kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Protigardistický pohyb v slovenskej armáde v mesiacoch marec – august 1939
Epizódy z frontovej čiary (Malá vojna, marec 1939)
(Zo spomienok pplk. Júliusa Kamenického)
,,S Janom som sa zoznámil v marci roku 1939, tesne po vyhlásení Slovenského štátu. Lúčil som sa s českými dôstojníkmi, ktorí odchádzali do Protektorátu. Na rozlúčku povedal som pár slov, i takých, ktoré za nových okolností už boli protištátne. Keď som opúšťal nástupište, priblížil sa ku mne jeden mne neznámy muž s dlhými bokombradami, ktorého oči lemovali okuliare s hrubým rámom a oslovil ma: ‒ Prepáčte pán poručík, som Ján Nálepka, učiteľ z Nemeckej Poruby. Pozoroval som Vaše počínanie, ktoré sa mi veľmi páčilo. Chcem vás však varovať, lebo černokňažníci už takéto reči neznášajú a mohli by ste mať vážne opletačky. —
Na prvý pohľad mi bol Jano veľmi sympatický a za jeho upozornenie som sa mu poďakoval. Oznámil mi ďalej, že už i on dostal zvolávací rozkaz a že nastupuje k 4. guľometnej rote do Michaloviec. Jano kritizoval počínanie slovenských dôstojníkov, ktorí nemajú zmysel pre zodpovednosť. Vraj mimo jeho roty ani jedna nie je akcieschopná. Poznamenávam ešte, hoci viem, že nepoviem nič nové, že naše debaty s Janom boli veľmi záživné a zaujímavé. Bol dôstojným predstaviteľom svojho povolania. Bol bystrý a mal veľmi dobrú výrečnosť. Jeho osobnosť doplňovalo i zdravé sebavedomie. Vlastnil zdravý humor a bol veselej povahy. I tieto jeho vlastnosti mi veľmi imponovali. Bol veľmi rozvážny a rozhodný. Tieto jeho vlastnosti som mu i trocha závidel.
Pri rozbíjaní republiky sa Maďari s delením neuspokojili a na východnom Slovensku v marci roku 1939 prepadávali pokojné slovenské mestá a dediny. Na východe chceli zo Slovenska až po Poprad. Do boja proti maďarským iredentistom zasiahol aj ppor. Nálepka s dvoma rotami. Jano postupoval s rotou Sečovce po ose, ktorú veľmi dobre poznal, s možnosťou podporovať paľbou i rotu z Michaloviec.
Prvú bojovú správu sme dostali po 07. 00 hodine ráno, ktorá hovorila o hrdinskom čine poručíka Nálepku, ktorý sa spolu s istým vojakom – dobrovoľníkom prikradli ku školskému dvoru v Jovsi, kde maďarské poľné kuchyne vydávali raňajky. Nálepka s vojakom hádzaním granátov na školský dvor vyvolali u Maďarov také prekvapenie, že tí sa dali na panický útek, prenasledovaní potom slovenskými jednotkami až po Remetské Hámre (*okres Sobrance). Tu sa ale situácia otočila. Slovenskí vojaci sa dostali dokartáčovej paľby maďarského delostrelectva a panicky opustili bojisko oni. Tu sa opäť vyznamenal Jano, keď s niekoľkými vojakmi guľometnou paľbou, keď i sám obsluhoval guľomet, udržal frontovú čiaru až do odpoludňajších hodím, keď došli posily. Maďari už útok neobnovili a frontová čiara ostala potom už čiarou hraničnou.“[1]
Pplk. Kamenický spomína aj niekoľko Jánových epizód, napr. keď spolu s vojakmi pripravil Maďarom ,,nočné prekvapenie“ a tí sa nehanbili vyskakovať z okien v gatiach a hľadať v tme záchranu… Ďalšou epizódou bol Jánov nápad vyhodiť do povetria prirodzenú hrádzu jazera (severne od Remetských Hámrov – Morské oko) a tým vytopiť Maďarov zaplavením ich zákopového systému. Na túto akciu sa podujal sám. Obstaral trhaviny, s ktorými prešiel frontovú čiaru Maďarov a išiel uskutočniť zámer. Trhaviny však nepostačovali a tak z jazera stieklo len málo vody… Ďalšou je napr. pomoc mladej učiteľke, ktorá bola jeho známou, a keďže v panike utekala pred Maďarmi, zabudla si pri úteku všetky svoje veci. Ján Nálepka sa rozhodol učiteľkine veci doniesť, prezliekol sa do robotníckych šiat, prešiel do dediny (Rybnica) a zvyšky doniesol.[2]
Vracia sa aj k humornej historke o tom, ako jedného dňa navštívil front hlavný veliteľ HG Karol Murgaš. ,,Dostavil sa i na Janovo stanovisko veliteľa. Predstavil sa Janovi a čakal na hlásenie. Keď sa ho nedočkal, osopil sa, čo Jano nebral na vedomie. Keď sa ho opýtal, prečo sa nehlási, Jano mu odpovedal, že dosiaľ nečítal taký predpis, v ktorom by stálo, že dôstojník sa má hlásiť gardistovi. Murgaš nahnevaný odišiel. Boli i dozvuky, ale ani tie Jano nebral na vedomie… Udalosti na východných hraniciach sa usporiadali a my sme sa vrátili do svojich mierových posádok. Zanechali však v nás otrasný dojem. Súčasne sa u nás zrodila hrdosť, že sme sa tak dobre zhostili obrany našej vlasti.“[3]
Ppor. Ján Nálepka po skončení Malej vojny zostal v armáde, 1. mája 1939 bol povýšený na poručíka pechoty v zálohe a po realizácii prvej organizácie slovenskej armády slúžil ako veliteľ guľometnej roty V. samostatného práporu v Michalovciach. V rovnakej funkcii odišiel do poľa krátko pred vstupom Slovenského štátu do vojny proti Poľsku. [4]
Výcvikový tábor Kamenica nad Cirochou, máj/august 1939
Por. Ján Nálepka spolu s npor. J. Kamenickým plánoval prechod do Poľska, kde sa podľa jeho správ formovala československá vojenská jednotka. Ján Nálepka vo výcvikovom stredisku pechoty v Kamenici nad Cirochou vykonával funkciu veliteľa poddôstojníckej školy. Začiatkom júna 1939 po vyhlásení bojového poplachu vojaci nastúpili v plnej bojovej výstroji. Dali sa na pochod smerom k Snine. Večer Nálepka s Kamenickým dávali pokyny: ,,Keď bude vystrelená zelená raketa smerom od Stakčína, pôjde sa ďalej.“ V ten večer bola veľká búrka. Na svitaní (podľa spomienok vojaka Jozefa Labanca) prišlo z Michaloviec osobné auto, do ktorého nastúpili Kamenický s Nálepkom a odišli na veliteľstvo pluku v Michalovciach. Sám Kamenický neskôr dodal, že mali veľké šťastie, nakoľko spravodajské služby sa o ich plánovanom úteku dozvedeli z anonymného udania.[5]
K tejto udalosti Kamenický uvádza: ,,Do nášho podujatia (*prechod do Poľska) bol zasvätený výkonný rtm. Hajdúk a dvaja poddôstojníci, na ktorých mená si už nepamätám. V rozhodný deň nastalo daždivé počasie, pre ktoré sme náš zámer oddialili. Toto rozhodnutie sa nám stalo takmer osudným. Nasledujúci deň sme boli nemilo prekvapení, keď vo večerných hodinách nás navštívil spravodajský dôstojník pluku por. Ján Baláž. Keďže tento bol našim dobrým priateľom a mal udanie len na nás dvoch, záležitosť bola zlikvidovaná ako vymyslená. Dodnes som sa nedopátral, odkiaľ udanie došlo. Podľa Baláža bolo anonymné.“[6]
V ilegálnej práci v Michalovciach, bol podľa slov Kamenického, Ján Nálepka veľmi agilný, pracoval všade tam, kde bola činnosť zameraná proti fašizmu. Vždy bol však aj toho názoru, že robí málo, chcel vždy niečo viac a preto stále niečo podnikal.[7]
Zo spomienok vojaka Jozefa Labanca (aj) k udalostiam o plánovanom zbehnutí
,,Jána Nálepku som poznal v marcových udalostiach roku 1939 prostredníctvom svojho veliteľa roty npor. (teraz pplk) Kamenického. Bolo to v máji 1939, keď vojaci odvodného ročníka boli sústredení do výcvikového tábora Kamenica nad Cirochou, a to na kótu 620. Veliteľ tábora bol npor. Kamenický. Jeho zástupcom bol por. Ján Nálepka. Výcvik nováčikov sa konal pod dozorom npor. Kamenického a por. Nálepku. Asi koncom mája sme nacvičovali nový pochod. Povedali nám, že je to nový nemecký pochod. Ten sa však nepodobal nemeckému pochodu a nikdy som sa s takým pochodom nestretol (až do roku 1945, keď som videl pochodovať sovietsku armádu).
Asi začiatkom júna r. 1939 sme boli v tábore. Od obeda jedného až do obeda nasledujúceho dňa sme mali voľno. Potom znel rozkaz: ‒ Vyhlasujem bojový poplach. Poddôstojníci a vojaci, oblečte si najlepšie šaty ako aj obutie. V prípade, že niekto má niečo zlé, dávam príkaz výkonnému táboru, aby ihneď vymenil potrebné veci. Zoberte si svoje najnutnejšie veci! — Asi o dve hodiny sme nastúpili v plnej bojovej pohotovosti. Dali sme sa na pochod k Snine, kam sme došli večer. Velitelia vydali rozkaz, aby poddôstojníci prišli osobne k veliteľom po rozkaz. Po vydaní rozkazu ešte osobne npor. Kamenický a por. Nálepka prešli okolo vojakov a dávali pokyny: ‒ Keď bude vystrelená zelená raketa smerom od Stakčína, pôjde sa ďalej. —
V ten večer prišla strašná búrka. Bola to strašná noc. Ostali sme do rána na mieste a na svitaní prišlo z Michaloviec osobné auto. Do auta nastúpili npor. Kamenický a por. Nálepka. Odišli do Michaloviec na pluk. Jednotky boli stiahnuté späť do tábora. Npor. Kamenický a por. Nálepka sa spolu rozprávali o všeličom a v pamäti mi ostalo, že je to špinavá zrada. Prechod do Poľska sa nepodaril.
Začiatkom marca 1940 prišli do Štefánikových kasární v Michalovciach poľskí vojaci. Boli ubytovaní v 4. rote, kde bol vtedy veliteľom Ján Nálepka. O tých vojakoch sa osobne staral. Keď odchádzali, sám por. Nálepka sa s nimi lúčil a poskytol im všetko, čo bolo v jeho silách. Vtedy robil druhého pobočníka veliteľa pluku, takže mohol v niektorých prípadoch sám rozhodovať. Roku 1940 som odišiel do civilu a už r. 1941 v Žitomíri som sa stretol s Jánom Nálepkom. Bol v divízii ako pobočník veliteľa Kunu. Čoraz častejšie sme hovorili o svojich osobných ťažkostiach…“[8]
Protigardistický pohyb v armáde
Živé protifašistické prúdy v slovenskej armáde sa prejavovali viacerými udalosťami. Už v máji 1939 sa v súvislosti s nemecko-poľskou krízou a protipoľskou agitáciou ľudákov objavilo množstvo letákov určených špeciálne slovenským vojakom, ako napr. letáky Vojaci, Milý vojačik, Veľká Slávia, Dedičstvo zachovaj vám Pane – 14. prikázanie pre slovenského vojaka a občana a ďalšie[9], ktoré boli rôzneho politického spektra, ale všetky odhaľovali slovenskú vládu ako vládu zapredancov, kolaborantov a zradcov českého a slovenského národa. Nakoniec vyzývali nebojovať proti Poľsku a ostatným slovanským národom. Táto vlastenecká agitácia sa stretla v slovenskej armáde s pozitívnou živou odozvou… Okrem letákovej formy nespokojnosti s aktuálnym smerovaním rozpadnutého Československa prišlo v slovenskej armáde k vzbure, a to vo výcvikovom stredisku v Ružomberku zo 4. na 5. júna 1939[10], k prejavom rebelantstva jednotlivcov[11], alebo k potýčkam Slovákov a Nemcov.[12] Nastala reťazová reakcia, protifašistické heslá a výzvy do boja proti slovenskej vláde sa začali objavovať v rôznych častiach kasární slovenskej armády[13], čo vyvrcholilo 7. júna 1939 o 12.00 hod. odletom protifašisticky naladených príslušníkov slovenskej armády na štyroch vojenských lietadlách do Poľska, a čo vzápätí vzbudilo obrovskú senzáciu. Ďalšie pokusy boli zmarené uzamknutím lietadiel do hangárov a nariadením gen. Čatloša s okamžitou platnosťou zastaviť lietanie.[14]
Ako sme už uviedli, v tomto čase sa myšlienkou prechodu do Poľska zaoberal aj Ján Nálepka, ktorý sa nachádzal vo výcvikovom stredisku pechoty v Kamenici nad Cirochou, kde vykonával funkciu veliteľa poddôstojníckej školy, avšak prechod sa nepodaril z dôvodu anonymného udania. Nálepkov útvar patril do zväzku 3. divízie so štábom v Prešove, ktorému velil plk. Augustín Malár.
Teória menšieho zla (Dôverný rozkaz plk. Augustína Malára)
Hoci plk. A. Malár slúžil Slovenskému štátu, nebol ľudákom v priamom zmysle slova. Zo svojej divízie sa snažil vytvoriť bojaschopný zväzok, ktorý bol vhodný ako pre karieristických ľudákov, tak aj pre antifašistov československej orientácie, čo nebola vôbec ľahká úloha. On sám kedysi československý legionár v zajateckých táboroch počas prvej svetovej vojny šíril myšlienku československej štátnosti. Z pozície vyššieho dôstojníka, nositeľa československého vojnového kríža, so svojím slovenským pôvodom, evanjelickým vierovyznaním a čistou spisovnou slovenčinou sa stal objektom záujmu predákov HSĽS, hoci ho gen. F. Čatloš stále pokladal za umierneného čechoslovakistu.
Plk. A. Malár 10. augusta 1939 vydal dôverný rozkaz č. 1 svojim vojakom, aby upokojil rozbúrenú hladinu v radoch slovenskej armády, ktorého pre dokreslenie situácie odcitujeme nasledovnú časť: ,,Poslednú dobu i v armáde rozširujú sa názory, ktoré keď by nabrali väčšieho rozsahu, môžu ohroziť existenciu Slovenského štátu. Zámerná propaganda letákmi, šeptom, vábivými heslami tieto názory rozširuje a snaží sa jednak vzbudiť náladu proti dnešnému slovenskému režimu, proti stavu vecí dneška, jednak potrebuje naštrbiť dobrý pomer nášho štátu k veľkému národu nemeckému. K tomuto faktu vecí nariaďujem:
Zakazujem všetkým príslušníkom armády v oblasti VV3, aby hoci kde, či už na verejnosti, alebo vo vnútri armády prejavovali názory také, ktoré by kritizovali dnešný stav vecí, dnešný režim, ktoré by boli namierené tendenčne voči Nemecku, alebo ktoré by propagovali nejaký nový štátny útvar. Každý člen slovenskej armády musí si jasne uvedomiť, že z bývalého útvaru ČSR zostali sme slobodným štátom z podpory nemeckej len my Slováci a že nebyť Nemecka rozhodne stratili by sme ďaleko väčšie územie, ak nie celé Slovensko. Dnes každý súdny Slovák, keď mu záleží na samostatnosti a celistvosti dnešného Slovenska nemôže nič iného robiť, ako z celej svojej sily podporovať našich vedúcich činiteľov. Každé iné názory, úsilia, snahy a zvlášť činnosť dnes ohrozuje domáci kľud, dáva podvratným podkopným živlom príležitosť rozbíjať náš štátny útvar a eventuálne pripraviť rozdelenie a tým aj zánik Slovenska. To nemôže chcieť žiadny statočný Slovák, tým menej vojak, ktorý tento útvar s celým svojím ja musí čestne brániť. Sniť o plánoch utópie nie je dobré. Treba brať veci tak, ako sú reálne a snažiť sa zo všetkých svojich síl, aby slobodný Slovenský štát ukázal, že je života schopný útvar. Toho však nedokážeme, keď budeme podporovať čo len počúvaním všelijakých podvratných názorov. Povinnosťou každého vojaka je zahriaknuť takéto rozvratné názory a eventuálnu činnosť v tomto smere nahlásiť svojmu nadriadenému.“[15]
Malárov rozkaz je zaujímavý z toho dôvodu, že v ňom niet ani stopy voči nadchýnaniu sa ,,slovenskou štátnosťou“, ani vtedajším vodcom J. Tisom, či predstaviteľmi slovenskej vlády, ale rozvážne vyzýva k realite ,,stavu vecí dneška“, čím zároveň obhajuje neľudákov za svoje ,,kolaborovanie“ s vtedajším fašistickým režimom. (Plk. A. Malár bol počas SNP zatknutý nacistami, eskortovaný do koncentračného tábora a popravený ako obyčajný väzeň bez vyznamenaní a hodností rovnako ako slovenskí generáli Ján Golian, Rudolf Viest či Štefan Jurech.)
Realizácia nacistických požiadaviek a začiatok masívnej propagandy o existenčnej ochrane slovenských hraníc
Keď sa 17. júla 1939 na požiadanie nemeckého veliteľstva zišli J. Tiso a rezortní ministri vnútra, obrany a zahraničia, aby si vypočuli nemecké požiadavky, ktoré mali zabrániť ďalším vzburám a nepokojom na slovenskom území, Nemci požiadali slovenskú vládu, aby zamedzila všetky spojenia a záväzky k Poľsku, ktoré odporujú nemeckým záujmom, vnútropoliticky v celosti zabezpečila pozitívny a priateľský vývoj k Nemecku, odstránila nespoľahlivé ,,živly“ zo slovenskej pohraničnej služby, sprísnila kontrolu na slovensko-poľskej hranici a zamedzila prílivu do čs. legiónu v Poľsku. Slovenská vláda akceptovala nemecké požiadavky a ponúkla zorganizovať obranné spravodajstvo v rámci armády i mimo jej rámec podľa v Nemecku platiacich smerníc a v úzkom spojení s nemeckými orgánmi. Tieto požiadavky sa začali okamžite realizovať.[16]
Začiatkom augusta sa zostrila ostražitosť severných hraníc a k finančnej stráži bola nakomandovaná Hlinkova garda. Slovenská armáda bola doplnená piatimi záložnými ročníkmi, súčasne na Slovensko začali prichádzať jednotky 14. nemeckej armády, ktorej predvoj už 7. augusta 1939 obsadil Žilinu a v nasledujúcich dňoch sa motorizovaná divízia tejto armády rozložila na Kysuciach a Orave. Po slovenských železniciach začali premávať vojenské transporty nemeckej armády (v poľskom ťažení celkovo slovenské železnice instradovali 1905 nemeckých transportov s 130 082 vojakmi) a rovnako boli k plnej nemeckej dispozícii slovenské letiská. Aby sa zabránilo nepokojom v slovenskej armáde, hlavný veliteľ HG A. Mach veľmi bojovne nastolil heslá za návrat Javoriny a ďalších obcí na Orave a Spiši, t. č. obsadené Beckovým Poľskom.[17] 22. augusta 1939 A. Mach prehlasuje, že každý Slovák je ochotný chopiť sa zbrane, aby Slovensku odtrhnuté územie bolo vrátené späť heslom ,,Javorina bola a bude naša!“[18], lebo ,,zjednotení v duchu Hlinkovom, kráčame odhodlane v boji za všetko, čo nám patrí!“[19] Takto sa z hlavného balkónu SND prihováral k 100-tisícovému zástupu Alexander Mach zdraviac Slovákov Sieg heil! (Sláva mu!), čím otvorene deklaroval slovenskému davu Hitlerovu vôľu postaviť sa (v bytí a nebytí nášho národa) bok po boku ,,veľkého nemeckého národa.“[20]
Žiadosť o aktivovanie služby v slovenskej armáde, 19. august 1939
Z postojov a korešpondencia Jána Nálepku vieme, že pre vstup do armády sa rozhodol s určitým odbojovým zámerom a nie z dôvodu vojenskej kariéry, o čom svedčí okrem iného aj spomienka jeho bývalého českého kolegu na škole v Marikovej Jaroslava Černého: ,,Naposledy som sa stretol s Jánom Nálepkom v Michalovciach v pluku v auguste 1939, keď ma telegraficky povolali k nástupu vojenskej služby pri ťažení do Poľska. Po vysvetlení môjho prípadu (Černý bol českej národnosti) ma prepustili z armády, a tu som sa opäť stretol s ním. Prehováral ma, aby som zostal v armáde, že pri ťažení (v očakávanej vojne proti Poľsku) ujdeme na druhú stranu.“[21]
Ján Nálepka videl v slovenskej armáde určité možnosti pre realizáciu svojej československej orientácie a protifašistického zmýšľania, boli to aj osobné dôvody, ktoré pochádzali z predchádzajúcich skúseností s Hlinkovou gardou, či už v Stupave, alebo neskôr pri obrane južných a východných hraníc proti horthyovskému Maďarsku, kde nešlo len o trenice dvoch ozbrojených zložiek, ale aj o začiatočnú formu ľudového odporu proti klérofašizmu, ktorého HG bola najradikálnejšou zložkou. 19. augusta 1939 podáva por. v zálohe Ján Nálepka na základe výzvy MNO žiadosť o aktivovanie s dodatkom, že v prípade vyhovenia jeho žiadosti si želá, pokiaľ to služobné pomery dovolia, aby bol pridelený v niektorej z posádok na strednom alebo západnom Slovensku.[22]
Hodnotenie Jána Nálepku veliteľom V. samostatného práporu mjr.pech. Ondrejom Zverinom k stanovisku jeho žiadosti o aktivovanie bolo nasledovné: ,,Menovaný je ustálenej povahy, vážny, pracovitý, skromný, kde treba veľmi rázny; medzi dôstojníkmi veľmi obľúbený. Úplne samostatný, energický a rozhodný. Veľmi usilovný, neobyčajne vytrvalý, svedomitý a spoľahlivý. Schopnosti a nadanie nadpriemerné, chápavosť a postreh výborná, úsudok veľmi dobrý. Chovanie v službe i mimo nej vzorné, osobný zjav veľmi dobrý. Službu konal ako veliteľ guľometnej skupiny vo výcvikovom tábore Kamenica nad Cirochou od 15. mája 1939 do 15. augusta 1939 dobrovoľne so súhlasom MNO, v ktorej sa osvedčil ako výborný pracovník…“[23]
Reakcia Jána Nálepku na sovietsko-nemecký pakt o neútočení
Pakt o neútočení, podpísaný 23. augusta 1939 medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, vyvolal vo svete doslova ,,šok a paniku, s ktorou západné veľmoci nikdy nepočítali“ a v samotnom Poľsku ,,nastala úplná dezorientácia“.[24] (Podľa definície medzinárodného práva sú pakty o neútočení ,,medzinárodné zmluvy alebo iné právne akty dvojstranné alebo kolektívne, ktorými sa zmluvné strany zaväzujú, že proti sebe nepodniknú útok, ba dokonca, že sa nezúčastnia na nijakej akcii, ktorá by v akomkoľvek svojom vzťahu mala útočný charakter proti jednej so zmluvných strán.“[25])
Ján Nálepka bol presvedčený, že ,,ide o taktický ťah a že tak či tak raz nastane meranie síl medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Nechcel bojovať proti Poľsku a ani proti inému slovanskému národu. Chcel bojovať proti fašizmu, nech mal akýkoľvek prívlastok a akúkoľvek národnosť. Nenávidel agresiu, násilie, chcel bojovať za slobodu a demokraciu a za lepší život obyčajného človeka“.[26] Podľa neho Sovieti urobili dobre, že posunuli svoju hranicu na západ, lebo ,,ak ju dobre opevnia, zíde sa im to.“ V ilegálnej organizácii Solidarita mali dostatok informácií o tom, ako západné mocnosti nechceli rokovať so Sovietskym zväzom o spoločnom postupe, pretože už od mníchovskej zrady sledovali nasmerovanie nemeckého útoku na východ. Ján Nálepka veril, že posunutie sovietskej hranice na západ sleduje vojenské strategické zámery a týmto presvedčením sa netajil.[27]
Čiastočná mobilizácia slovenskej armády, august 1939
Ako sme uviedli vyššie, v druhej polovici roku 1939 sa ľudácka propaganda všemožne usilovala vytvoriť atmosféru, ktorá mala naladiť protipoľské nálady a súhlas s pripravovanou agresiou. Už 24. augusta 1939 oznámil nemecký vyslanec na Slovensku Hans Bernard slovenskej vláde, že sa chystá nemecká operácia a pod zámienkou poľského vpádu na Slovensko žiadali od vlády podriadenie slovenskej armády nemeckému veleniu, pričom Ríšske ministerstvo zahraničia oznámilo, že od slovenskej vlády očakáva lojálnu spoluprácu. Reciprocitou mala byť garancia slovenských hraníc a navrátenie slovenského územia, ktoré Slovensko Poľsku odstúpilo v roku 1938. Na druhej strane ministerstvo zahraničia ubezpečilo slovenskú vládu, že jej armáda nebude použitá mimo hranice Slovenska.[28] Ľudácka propaganda začala masívne uplatňovať právo na vrátenie časti severného územia Slovenska, ktoré po mníchovskom verdikte okupovalo beckovské Poľsko a nacionálnymi heslami (ako napr. Žiadame vrátiť severnú Oravu a Spiš![29]; Poľský teror nemá konca-kraja[30]; Nehľadajme Slovana tam, kde ho niet[31], atď.) chcela dosiahnuť upevnenie národnej jednoty a súhlas obyvateľstva na odobrenie obsadenia Poľska nacistickým Nemeckom.
Hraničný úsek v priestore Medzilaborce
25. augusta 1939 bola vyhlásená čiastočná mobilizácia slovenskej armády a Ján Nálepka bol preložený do poľnej jednotky v priestore Medzilaborce, až na samé hranice územia, ktoré bolo vtedy okupované beckovským Poľskom, kde ako príslušník slovenskej armády mal napomáhať realizovať dobyvačné plány Tretej ríše. On – syn slovenského národa – mal strieľať na príslušníkov poľského národa a prispieť tak k porážke ďalšieho slovanského národa. Touto vyhrotenou situáciou už nebolo pochýb, že fašistické Nemecko hodlá útok na Poľsko aj zo slovenského územia, prepožičaného Nemecku na ,,úver“ a posilnenému o slovenské jednotky…
Veliteľstvo slovenskej poľnej armády ,,Bernolák“
Jozef Tiso ako najvyšší veliteľ slovenskej brannej moci podriadil slovenské vojsko s jeho veliteľstvom nemeckému veleniu. Stalo sa tak 29. augusta 1939 v Bratislave aktom, ktorý sa vykonal za prítomnosti štyroch osôb: zo slovenskej strany – J. Tisa a F. Čatloša, a nemeckej strany – generálov Barckhausena a Engelbrechta.[32] Po nariadení brannej pohotovosti štátu, 29. augusta 1939 v Spišskej Novej Vsi začalo medzitým ,,pôsobiť veliteľstvo slovenskej poľnej armády s krycím názvom Bernolák, na čele s gen. F. Čatlošom. Do jeho podriadenosti, okrem priamo podriadených útvarov zbraní a služieb, patrili tri pešie divízie a Rýchla skupina: 1. divízia (Jánošík) – veliteľ gen. II. tr. A. Pulanich, 2. divízia (Škultéty) – veliteľ pplk. pech. J. Imro (od 5. septembra 1939 gen. II. tr. A. Čunderlík), 3. divízia (Rázus) – veliteľ plk.gšt. A. Malár, Rýchla skupina (Kalinčiak) – od 5. septembra 1939 veliteľ pplk.pech. J. Imro. Do súčasti poľnej armády bolo postupne zaradených necelých 35% osôb z celkových počtov zmobilizovanej slovenskej armády. K 30. augustu 1939 bola 1. divízia v učlenenom zhromaždení v priestore Spišský Štvrtok – Margecany – Hanušovce – Torysa, 2. divízia v učlenenom zhromaždení v priestore Brezno – Dobšiná – Poprad – Važec a zosilnená 3. divízia v obrannom postavení na hraniciach (od čiary Nowy Sacz – Stará Ľubovňa až po hranice s Maďarskom), Rýchla skupina sa formovala v priestore Poprad – Krompachy – Sabinov. Počas tohto dňa šéf nemeckého spojovacieho štábu pri veliteľstve slovenskej poľnej armády gen.mjr. Englbrecht gen. Čatlošovi oznámil, že nemecké vojská ráno 1. septembra prekročia poľské hranice a začnú postup do Poľska. Slovenská armáda mala byť ihneď zasadená a mala úplne uzavrieť a bezpečne brániť slovenské hranice od Vysokých Tatier na východ, kde mala pútať čo najväčšie poľské sily.[33]
V súvislosti s mobilizáciou bol gen. Čatloš inštruovaný gen.por. Barckhausenom, aby využil tri divízie, ktorých základ tvorili tri Vyššie veliteľstvá v Trenčíne, Banskej Bystrici a Prešove, k posilneniu na vojnové stavy.[34] Všetky tieto opatrenia boli zdôvodnené ako uplatňovanie ochrannej zmluvy medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom z 23. marca 1939. Rozhodnutie slovenskej vlády podmienili tiež šíriace sa chýry (živené zahraničnou i domácou tlačou) o delení Slovenska medzi Maďarsko a Nemecko, ako aj obava zo spojenectva medzi Maďarskom a Poľskom.[35] A hoci rozkaz veliteľstva 14. armády v súvislosti so slovenskou armádou hovoril len o ochrane slovenských hraníc od Vysokých Tatier na východ[36], bola vyvinutá a zrealizovaná iniciatíva o postupe slovenskej armády až do poľského vnútrozemia.
[1] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 42.
[2] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 42.
[3] Tamže, s. 43.
[4] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 137]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV, šk. 33, č. 205533/Dôv. 1939.
[5] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 48.
[6] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 45.
[7] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 162.
[8] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 44 – 45.
[9] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 869]. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, MV 6912/39, kr. 24, MV D 10031/39, kr. 20; ŠSÚA, PR-20, mat-128-31, kr. 359, PR-2, mat-128-36, kr. 360.
[10] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 869]. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, Záznam vojenského prokurátora v trestnej veci VO-420/39, vyhľadávacie pokračovanie, fotokópia (neúplná).
[11] Tamže, s. 870. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, RV 1. divízie – ročník 1940, č. 34, Trenčín 2. 4. 1940 – rozsudok vojenského súdu v Bratislave číslo 1068/39-I/1940.
[12] Tamže. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, MZV 5629, kr. 81, tiež DA Bytča, Žup. 1435/1939.
[13] Tamže. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda VV-1, predn. 2, odd. č. 2623 Taj. 1939.
[14] Tamže. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, MNO, č. 7. dôv. min. 1939.
[15] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 874]. Pôvodný zdroj: VHÚ, slovenská armáda, Zvl. dôv. RVV 3, ročník 1939, č. 1.
[16] ŠOLC, J. Ján Nálepka. In Historie a vojenství. [Október 1973, ročník XXII, č. 5, s. 874]. Pôvodný zdroj: ŠSÚA, NS – Čatlošov proces, kr. 86.
[17] Tamže.
[18] Tamže.
[19] Reč hlavného veliteľa HG. In Gardista. [26. august 1939, ročník I, č. 30, s. 5].
[20] Tamže.
[21] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 97 – 98.
[22] BYSTRICKÝ, J. Ján Nálepka – dôstojník slovenskej armády v rokoch 1939 – 1943. In Vojenská história. [8. júl 2013, ročník XVII, č. 3, s. 143]. Pôvodný zdroj: VHA Bratislava, f. HVV 1939, šk. 33, č. 205533/1.os, 1939.
[23] Tamže.
[24] Svetová verejná mienka pod dojmom historického obratu medzi Berlínom a Moskvou. Najväčšia bomba v diplomatickej vojne nervov. In Slovák. [24. august 1939, ročník XXI, č. 193, s. 3].
[25] Pakt o neútočení z hľadiska medzinárodného práva. In Slovák. [24. august 1939, ročník XXI, č. 193, s. 1].
[26] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 45.
[27] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 163.
[28] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 40.
[29] Žiadame vrátiť severnú Oravu a Spiš. In Slovák. [26. august 1939, ročník XXI, č. 195, s. 2].
[30] Poľský teror nemá konca-kraja. In Slovák. [30. august 1939, ročník XXI, č. 198. s. 3].
[31] Nehľadajme Slovana tam, kde ho niet. In Slovák. [31. august 1939, ročník XXI, č. 199. s. 2].
[32] ŠTEFANSKÝ, V. 1998. Generál Ferdinand Čatloš. Bratislava: Ministerstvo obrany SR, s. 40 – 41.
[33] SEGEŠ. V. a kol. 2015. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha: Ottovo vydavateľstvo, s. 296 – 297. (Autorský článok: Jozef Bystrický – Vojská slovenskej armády na frontoch 2. svetovej vojny. Kapitola 12. Armáda Slovenskej republiky 1939 – 1945).
[34] BAKA, I; CSÉFALVAY, F; KRALČÁK, P. a kol. 2011. Ferdinand Čatloš – vojak a politik (1895 – 1972). Bratislava: Pro Militaria Historia, s. 66. Pôvodný zdroj: Bundesarchiv-Militärarchiv (BA-MA) Freiburg, Bestandssignatur (Bs.) RH/31/IV, Archivssignatur (As.) 2, s. 31 – 32, hlásenie genpor. Barckhausena pre OKW/Ausland z 27. 8. 1939; Tiež SNA, f. Alexandrijský archív, IIC – 905, P 1887 b.
[35] Tamže, s. 67.
[36] Tamže. Pôvodný zdroj: BA – MA Freiburg, Bs. RH/20/14, As. 5; Bs. RH/24/17, As. 4, armádny rozkaz hlavného veliteľstva 14. armády.
