kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-968402-2-3
Učiteľské roky – Nemecká Poruba, 1939
,,Národy klesli v prach a ríše zrútili sa, on ako podmaniteľ nad brázdami chodí, po hrsti seje hrsť a to je jeho múdrosť, že semä zasiate zas vzklíči do úrody…“[1]
Ján Nálepka bol preložený do Nemeckej Poruby vo februári 1939. Po pôsobení na stupavskej škole, kde boli predsa len prijateľnejšie podmienky, opäť sa ocitol v malej chalupe s hlinenou dlážkou, ktorú spolu so žiakmi každú sobotu zatieral a vyrovnával podlahu. Nálepkovu situáciu a atmosféru vyjadrujú jeho priatelia, českí učitelia Zaorálek a Ramcák: ,,Milý Jano! Na svoji dobrou povahu máš veľmi smutný úděl. Ale co zbývá? Zatnout zuby a doufat. Dum spiro, spero! Snad se pamatuješ, jak jsem Ti psal do Lučence. To je snad jediné, co nám zůstává a na co nám nemohou sáhnout. To je ta víra v lepší zítřek, to je to staré římské Dokud dýcham, doufám. My dear Ivi! Myslím, že horší díru Ti vyhledat nemohli!… Ve Stupave celkem nic nového. Ludákům plán zdá se, už zamrzne…“[2]
Poruba pod Vihorlatom (okres Michalovce) v Košickom kraji Zemplínskeho regiónu mala v príchode nového učiteľa asi 800 obyvateľov a trojtriednu triedu s dvoma miestnosťami, v ktorých sa striedalo vyše 100 žiakov v nižších a vyšších ročníkoch. Ján Nálepka vyučoval vyššie ročníky, kde uplatnil svoje pedagogické skúsenosti z predchádzajúcich pôsobísk. Žiakov a ich rodičov si získal svojimi názormi a verejnoprospešnou prácou. Až do mobilizácie býval u občana Ihnata, odkiaľ často chodil do blízkej obce Remut, kde počúval rozhlasové správy, ktoré boli jediným zdrojom informácií o svetových a domácich udalostiach.[3] Tu ho zastihli aj ohromujúce konzekvencie zániku Československej republiky – zriadenie protektorátu Čechy a Morava a ustanovenie Slovenského štátu. Tieto udalosti sa nedotkli len jeho osobnej existencie, ale aj otrasne zapôsobili na jeho československé vlastenecké zmýšľanie.
Ján Nálepka učil vo vyšších ročníkoch približne 30 žiakov. Rovnako ako všade predtým, aj tuná si deti okamžite získal svojim ľudským prístupom a hoci trpel za krivdy, ktoré ľudáci na ňom spáchali, neuzavrel sa do seba a neizoloval sa od ľudí, naopak – bol s nimi v neustálom styku. Vybavenie školy bolo rovnaké ako v Marikovej či v Bielych Vodách, deti nemali učebné pomôcky, v rodinách žiakov vládli otrasné sociálne pomery. Ján Nálepka za ten krátky čas urobil aspoň to, čo ako tak stihol – spolu so žiakmi sa pustil do úpravy a vyrovnávania plotov a cesty, aby ulica ako-tak vyzerala, keďže bola rozbitá, plná blata a výmoľov. Za krátky čas svojho pôsobenia si svojim úprimným vzťahom k ľuďom a ochotou im pomáhať, učiť, vychovávať získal povesť obľúbeného učiteľa a človeka, ktorý sa spriatelil s celou dedinou, chudobnou a zanedbanou, o ktorú sa nestaral ani okres, ani krajina, ani štát…
Hlinkovci, ktorí sa dostali k moci, hoci na krátky čas preložili nepohodlného učiteľa na to najzapadnutejšie miesto Slovenska, ako politicky nespoľahlivého ho na jar 1939 definitívne pozbavili učiteľského miesta. Ján Nálepka takto zostal bez zamestnania až dovtedy, kým ho nepovolali do vojenskej služby.
(Zo spomienok Márie Lukáčovej)
,,MŠNO v Bratislave ustanovilo Jána Nálepku vo februári roku 1939 za správcu trojtriednej Štátnej ľudovej školy v Nemeckej Porube, teraz Poruba pod Vihorlatom, 20 km od Sobraniec. Na autobus bolo treba ísť hodinu peši na hradskú do Hámrov. Keď som na túto školu v októbri 1938 nastúpila, učil tam už učiteľ Malina, veľmi obetavý a obľúbený, hovoril peknou slovenčinou a len po jeho odchode sa ľudia dozvedeli, že to bol Čech. On učil 6. – 8., ja 4. – 5. ročník, učiteľka Anna Hromjaková 1. – 3. ročník. Namiesto prepusteného učiteľa Malinu bol na školu menovaný Ján Nálepka. Bolo to práve na fašiangy, keď za nami pricestoval na učiteľskú zábavu do Sobraniec. Na zábavu nešiel, vravel, že je unavený. O pár dní sme sa dozvedeli pravdu – bol bez peňazí, lebo plat mu ešte nebol poukázaný. Býval u vtedajšieho starostu Ihnáta a stravoval sa u nás. Varili sme raz ja, raz kolegyňa. Naša škola v Porube – to bol obyčajný dom s hlinenou dlážkou, ktorú žiaci každý týždeň vymazali. Boli tam dve miestnosti a predsieň, bývalá kuchyňa. Tam sa striedalo vyše 100 detí. Janko učil vyššie ročníky, kde bolo 30 žiakov, ktorých si hneď získal. Najmä chlapcov, ktorí mu s veľkou ochotou pomáhali pri oprave cesty. Pamätám sa, ako bol u mňa raz na gramatike a hospitácii. Mala som väčšiu trému ako žiaci. Ján Nálepka kládol dôraz na pravopis, slovné a písomné vyjadrovanie. Sám ako spišský rodák, kde tiež hovorili nárečím, bol v tomto ohľade náročný voči sebe aj žiakom. Ako učiteľ bol veľmi svedomitý a náročný. Spomínam si, ako naša domáca prišla celá zdesená z rodičovskej schôdze. Rozprávala mi, ako Ján Nálepka rodičom dohováral o povinnostiach rodičov voči deťom, lebo sa o nich poriadne nestarajú, neposielajú ich riadne do školy. Ba vravela, že hoci ich tak hrešil, nenahnevali sa za to naňho. Tak si získal veľký rešpekt v obci. Občania začali k nemu chodiť, radiť sa. Tak sa aj stalo, že úpravu cesty, čo nevedel dosiahnuť ani notár Bednárik z Jovše, chcejúci zaplatiť aj za povozy, dosiahol Ján Nálepka v dobrovoľnej práci občanov v spolupráci so starostom Ihnátom, ktorý ho vo všetkom poslúchol. Nielenže občania urobili prácu zdarma, ale privolili obetovať aj kúsok zo svojich záhrad. Ján Nálepka sám so svojimi žiakmi vymeriaval cestu. V Porube ako správca školy pôsobil krátko: 16. 3. 1939 bol opäť povolaný do vojenskej služby. Slúžil u pešieho pluku 20 v Michalovciach, odkiaľ sa k nám do Poruby častejšie vracal.“[4]
(Zo spomienok obecného richtára Michala Ihnáta- Mikulu)
,,Roku 1938 som bol v našej obci obecným richtárom. Pamätám sa, ako začiatkom februára 1939 prišli do môjho dvora sánky, na ktorých sa priviezol mne neznámy človek. Predstavil sa mi ako budúci učiteľ Ján Nálepka. V tom roku bola u nás tuhá zima, veľa snehu. Ján Nálepka bol dobre oblečený, ale bez čapice a celý zasnežený. Hovoril, že sa vezie z Orechovej, prišiel si pozrieť nové pôsobisko. Zaujímal sa o ubytovanie a stravovanie. Keďže aj predošlí učitelia bývali u mňa, ponúkol som to aj jemu. Ponuku prijal a na tretí deň sa prisťahoval. Doniesol so sebou šaty, topánky, bielizeň a dva kufre kníh. Ubytoval som ho v prednej izbe, ktorá mala rozmery 5 x 5 m. V izbe boli dve postele s perinami, skriňa, stôl, dve stoličky a dve truhly šafarne. Dlážka nebola hlinená, ale drevená. Svietilo sa petrolejovou lampou. Večerami sa do môjho domu schádzali susedia na posedenie, na večurky. Ján Nálepka sa často s nami rozprával do neskorých nočných hodín. Prišla do reči aj úprava dediny, ktorá Nálepku hneď zo začiatku trápila. Naša dedina – pravda je – bola neusporiadaná. Záhrady a ploty boli v ceste a okrem toho aj jedna studňa stála uprostred cesty. Cesta nemala vôbec priekopy. Jedného dňa Ján Nálepka spolu so školákmi rozhádzal ploty, ktoré boli v ceste, natiahol špagát a rozkázal podľa neho robiť ploty rovno. Kázal aj studňu zahádzať. Tak dedina dostala celkom iný vzhľad, celá cesta sa upravila, aj priekopy sa vyhĺbili. Pri týchto večerných posedeniach rozprával občanom o tom, ako treba budovať hnojiská, aby močovka netiekla po dedine. Radil, ako zlepšovať pôdu a ošetrovať dobytok. Ján Nálepka do krčmy nechodieval. Dlho do noci sedával nad knihami. Občania si ho veľmi obľúbili a dodnes naňho spomínajú.
Keď potom 23. 3. 1939 bol povolaný do armády, nastúpil v Michalovciach. Aj vtedy sa dvakrát prišiel pozrieť k nám do obce. Prišiel vždy na koni. Vtedy si aj svoje veci, ktoré u nás zostali, pobalil a ja som mu ich odviezol na voze do Michaloviec.“[5]
Protifašistická ilegálna činnosť Jána Nálepku na území Slovenska
Zo spomienok Ľudovíta Šestáka sa dozvedáme: ,,Začiatkom februára 1939 ma v mojom byte navštívil tuším dvadsaťšesťročný mladý muž a predstavil sa ako Jano Nálepka, učiteľ z Nemeckej Poruby. Bol veľmi zdvorilý. Ako zaujímavosť uvádzam, že v tej dobe býval som v dome v ulici, ktorá sa teraz volá ulica kpt. Jána Nálepku (Michalovce). Je to pekná, pár sto metrov dlhá ulica. Hovoril, že na svojich predošlých pôsobiskách ako učiteľ aktívne sa zapájal do práce s roľníckou mládežou ako aj s mládežou sociálnodemokratickej strany, hájil záujmy chudobného ľudu, písal o tom aj články do novín a za túto jeho činnosť ho miestni potentáti prenasledovali, udali ho aj na súde a bol odsúdený aj na stratu slobody a nakoniec ho z trestu preložili do Nemeckej Poruby. Na smrť nenávidí fašistov, je veľkým priateľom ruského národa i keď sám nie je komunista.
Ján Nálepka od februára 1939 sa aktívne zapájal do protinacistického a protifašistického hnutia. V tom období v Michalovciach bolo už 5 odbojových organizácií. Najprv sa stal členom ilegálnej straníckej odbojovej organizácie protifašistického zväzu Solidarita. (Organizácia pracovala prísne konšpiratívne – neorganizovala tzv. trojky, ale každý člen poznal len ďalšieho jedného, s ktorým spolupracoval. Letáky sa nerozhadzovali, ale posielali poštou. Ďalší záujemca si ich mohol ďalej rozmnožovať.[6]) Onedlho aktívne spolupracoval so spravodajskou službou MUDr. Hauptlorenzovej (neskôr bola umučená v koncentračnom tábore) a krátko nato aj s občianskou odbojovou skupinou Obrana národa(Organizácia zabezpečovala prepravu osôb českej a poľskej národnosti do zahraničia tzv. južnou cestou.[7]) Mal styky aj s protinacistickou skupinou vnútri Deutsche Partei ako aj s niektorými členmi ilegálnej KSČ v Michalovciach (kam nastúpil na povolávací lístok 16. marca 1939 k 4. rote Pešieho pluku.[8])
Raz som mu prezradil, že od jeho poslednej návštevy u mňa nadviazal som priame styky s vedením Solidarity a som ochotný sprostredkovať jeho zapojenie do tejto činnosti, ale len s tou podmienkou, že mi dá svoje čestné slovo, a o jeho členstve ani o práci Solidarity nikomu ani len nemukne a to ani vlastnej materi. Nálepka mi sväto-sväte prisľúbil, že tieto konšpiračné pravidlá prísne a za každých okolností dodrží, podal mi aj ruku. Po tomto jeho sľube som mu povedal, že tajomníka Solidarity má pred sebou! Jeho žiadosť o prijatie za člena – samozrejme ústnu – predložím vedeniu Solidarity. Nálepka bol zvedavý aj na ostatných členov Solidarity, na jej predsedu atď. Oznámil som mu, že Solidarita asi o dva týždne hodlá vydať leták, ktorý mu zašlem poštou do Nemeckej Poruby. Nálepka ma požiadal, aby som mu dovolil tento leták skoncipovať. Súhlasil som s ním, bol som zvedavý na jeho štýl. Ihneď sa dal do práce a za krátky čas bol aj hotový. Rozišli sme sa s tým, že začiatkom apríla podľa možnosti ma zasa navštívi, aby som mu do tej doby zohnal ďalšiu komunistickú literatúru.
Na Nálepku som nemusel čakať až do apríla, lebo už 18. marca 1939 ma navštívil v rovnošate poručíka slovenskej armády, dostal povolávací rozkaz a poslali ho na front proti Maďarom.“[9]
Zo spomienok Jozefa Nálepku o perzekúciách a mníchovskej zrade
Tragické následky mníchovského diktátu prežíval Ján Nálepka osobne veľmi ťažko. Stupavskí gardisti ho do slova a do písmena vyhodili zo školy a po prechodnom krátkom pôsobení v Nemeckej Porube navždy opúšťa svoje milované povolanie učiteľa. Pre jeho nekompromisný postoj k vedúcemu pôsobeniu cirkvi na školskej pôde, to bolo logickým vyústeným, lebo samotná predstava pocirkevnenia nižšieho školstva, ktoré sa od samého vzniku tzv. slovenského štátu pripravovalo, hlásalo a neustále hrozilo, bola pre pokrokového Nálepku neprijateľná. Preto privítal možnosť uchýliť sa do formujúcej sa slovenskej armády, kde bol povolaný ako záložník, v ktorej sa už výrazne antifašisticky orientovaný inteligent dokázal uplatniť ,,po svojom“.
Po piatich desaťročiach od vzniku daných udalosti spomína Jozef Nálepka na perzekúcie, ktorým bol vystavený brat Ján za svoje pokrokové postoje, kvôli ktorým mal toľko nepríjemností s úradmi, zastavený učiteľský postup, a bol prekladaný zo školy na školu: ,,Jeho pokrokovosť nosili ťažko hlavne gardisti. Jano sa totiž rozišiel s náboženstvom a zakázal, aby sa deti pred vyučovaním modlili (*zaužívanú modlitbu). Reakčný denník Slovák ho za to už v roku 1934 v ohováračskom článku skritizoval. A keď cirkevní predstavitelia žiadali, aby učitelia pri každej procesii sprevádzali svojich žiakov, napísal Jano ironicky v roku 1937 do novín: Aby učitelia zvonili, kopali hroby a vo voľných chvíľach sa s obecným pastierom podieľali na pasení dobytka, potom už by to, myslím, bolo všetko. Ako ,boľševikaʻ nepustili Jana stupavská gardisti do školy, keď sa vracal v roku 1939 z mobilizácie; musel opustiť Stupavu a čoskoro aj učiteľské miesto. Koniec republiky bol pre neho zlý. Mal síce výhrady, predovšetkým k jej sociálnym a národnostným pomerom, ale rozbitie po Mníchove prežíval veľmi ťažko. Vždy bojoval proti separatistom a rozbíjačom jednoty štátu, bol zástancom spolužitia Čechov a Slovákov.“[10]
[1] NOVOMESKÝ, L. Slovenská jar. In Elán. [Marec/apríl 1939, ročník IX, č. 7 – 8, s. 4].
[2] Dokud dýchám, doufám. In Obrana lidu. [30. november 1968, ročník XXVII, č. 47/48, s. 5].
[3] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 87.
[4] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 38 – 39.
[5] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s.39.
[6] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 159 – 160.
[7] Tamže, s. 160.
[8] Tamže.
[9] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 40.
[10] Můj brat a přítel Ján. In Hlas revoluce. [25. september 1982, ročník XXXV, č. 38, s. 7].