kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Slovanské stužky a biele šatky, 1914 – 1918 (kultúrno-historický kontext)
Na prahu vojny človek ešte verí, že vojna ak Boh dá, prinesie rýchlo šťastné ukončenie. V prvých mesiacoch svojej existencie samotná vojna ešte nedokáže vidieť svoj koniec cez státisícové masy vojsk stojacich oproti sebe. Táto pohnutá doba však poukázala na inú vec a to, koľko nevyburcovaných síl, myšlienok, heroizmu a obetavej pokory spalo v našom českom a slovenskom národe, keď sa zrodila výzva k československému ľudu na boj s elitami tohto sveta, volajúcich oba bratské národy k zápasu o slobodu, o lepšie ľudstvo, o šťastnejšiu budúcnosť nových pokolení. Na svedectvá tých, ktorí uposlúchli naliehavú výzvu svojej doby, Česi a Slováci nikdy nezabudli a nezabudnú, hoci si spoločnú ideu, zrodenú z krvi oboch národov, pretvoria neraz na svoj obraz.
Michal Nálepka nebol svedkom udalostí, keď sa civilné obyvateľstvo zobudilo do plagátmi a nariadeniami oblepenej krajiny s výzvou do zbrane a povinnou mobilizáciou do 24 hodín. Nebol svedkom zatýkania slovenských národovcov (J. G. Tajovský, J. Burian, M. Hodža, I. Dérer, J. Jesenský, J. Fábry, M. Krno a i.)[1], či vyšetrovania panslávov, ktorých vojnoví štváči obvinili zo zapredania vlasti Rusom, iných za vyhotovenie tajných mapiek pre Rusov, iných z ruskej špionáže. Mnohí zo zoznamu podozrivých osôb museli ihneď narukovať a po pár dňoch ísť priamo na front, do prvých línií (vo svojich dokladoch mali poznámku, že ide o nebezpečných panslávov, ktorých treba prísne sledovať a ich návrat nie je žiadúci).[2]
Národ doma mlčal, nad vlasťou sa vznášal najťažší mrak, akého predtým nebolo v celej našej histórii. Čo vzíde z tohto mraku? Skaza alebo víťazná dúha? Smrť alebo nový život? Nikto nič nevedel, nikto nič nepodnikal. Nebolo to ani možné. Národ bol pred veľkou vojnou zahryznutý sám do seba, stravoval sa svojimi vnútornými bolesťami, zatiaľ čo život v Európe a vo svete unikal jeho zraku takmer nepozorovaný, a teraz, keď ho prekvapila taká nečakaná chvíľa, zrazu onemel. A svetová vojna hrmela, valila sa okolo neho, narážala doň žiadajúc, ba vynucujúc si akékoľvek slovo, čin. Prichystané boli železné nemecké kríže, medaily…
Ale beda! Československí vojaci v rakúsko-uhorskej armáde pri odchode na front si začali nenápadne pripevňovať na čiapky slovanské stužky, na bodáky biele šatky, spievali české a slovenské piesne. Bolo márne kamuflovať pred svetom, že Česi a Slováci nie sú dobrými ani rakúskymi ani uhorskými vojakmi. Česi a Slováci nakoniec predsa len bojovali, ale neochotne, mnohí sa vzdávali nepriateľovi už pri prvej príležitosti a dokonca hromadne prebiehali na druhú stranu. Začalo sa hovoriť o zbabelých Čechoch a Slovákoch… Zabudla však monarchia na starý slovanský refrén jednej piesne: Zbraní otrokovou nakonec jest i zrada. Československí vojaci rafinovane a plánovane prebiehali k slovanskému bratovi s úmyslom, čo najviac uškodiť svojmu zotročovateľovi.[3] V tomto období sa začala formovať určitá fyziognómia československého vojaka, buduje sa jeho charakter, prejavuje sa jeho duch…
V roku 1917 po dva a pol ročnej krvavej vojne, ktorá si vyžiadala milióny životov a miliardy peňazí, bola cena preliatej krvi príliš veľká, aby sa nezačalo premýšľať o zamedzení tak hrozných katastrof v budúcnosti: ,,Keď čítaš o ukrutnostiach vojny, neraz máš na ume: kedyže už príde ten rajský čas, keď človek nebude zabíjať človeka, keď človek ozaj bude človekom, a nie zverom, akým je dnes.“[4]
Bilancia ľudskej krvi – výsledky štvorročnej svetovej vojny – v svojom piatom započatom roku ukázala o koľko je ľudstvo chudobnejšie, nemocnejšie a biednejšie, než bolo pred vojnou: jedenásť miliónov mŕtvych, devätnásť miliónov ranených a mrzákov a tisíc miliardové bremeno utrýzneného ľudstva vlečúce sa krížovou cestou biedy a žiaľu. Ak sa ešte ľudstvo na počiatku vojny, v predtuche hrôzy nabádalo k odvahe a vytrvalosti, tešilo sa s nádejami tých, ktorí ho opúšťali a ktorých už snáď nikdy nemalo uvidieť, vedelo, že boj bude strašný, ale nikdy nepomyslelo, že by potrval do piateho roku. A dnes ,,nikdy nehrmeli delá príšernejšie a nikdy netryskala ľudská krv hroznejšie než na jeho prahu“.[5] Ale tak nemožno už dlhšie žiť a musela nastať zmena. Z miliónových más so všetkých strán sveta, od severu a juhu, od východu a západu zaznievali ostré hlasy po mieri a dni dejín sa začali napĺňať: v piatom roku svetovej vojny sa začal ukazovať na obzore mier. Túžba po mieri a slobode sľubne rozvíjala národné uvedomenie aj na Slovensku a tento pohyb mal korene v ľude, hoci sa stredná inteligencia správala od strachu zdržanlivejšie, ale ani jej nebol ľahostajným osud vlastného národa.“[6]
Na jeseň 1918, hoci ešte dunia kanóny na západe a rinčia zbrane v Srbsku a Taliansku, či neprejde hodina, kedy by ľudia tam vonku násilným spôsobom nezomierali[7], rodí sa mier v ťažkých pôrodných bolestiach, tak ako kedysi (v roku 1917), keď o ňom písal Janko Jesenský zo zákopov nedohľadného budúcna: ,,Či ten náš život zakončíme v stude, či vydobyjú naše pravice, pre život nové hranice, či boj náš aspoň krásnou smrťou bude..?“[8]
Po skončení svetovej vojny sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a radosť zo vzniku Československej republiky nemala konca-kraja. Školy na Slovensku sa zaplnili českými profesormi a začala vyrastať nová slovenská inteligencia. Hoci na Spiši bolo veľa Maďarov, ktorí sa nevzdávali myšlienky na opätovné vzkriesenie svätoštefanskej koruny, dedovia a otcovia sa s uspokojením prizerali na novú rodiacu sa slovenskú inteligenciu v radoch svojich potomkov.
VZDYCH SLOVÁKA (Nosický, 1918)
K tebe, slnko krásné, prosbu velikú vznášam ja,
Slovák verný — poslyš, akú:
Na púti svojej keď nad Tatry dôjdeš,
postoj máličko — ty k cieľu uspeješ.
Tam kraj môj rodný, žena, milé deti:
povedz im, že čas blíži sa i letí,
že príde chvíľa, príde i svídanie,
národa nášho z pút osvobodenie ...
A keď sa pohneš na ďalšiu svoju púť,
pozdrav ich, pošli im láskavý svoj lúč .
[1] Od nás. 1914. In Národnie noviny. [1. august 1914, ročník XLV, č. 89, s. 3].
[2] Ohlas vypuknutia prvej svetovej vojny v slovenskom novinárstve. In Slovenské novinárstvo. [online]. Dostupné z: Slovenské novinárstvo pred prvou svetovou vojnou a počas nej – Wikipédia (wikipedia.org)
[3] MEDEK, R. 1921. Blaník. Praha: Památník odboje, s. 7 – 8.
[4] Ľudskosť. In Národnie noviny. [22. september 1917, ročník XLVIII, č. 111, s. 1 – 2].
[5] Bilancia ľudskej krvi. In Robotnícke noviny. [15. august 1918, ročník XV, č. 33, s. 1].
[6] Vo vlasti. In Slovenské hlasy. [14. september 1918, ročník II, č. 6, s. 2].
[7] Otázka prímeria. In Robotnícke noviny. [24. október 1918, ročník XV, č. 43, s.1].
[8] JESENSKÝ, J. 1918. Z veršov Janka Jesenského. Jekaterinburg: Odbočka ČSNR v Rusku, s. 27.
[9] NOSICKÝ. Vzdych Slováka. 1918. In Slovenské hlasy. [26. september 1918, ročník II, č. 8, s. 1].