovnaká bieda bola aj na Dolniakoch, ale nekulminovala v takom katastrofálnom rozsahu ako na Považí, kde roľníctvo a poľnohospodárstvo stratilo všetok zdroj svojich príjmov a následkom hromadného odlivu pracovných síl, z dôvodu obrovskej nezamestnanosti do okolitých zemí (Sliezka, Nemecka, Rakúska, Čiech a Moravu) sa slovenské poľnohospodárstvo zastavilo.[17] Je možné, že práve v Marikovej, pri priamom kontakte s ľudskou biedou a utrpením hladujúcich detí (oproti zúženému pohľadu na boj v miestnych podmienkach svojho domova či Spiši) sa Jánovo sociálne cítenie začalo uberať k ľavicovému presvedčeniu a uvedomovaniu si, že nastolený spoločenský poriadok nie je spravodlivý…
(Pokračovanie nabudúce…)
[1] LUKÁČ, E. B. Pozdravenie. In Slovenské pohľady. [Február/marec 1932, ročník XLVIII, č. 2 – 3, s. 41/108].
[2] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13.
[3] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 25
[4] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13.
[5] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 26.
[6] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 11 – 12.
[7] Odalkoholizovanie Slovenska. In Slovák. [30. január 1932, ročník XIV, č. 24, s. 1].
[8] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 12.
[9] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 13.
[10] Snemovanie slovenských dorastových pracovníkov. In Slovenský denník. [17. október 1931, ročník XIV, č. 239, s. 2].
[11] Snemovanie slovenských dorastových pracovníkov. In Slovenský denník. [17. október 1931, ročník XIV, č. 239, s. 2].
[12] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 35.
[13] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 865].
[14] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 152.
[15] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 12.
[16] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 35.
[17] Zdarilé snemovanie roľníkov hornotrenčianskeho kraja. In Slovenský denník. [3. júl 1932, ročník XV, č. 152, s. 4].
Foto: Ján Nálepka so svojimi žiakmi (zdroj: archív Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi)