kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Formovanie Nálepkovho charakteru na pozadí mníchovského diktátu od októbra 1938 – do marca 1939 (kultúrno-historický kontext)
Násilný pohyb hraníc obetovaného Československa (od októbra 1938 Česko-Slovenska) nedoliehal na všetkých rovnako rýchlo a silne. Tí, cez územie a majetok ktorých sa prevalila vlna nemeckého, poľského či maďarského záboru, dívali sa na udalosti pochopiteľne inak, ako tí, čo ich prežívali v bezpečí vnútrozemia alebo nedotknutých krajov. Česi a Slováci stojaci sa rázcestí vlastných dejín, museli znova rozhodovať o práve tak vážnej a osudovo zodpovednej ceste ako za svetovej vojny spred 20. rokov. Naše národy nebolo treba učiť vlastenectvu, potrebné bolo usmerniť iba ich nacionalizmy, dať im zmysel a cieľ, ako ich pri zachovaní samobytnosti čo najúčinnejšie zoskupiť, keďže išlo o podmienku holej, skromnej a triezvej existencie…
1939
V novoročnom príhovore šéfredaktor denníka Slovák K. Sidor skonštatoval, že hoci starý štát zahynul, národy žijú ďalej a v duchu A. Hlinku ide sa budovať nové autonómne Slovensko, ktoré postaví ,,národ nad štát“.[1] Aký osud však čakal Slovákov v pohraničných a zabratých oblastiach, ktorých sa tieto udalosti priamo dotýkali?
Pre Maďarsko sa začal nový rok pomerne úspešne a zároveň chaoticky, revizionistická snaha nového Felvidéku sa naplnila za výdatnej dlhoročnej pomoci ľudákov, ktorí boli zadobre s esterházyovcami a do ich maďarských záležitostí (slovami Hlinku) ,,sa nemiešali“. Žandársky duch v Maďarsku nepripustil, aby k nim pripojení Slováci našli si cestu k spokojnému spolunažívaniu, rovnako ako Maďari, ktorí prišli zo Slovenska, kde boli vychovaní v inom duchu, nevedeli sa prispôsobiť tomu Maďarsku, na ktoré po dvadsať rokov zabudli a ktoré poznali len zo skreslených legiend.
K Maďarsku podľa arbitráže pripadli okrem Maďarov aj menšiny, ktorým poskytovať protislužby, na aké boli zvyknuté v Československu, bol viac ako problém. Maďari nikdy neboli privyknutí na takéto ústupky, lebo svätoštefanská koruna razila len jednu cestu… A teraz pripadli Maďarsku cca: 600 000 Nemcov, 600 000 Slovákov a podľa nových židovských zákonov aj 900 000 Židov a Položidov, čo znamená že takmer štvrtina maďarského obyvateľstva (z celkového počtu 10 mil.) už nebola maďarskej národnosti. Za túto priateľskú protislužbu (Nemcom a Talianom) však bolo treba platiť rovnakou mincou, preto germanizované Maďarsko oprávnene začínalo kolísať medzi dvoma prúdmi: medzi nezávislou politikou alebo ústretovou, plne závislou od vôle führera… Prvé ,,nedorozumenie“ vzniklo po slovách opozičného poslanca T. Eckhardta, ktorý sebavedome vyhlásil, že ,,Maďarsko nikdy nebolo služobníkom Nemecka a nikdy ním nebude. Nie sme veľkou cestou pre podniky iných národov. Sme proti politike podľa hesla Rozdeľuj a panuj!“, a čo sa týka menšinovej otázky, tam ,,jednotný maďarský národ nemôže uznať teóriu, podľa ktorej sa národ delí na národnostné skupiny a tým sa štátne-politicky rozkladá“. Nemci si však v Maďarsku zažiadali o autonómiu, a to bola situácia, o ktorej sa Maďarsku ani len neprisnilo…[2]
Košice, ktoré pripadli chudobnému Maďarsku, zostali zo dňa na deň mŕtve. Podľa domácich ,,polovica Košíc sa už vysťahovala (*január 1939), niet domu, v ktorom by nebol aspoň jeden voľný byt. Drahota je veľká, obchody sú prázdne, nik nenakupuje, maďarské úrady sa o nič nestarajú. To, čo sa tu stalo v novembri, to sa ani opísať nedá. To bolo sťahovanie národov. Vo dne v noci sa sťahovali a ešte ani dnes tomu nie je koniec. Teraz sa sťahujú tí, ktorých Maďari vypovedali. Do Košíc chcú totiž nazvážať všetkých pozbieraných maďarských penzistov. Už vyše 30 000 rodín odišlo z Košíc. Večer o ôsmej niet živej duše na ulici, ako by všetko bolo prázdne, akoby všetko bolo pomrelo…“[3] Maďari v zabratom území zo dňa na deň zavreli 1800 slovenských tried a vypovedali 1400 slovenských učiteľov, v slovenských školách s maďarskými zástavami sú deti nútené učiť sa maďarsky…[4]
Na protiľahlej strane Slovenska, na Orave, nebola je situácia o nič lepšia. Tvrdosť germanizovaných poľských úradov mienila odnárodniť Slovákov od rodnej hliny, ,,berie žiakom slovenské učebnice, ktoré nahrádza poľskými, trestá deti za slovenské piesne[5]“. A samozrejme, aj Poľsku treba platiť protislužbou, čo predikovala v prvom týždni nového roka náhla senzácia – cesta J. Becka k Hitlerovi ohľadom menšinovej otázky, šuškalo sa o priestore východného mora a budovania autostrády cez poľský koridor (podľa vzoru autostrády cez Česko-Slovensko).[6]
Zaujímavá situácia nastáva v Podkarpatskej Rusi, s ktorou majú Nemci svoje vlastné plány. Zavedenie definitívneho názvu Karpatská Ukrajina vzbudilo veľkú pozornosť na celom svete, začali sa objavovať rôzne senzačné (zatiaľ neoverené) správy… Hejtman P. Skoropadský, berlínsky spravodajca belehradského časopisu Vreme tvrdil, že až 45 mil. Ukrajincov je roztrúsených po celom svete, najviac v Rusku a v Poľsku a preto ,,nezávislá Ukrajina, veľká a slobodná, je sen všetkých Ukrajincov, nech sú kdekoľvek“. Proti nebezpečnej autonómii Podkarpatskej Rusi sa stavalo Poľsko aj Maďarsko, lebo ,,na ukrajinskú otázku treba pozerať i z hľadiska plánov Nemecka vo východnej Európe. Príznačné je, že najmä nemecká menšina v Karpatskej Ukrajine vyvíja obzvlášť intenzívnu činnosť… a zo sovietskeho Ruska prichádzajú zvesti, že na území sovietskej Ukrajiny sa pripravovalo sprisahanie…“ Svet ešte neverí, že by Hitler v tejto chvíli bol ochotný začať vojnu proti slovanským národom, aj keď ,,od mníchovského diktátu, keď Česko-Slovensko po jeho zmenšení previedli do služby pomocnej, má teraz Berlín na východe voľné a dlhšie ruky“[7].
Zlikvidovať samostatný štát Čechov a Slovákov sa stalo opäť aktuálnym, keď nacisti zistili, že poľská vláda nie je ochotná podrobiť sa podobnému útlaku ako Československo, lebo tvrdošijne odmietala nemecké požiadavky – odstúpiť slobodné mesto Gdansk Nemecku, a vybudovať železnicu a autostrádu cez Poľsko do Východného Pruska. Ako protihodnotu ponúklo Nemecko Poľsku garanciu hraníc, prípadné odškodné na úkor ZSSR, dokonca – J. Ribbentrop ponúkol Poľsku ako časť kompenzácie za Gdansk – Slovensko![8] Lenže plány nevychádzali ako mali, Poľsko sa začalo vierolomne obracať na Sovietsky zväz, navyše podpísalo so Sovietmi pakt o vzájomnej pomoci, lebo slovami Becka ,,Poľsko musí udržať rovnováhu medzi Nemeckom a Ruskom“.[9]
12. február 1939, Berlín. V rozhovore Hitlera s V. Tukom sa führer oboznamuje s predstavami pronacistickej skupiny radikálneho krídla HSĽS (V. Tuka, F. Ďurčanský, A. Mach) vytvoriť samostatné Slovensko, ktorého osud by bol plne v jeho rukách. V priebehu týchto rozhovorov dal führer po prvýkrát oficiálne prísľub, že nacistické Nemecko poskytne vnútropolitické a medzinárodné garancie novému štátnemu útvaru na Slovensku. Súčasne dal najavo, že je možná aj iná alternatíva vývoja, pričom spomenul aj prípadné rozdelenie Slovenska medzi susedov (hoci požiadavka horthyovského Maďarska na utvorenie spoločných hraníc s Poľskom rozdelením Slovenska, sa vojenskými záujmami zásadne odmietala z dôvodu, že bola prekážkou nacistickému prenikaniu na východ).[10] Tak vyvinul tlak na ľudákov, aby štátne osamostatnenie pripravili rýchlo a v úplnom súlade s požiadavkami nacistického Nemecka a nie prirodzenou evolučnou cestou, ktorú razilo umiernené krídlo HSĽS (J. Tiso, K. Sidor).
Marcové udalosti v Česko-Slovensku priviedli spoločnú republiku k úplnému rozbitiu, ktorému predchádzala návšteva náhle zosadeného J. Tisa u Hitlera, keď česká vláda zakročila na zlomenie separatistického hnutia. Dôvodom vtrhnutia českých vojsk na Slovensko bola správa z Bratislavy, že Slovensko pripravuje politický puč pod Tukových a Machovým vodcovstvom za úplné odtrhnutie sa Slovenska a jeho pripojenie sa k Nemecku. J. Tiso a slovenská vláda boli okamžite centralistickou českou vládou pozbavení svojich úradov, na Slovensku bolo vyhlásené stanné právo a české vojsko v nočných hodinách vtiahlo na Slovensko, ako prvé obsadiac Bratislavu. Tisovi bolo nariadené, aby sa odobral do jezuitského kláštora a tam zostal v samoväzbe, ostatným ministrom bolo nariadené zdržať sa vo svojich bytoch. Minister F. Ďurčanský utiekol do Viedne, odkiaľ vyzýval rádioprijímačom Hlinkovu gardu, aby nepustili české vojsko hlbšie na Slovensko, vyzýval Slovákov ,,aby sa nebáli smrti a postavili sa Čechom na odpor, lebo skoro udrie hodina, na ktorú čakajú“. Na túto plemennú výzvu zareagoval okamžite slovenský poslanec R. Čavojský, ktorý schladil Ďurčanského slovami: ,,Nie je žiadne hrdinstvo, keď niekto utečie za hranice a z bezpečného miesta vyzýva neozbrojených Slovákov, aby sa postavili proti ozbrojenej štátnej moci!“ Na Slovákov apeloval z Viedne aj K. Murgaš, ktorý ich povzbudzoval, že sú pod ochranou Hitlera a nemusia sa ničoho obávať. Generál Viest, veliteľ bratislavskej posádky, dostal plnú moc udržiavať poriadok, väčšina českých vojsk sa stiahla nazad na Moravu. Od Slovenskej ligy v Amerike prichádza urýchlený apel čerstvému predsedovi vlády K. Sidorovi: ,,Nabádame vás, aby ste zaujali silné stanovisko proti akémukoľvek odtrhnutiu Slovenska od republiky. My sme za federáciu s Čechmi na základe rovnosti.“ V londýnskych rádioprijímačoch počuť, že hranice Česko-Slovenska obkľúčili nacistické vojská, hoci z Berlína vychádza úradné vyhlásenie, že sú tieto informácie bezpodstatné, a keď nastali krvavé strety medzi Nemcami a Čechmi, Berlín ich rovnako dementoval…“[11]
Zbabelý útek K. Murgaša do Viedne nezostal bez následkov – bol odvolaný s okamžitou platnosťou z funkcie šéfa politického štábu HG K. Sidorom: ,,Karol Murgaš porušil prísahu, ktorú zložil do mojich rúk, sľubujúc vernosť mne, ako hlavnému veliteľovi HG a slovenskému národu.“ (Nahradený bol P. Čarnogurským.)[12]
Keď sa potvrdilo, že Nemecko i Deutsche Partei podporujú separatistický smer, vojenský puč doslova odumrel, vojsko sa stiahlo do kasární, bratislavské ulice ovládla HG a jednotky Deutsche Partei – Freiwillige Schutzstaffel (FS). Hitlerovi zmocnenci horúčkovito hľadali niekoho, kto sa podujme urobiť posledný krok – vyhlásenie samostatnosti Slovenska. Keďže K. Sidor odmietol (nesúhlasil s pronacistickou závislosťou), nakoniec voľba padla na zosadeného ministerského predsedu J. Tisu. V tejto atmosfére doručili J. Tisovi pozvanie A. Hitlera, ktorý nemeckým lietadlom odletel do Berlína, kde ho prijali so všetkými poctami hlavy štátu.[13] Na ministerstve zahraničných vecí mu J. Ribbentrop oznámil, čo sa od neho očakáva – A. Hitler je rozhodnutý likvidovať Československo a Maďarsko dokáže zadržať iba to, ak bude Slovensko samostatné. V tomto duchu prebiehal aj rozhovor u Hitlera (13. marca 1939 v pracovni vodcu v Novej ríšskej kancelárii v čase od 18:40 hod. do 19:15 hod.), kde ako v režírovanom divadle vo vhodnej chvíli predložili Hitlerovi ,,práve došlú“ správu o údajných pohyboch maďarských vojsk na slovenských hraniciach.[14] Táto ,,maďarská hrozba“ bola dôvodom toho, že J. Tiso nakoniec súhlasil s konečným odtrhnutím sa Slovenska od republiky.
Ďalšie udalosti nabrali veľmi rýchly spád. Na Hitlerov rozkaz prezident Česko-Slovenska E. Hácha zvolal zasadanie slovenského snemu, ktorý mal rozhodnúť, či sa má Slovensko odtrhnúť od českých zemí a vyhlásiť štátnu samostatnosť. Večer pred snemom Bratislava hučala nepokojom pod usporiadanou ohromnou demonštráciou na oslavu prepustenia A. Macha, ktorý bol zadržaný na Morave. Námestie Slobody za zaplnilo davom napriek tomu, že bolo políciou zakázané. Zástup sa zhromaždil pred divadlom na širokom priestranstve, kde už stáli četníci s nasadenými bodákmi. A. Mach, keď sa nemohol dostať na balkón divadla, vystúpil na balkón Carlton hotelu a začal rečniť. Nezašiel vo svojej reči ďaleko, keď četnícky dôstojník prikázal nabiť pušky. Z postranných ulíc sa vyrútili so šabľami v rukách četníci na koňoch a z tlačiaceho sa zástupu zazneli výkriky. Niektorí demonštrujúci hodili plynové bomby a ozvali sa výstrely z pištolí. A. Mach a iní vodcovia sa utiahli do hotela, nasledovali telefonické jednania a polícia konečne povolila zhromaždenie. A. Mach potom pokračoval vo svojej reči. Pomenoval Čechov ,,banditmi“ a vyzýval Slovákov, aby sa postavili proti ich prenasledovaniu. Vo svoje reči vyhlásil: ,,Slovensko je teraz spravované Slovákmi – Česi nemajú viac slova! Osud Slovenska rozhodovaný je v tejto chvíli. Možno o pol hodiny počujeme správy ohromnej dôležitosti z Berlína!“[15]
Hneď po vyhlásení odtrhnutia republiky obsadila Hlinkova garda hranice a neprepúšťala nikoho zo Slovenska s viac peniazmi, ako 500 korunami. Ministerský kabinet nového štátu rozhodol o okamžitom zatvorení a strážení všetkých bánk na Slovensku na jeden týždeň (kvôli bezpečnosti). Medzitým Maďari, nečakajúc na odpoveď svojho ultimáta v Prahe, v ktorom požadovali vytiahnutie českého vojska z Podkarpatskej Ukrajiny, vtrhli na toto územie a na niekoľkých miestach postúpili až k poľským hraniciam (s indíciami, že išlo o tichý súhlas Hitlera). Rumuni okupovali niektoré pohraničné obce s rumunským obyvateľstvom. Nemecké vojsko rýchlo tiahlo na východ Slovenska, premiér A. Vološin vyhlásil autonómiu Podkarpatskej Rusi ako protest proti vtrhnutia Maďarov na Podkarpatskú Ukrajinu, vyhlásil jej samostatnosť a nariadil mobilizáciu všetkých do 40-ročných vojnových záložníkov, na vyhnanie Maďarov. České vojsko, nachodiace sa v Podkarpatskej Ukrajine plne kooperovalo s Vološinom a Maďarov z viacerých miest spolu vytlačili.[16]
V deň pochodu nemeckých oddielov do Čiech a Moravy vydal A. Hitler tento rozkaz nemeckej armáde: ,,Česko-Slovensko sa nachodí v rozklade. V Čechách a na Morave panuje neznesiteľný teror proti našim nemeckým druhom. Počnúc 15. marcom 1939 budú preto postupovať jednotky nemeckej armády a nemeckého letectva do českého štátneho územia, aby tam zaistili životy a majetok všetkých obyvateľov zeme bez rozdielu. Očakávam od všetkých nemeckých vojakov, že sa nebudú pokladať za nepriateľov obyvateľov obsadeného územia, ale len za nositeľov vôle nemeckej ríšskej vlády: zaistiť na tomto území znesiteľný poriadok. Kde by sa pochodu kládol odpor, bude hneď všetkými prostriedkami zlomený. Buďte si ostatne vedomí, že vstupujete na českú pôdu ako zástupcovia Veľkého Nemecka. Pražská vláda dala rozkaz, aby sa postupu nemeckých oddielov nekládol nijaký odpor, aby nariadenia nemeckých vojsk boli v každom prípade splnené. (Podpísaný A. Hitler, vodca a najvyšší veliteľ brannej moci).“[17]
Udalosti okolo pádu Česko-Slovenska sa odohrali tak rýchlo, že európska verejná mienka sa sotva mala kedy vykryštalizovať. Tragické chvíle rozbitia republiky a následnej okupácie Čiech a Moravy sprostredkúva americkým Slovákom v Pensylvánii objektívnejšie Slovenská obrana: ,,V mene dr. Háchu bolo vyhlásené všade v Čechách a na Morave, aby sa obyvateľstvo neprotivilo nemeckému vojsku, aby sa chovalo pokojne a dôstojne a aby české vojsko napomáhalo hladké prevedenie okupácie. V stredu bolo už nemecké vojsko v Prahe. Nemecké vojsko v Prahe bolo hlučne vítané pražskými Nemcami, ale zjavne nepriateľsky Čechmi, ktorí akoby nemohli uveriť, že je to skutočne pravda, čo sa robí, že Prahu obsadzujú Nemci bez jediného výstrelu, bez akýchkoľvek prekážok! Ženy i dospelí chlapi bez hanby plakali na uliciach, ktorými ozýval sa dunivý dupot čižiem nemeckého vojska a rachot nemeckých pancierových áut a tankov. Nemci vtiahli do Prahy v hustej sňahovici. Zo špalieru Pražákov na ulici do nemeckých výkrikov Heil Hitler a Sieg ozývalo sa syčanie Čechov a výkriky fuj. Niektorí vo svojom bezmocnom hneve hádzali do nemeckých vojakov snehové gule. Ale Nemci akoby si toho vôbec neboli všímali. Miestami, kde zo zástupu ozývalo sa silnejšie syčanie a bučanie, namierili na zástup pušky, ale nevystrelili. Miestami zasa Česi stáli pokojne a spievali Kde domov můj. Len osem hodín od vtiahnutia prvých nemeckých vojakov do Prahy bol tam už aj sám Adolf Hitler. Prišiel po inšpekcii svojej okupačnej armády na rozličných miestach v Čechách a na Morave neskoro odpoludnia v stredu. Pražáci ani nevedeli, že je Hitler už v Prahe, lebo udávalo sa, že príde len v piatok, keď náležite postarané bude o jeho budúcnosť. Ale Hitler nevtiahol do Prahy verejne. Jeho čierna limuzína, sprevádzaná 800 chlapmi jeho elitnej gardy, šla na Hradčany bočnými ulicami. Čo sa vlastne stalo, to obyvateľstvo Čiech a Moravy doznalo len v stredu ráno, keď mu rádio donieslo zvesť, že má sa pokojne podrobiť nemeckej okupácii. Politická budúcnosť Čiech a Moravy je neistá…“[18]
Háchovci, ktorí boli ochotní kolaborovať za každých okolností v zmysle: ,,budeme (*Nemci) s vami hovoriť, ak budete robiť to, čo my chceme“[19], pre každý prípad ešte udržiavali kontakty aj s benešovskou emigráciou, keby náhodou plán tisícročnej tretej ríše predsa len skončil o čosi skôr. Pre tieto odbojové alibi založili Národné súručenstvo, zlepenec, ktorý si zachovával chrabré politické pozície pre každú eventualitu: víťazstvom Nemcov vo vojne Národné súrečenstvo sa postará o zachovanie pokoja v prospech okupantov, prehrou Nemcov – Národné súrečenstvo ako vyvolená koalícia so skúsenosťami uchváti politickú moc.[20] Okupanti sledovali toto pechorenie s posvätnou zhovievavosťou, keďže nijako neboli ohrozené ich pozície, práve naopak, užitočnou servilnosťou sa vytváralo zdanie akéhosi českého ,,autonomizmu“. A ak niekto predsa len posunul latku trocha vyššie ako by bolo žiadúce, nacisti ho jednoducho zlikvidovali.
Aktivita háchovcov počas okupácie v prenasledovaní odporcov nacizmu a komunistov, či Židov sa zapísala do českých dejín čiernymi písmenami. Svoju podlú zradu a svoje služby Hitlerovi drzo nazývali českou reálnou politikou. Nikdy by Nemci nedostali z Čiech toľko zbraní, toľko surovín a toľko potravín, keby museli celú štátnu a hospodársku administratívu vykonávať sami a keby to nerobili háchovci ,,za Nemcov a pre Nemcov“.[21] Na fašistický teror reagovali českí obyvatelia revoltou, ale i demonštratívnym siahnutím si na život ako vyjadrenie odporu proti nacistickej okupácii.[22] Prvým z nich bol známy český spisovateľ Jiří Mahen, (†22. máj 1939, Brno), autor zdramatizovaného diela Jánošík, ktorého umučený a znepokojený duch nestačil sa viac udržať pri živote…[23]
BOLA SI TEPLOU HVIEZDOU (Ján Kostra, 1939)
Hľadám ťa slovo vykúpenia
vymodlievam ťa v kŕčoch zániku
Bez dychu padám na schod pokorenia
pre peniaz žobrácky a pre dýku
Vzývam vás vody zabudnutia
zaplavte v temné pamäť ukrutnú
V žeravých troskách stojím bez pohnutia
a prsty vetrov bijú na lutnu
Pahreba žhavá moje oči páli
na perách meno tvoje usýcha
Z puknutej zeme cezo mňa sa valí
dym spálenišťa v prázdno do ticha...
[1] Do nového roku ideme vyrovnaní a skonsolidovaní. In Slovák. [3. január 1939, ročník XXI, č. 2, s. 3].
[2] Pomýlená iredenta? In Slovenský hlas. [5. január 1939, ročník II, č. 4, s. 4].
[3] Košice, mŕtve mesto. In Slovák. [5. január 1939, ročník XXI, č. 4, s. 4].
[4] Maďarský barbarizmus. In Národná Jednota. [6. január 1939. ročník XX, č. 1, s. 2].
[5] Odrezaná Orava trpí. In Slovák [3. január 1939, ročník XXI, č. 2, s. 4].
[6] Plukovník Beck u Hitlera. In Slovenský hlas. [5. január 1939, ročník II, č. 4, s. 1].
[7] Ukrajinská otázka znova v popredí. In Slovenský hlas. [5. január 1939, ročník II, č. 4, s. 3].
[8] Čo sľúbil Hitler Poliakom? In Slovenská obrana. [17. január 1939, ročník XXIV, č. 5, s. 1 ].
[9] Nemecký zahraničný minister von Ribbentrop vo Varšave. In Národná Jednota. [28. január 1939, ročník XX, č. 4, s. 1].
[10] PLEVZA, V. a kol. 1984. Mníchovský diktát a jeho dôsledky. Dejiny SNP 1944. Zväzok I. Bratislava: Pravda, s. 33. Pôvodný zdroj: Akten zur Deutschen Auswärtigen Politik 1918 – 1945, Baden-Baden 1950 – 1953, Serie D, I – IV, dokument č. 69.
[11] Dr. Tiso odstránený prezidentom Háchom, Sidor premiérom nového kabinetu. In Slovenská obrana. [14. marec 1939, ročník XXIV, č. 21, s. 1].
[12] Karol Murgaš zbavený funkcie. In Gardista. [11. marec 1939, ročník I, č. 8, s. 2 ].
[13] Dr. Tiso pozvaný k Adolfovi Hitlerovi. In Slovák. [14. marec 1939, ročník XXI, č. 61, s. 1].
[14] PLEVZA, V. a kol. 1984. Záznam rozhovoru A. Hitlera s J. Tisom o vývine v Československu s návrhmi A. Hitlera riešiť otázku Slovenska v priebehu niekoľkých hodín. Dejiny SNP 1944. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 15 – 16. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS, Zbierka Slovensko, s. j. 140/23/4, fotokópia strojopisu, originálu, nemecky.
[15] Slovensko samostatné pod ,,ochranou“ Nemecka. Dr. Tiso prvý prezident. In Slovenská obrana. [17. marec 1939, ročník XXIV, č. 22, s. 1].
[16] Tamže.
[17] Slovensko samostatné pod ,,ochranou“ Nemecka. Dr. Tiso prvý prezident. In Slovenská obrana. [17. marec 1939, ročník XXIV, č. 22, s. 1].
[18] Čechy a Morava obsadené nemeckým vojskom, Hitler v Prahe, nocoval na Hradčanoch. In Slovenská obrana. [17. marec 1939, ročník XXIV, č. 22, s. 1].
[19] Nemecký protektor diktátorom Čechov. In Slovenská obrana. [30. jún 1939, ročník XXIV, č. 52, s. 1].
[20] PLEVZA, V. a kol. 1984. Po rozbití Československa. Dejiny SNP 1944. Zväzok I. Bratislava: Pravda, s. 38.
[21] Nemci budú regrutovať Čechov. In Slovenská obrana. [27. jún 1939, ročník XXIV, č. 51, s. 1].
[22] Českí fašisti robia výtržnosti. In Slovenská obrana. [26. máj 1939, ročník XXIV, č. 42, s. 1].
[23] Pavel Havran: Za J. Mahanem, autorom drámy o Jánošíkovi. In Elán. [Máj/jún 1939, ročník IX, č. 9 – 10, s. 9].
[24] KOSTRA, J. Bola si teplou hviezdou. In Elán.[Január/február 1939. ročník IX, č. 5 – 6, s. 4].