K dnešnej úvahe ma primäl rozhovor v Slovenke s podpredsedníčkou Jednoty dôchodcov Slovenska p. Valériou Pokornou. Nebudem uvádzať čísla, bieda, bieda. Stačí uviesť nadpis: „Minimálny dôchodok nočná mora dôchodcov“. Zameriam sa na ekonomickú podstatu dôchodkového systému
Mám mnoho čísiel dvoch ekonomických časopisov Slovenska a očakával som, že nájdem zásadnú teoretickú úvahu z oblasti sociálnej politiky. Nenašiel som vlastne nič.
Prof. R Briška už v roku 1943 vydal dielo Národné hospodárstvo, ktoré má viac ako 800 strán. Na s. 454 definuje sociálnu politiku takto: sociálna politika znamená verejný zásah na ochranu slabších vrstiev obyvateľstva v záujme celku. Sociálnu bezpečnosť chápe ako zabezpečenie práce s primeranou mzdou (nie minimálnou!!) a v prípade práceneschopnosti alebo nezamestnanosti zabezpečiť dôchodok kryjúci existenčné minimum. Jasné tvrdenie.
V literatúre uvádza dve významné diela z rokov 1922 (Úvod do československého sociálního pojištění) a 1925 (Základy sociální politiky). Na s. 524 Prof. Briška uvádza nariadenie č. 300/1940 o sociálnom poistení robotníctva aj s konkrétnymi číselnými hodnotami druhov dôchodkov.
Prof. K. Engliš, dvakrát minister financií ČSR a raz guvernér národnej banky, má viac ako 1000 stranové dielo a definuje ekonómiu ako Věda o pořádku, ve kterém jednotlivci a národové pečují o udržení a zlepšení života, má tiež jednu kapitolu o sociálnej politike.
Bol som aj v predajni Martinus nenašiel som knihu Základy sociálnej politiky na Slovensku.
Pre hlbšie porozumenie problému čitateľom nižšie uvádzam celkovú množinu tokov ekonomiky, aby mal jasnú predstavu o kolobehu tokov, a to na grafe z môjho vedeckého článku.
V duchu rozhovoru podpredsedníčky JDS objasním problém dôchodkov. Doplním aj fakty, ktoré uvádzala podpredsedníčka JDS. Pracoval som viac ako 50 rokov a sociálne poistenie a zdravotné postenie v percentách, ktoré uvádza tabuľka som platil aj ja a aj môj zamestnávateľ.
Moja manželka zarábala viac ako ja a má menší dôchodok, cca polovičku ako ja. Paradox!!. Dôvod. Išla do dôchodku v roku 2004. SR nemáme systémové riešenie problémov sociálneho a dôchodkového systému. Pozrime si graf tokov, hlavne sociálne výdavky.
Otec ekonómie J. M. Keynes ekonomiku chápal ako množinu 4 sektorov – domácnosti, vláda, podniky a zahraničie. Uvedený graf ich rešpektuje a zreteľne vidíme smerovania tokov.
Principiálny význam, ako vidíme z grafu, majú náročné ekonomické relácie od HDP až po štvorec disponibilný príjem. Veľký význam má menovite aj ich ekonometrická formulácia, ako báza pre tvorcu hospodárskej politiky. Disponibilný príjem si domácnosti delia na úspory a výdavky na spotrebu.
Pre veličinu príjmy domácností majú zásadný vplyv transferové platby vlády, kde sú aj dôchodky a sú súčasťou príjmov domácností. Tieto relácie musí ustrážiť vláda a teda aj ministerstvo práce. Okrem nezmyslov podpredsedníčky JDS, uvediem ďalší.
Dôchodky sú zverené DSS, ktoré bohatnú. Na ministerstve práce bolo v roku 2006 zamestnaných 419 ľudí a dnes je tam 802 ľudí. Čo robia?
Uvedený graf rešpektuje ekonomickú vedu a zreteľne vidíme smerovania tokov. Príspevky na dôchodkové zabezpečenie sú teoreticky formou úspor a matematická štatistika a finančná matematika už viac ako 200 rokov formulujú matematicky príslušné schémy úspor v podobe konkrétnych modelov; koľko zaplatí jednotlivec mesačne, ak chce mať na účte našporenú príslušnú sumu, napr. 100 000 eur?
Dôležitá je, odborne, aj marginálna propenzita k úsporám, má byť 0,25. Toto musí vedieť čitateľ, aby vedel, čo má žiadať od úradníkov.
Správu sociálnej ochrany musí robiť Sociálna poisťovňa, ktorá má zabezpečiť odbornú starostlivosť. ADSS a DSS sú strážcom ich zisku, nie úspor obyvateľstva, teda nie dôchodkového systému.
Zabezpečujú biedu nášho dôchodkového systému, spomenutú nočnú moru dôchodcov.
Druhý problém. Pre dôchodcov, o ktorých hovorí podpredsedníčka JSD, platil zákon aj v roku 2004, ktorý ustanovoval takéto výšky príspevkov do fondov sociálneho zabezpečenia, tvorbu fondov:
Teda 76% platil zamestnávateľ a 24% platil zamestnanec ako príspevok do sociálneho zabezpečenia. Čitateľovi uvediem jednoduchý príklad, aby videl o aké čiastky sa jedná v prípade dôchodkov, pričom zanedbám problém úrokovania.
Ak by mal jednotlivec priemerný mesačný plat počas jeho aktívnej 50 ročnej práce 3000 (Kčs, Sk.) do Sociálnej poisťovne by prišlo pri 21,6 + 5,9 príspevku na dôchodok 495 000 Kčs, Sk.
Kde sú tie peniaze, keď podpredsedníčka hovorí o strašení nočnou morou?
Súčasný systém zaviedol pojem pilier. Pilier nie je ekonomický pojem. Pilier je architektonický prvok, murovaná zvislá nosná konštrukcia, ktorá niečo podpiera. Briška hovorí, že sociálna politika znamená verejný zásah na ochranu slabších vrstiev obyvateľstva v záujme celku. Jasné tvrdenie.
Dôchodok je príjem dôchodcu, nie pilier.
Záver
Jednota dôchodcov Slovenska napísala petíciu. Prečo? Z mojej úvahy, verím, že zaznieva to, že aj dôchodcovia musia dôstojne žiť. Robili celý život. Vychovali deti (ktoré vraj teraz musia prispievať na ich dôchodok??!!). Zodpovedne pracovali. Odvádzali príspevky do sociálnej poisťovne. V dôsledku obrovského zdražovania sa dnes dostali do situácie, že dnešné dôchodky im nestačia na pokrytie životných nákladov.
Mali by, ako vyplýva z mojej úvahy!
Prečo vlády neboli schopné za 30 rokov zabezpečiť dôchodkový systém, ktorý zodpovedá vedeckým ekonomickým poznatkom v 21. storočí?
Dnes ekonómia nie je “Veda o pořádku, ve kterém jednotlivci a národové pečují o udržení a zlepšení života”.
Prof. Jaroslav Husár
Bratislava 4/8/2022
Dodatok Mariána Moravčíka
Pán profesor Husár nastolil súčasnému vládnemu a ekonomickému systému viacero nepríjemných otázok, no odpovede sú pre systém ešte nepríjemnejšie a popri tom, čo autor naznačil, by bolo škoda, keby niektoré veci nezazneli naplno. Do roku 1989 a ešte v začiatkoch 90-tych rokov sme mali dôchodkový systém, ktorý bol plne financovaný zo štátneho rozpočtu, t.j. prevažne z výnosov národných, neskôr štátnych podnikov. Ako zamestnanci sme platili dane, ale nikde sa nerozúčtovávali špeciálne na príspevky na starobné dôchodky.
Na začiatku 90-tych rokov vznikol v organizácii sociálneho, zdravotného a dôchodkového zabezpečenia úplný chaos. Všetky fondy zastrešovala spoločná „Národná poisťovňa“. Výška dôchodkov v tom čase bola presne definovaná zo zákona a financovanie bolo priebežné. Pomer ekonomicky činného obyvateľstva a dôchodcov bol podstatne iný než dnes a hospodárenie bolo prebytkové. Zrejme preto bolo výhodné z prebytku financovať aj zdravotníctvo a nemocenské poistenie.
Dnešné chápanie dôchodkového zabezpečenia pod pojmom „poistenie“ je scestné. Poistenie zo svojho princípu vypláca benefity len z prijatého poistného. Na dôchodky sa však tento model nehodí, lebo napríklad v dnešnej a na niekoľko desaťročí dopredu aj výhľadovej situácii nie je tento princíp schopný zabezpečiť sociálne primeranú výšku dôchodkov. Treba aj povedať, že podľa medzinárodnej konvencie o sociálnom zabezpečení takýto princíp financovania dôchodkového zabezpečenia je len jeden z možných, zďaleka nie jediný.
Pán profesor sa pýta, kde sú prostriedky, ktoré pracujúci desaťročia platili v daniach a mali sa použiť aj na dôchodkové zabezpečenie. Odpoveď je jednoduchá – nie sú. V momente, keď vznikla Sociálna poisťovňa, mal štát vyčleniť z národného majetku do jej fondov adekvátne prostriedky, ekvivalentné akumulovaným a zhodnoteným príspevkom zamestnancov a zamestnávateľov. Vieme, že vtedy štát toľko finančných prostriedkov nemal, ale dôchodkové fondy tiež svoje prostriedky nedržia v peniazoch, ale spravidla v akciách a dlhopisoch. Sociálna poisťovňa teda mala dostať časť aktív z Fondu národného majetku. Keďže sa to nestalo, stali sme sa všetci okradnutými a prišlo sa na to až teraz, keď priebežne platené príspevky nestačia na vyplácanie dôchodkov. Presne ako v Drukose – Výnose.
Druhá vec, o ktorej treba povedať, je cena za „transformáciu na trhovú ekonomiku“, v tom je devalvácia koruny a divá inflácia v prvých rokoch nášho kapitalizmu. Autor vyčíslil zaplatené príspevky jednotlivca takmer na pol milióna korún. Pri hypotetickom dožití ešte 30 rokov by to zjednodušeným delením predstavovalo dôchodok asi tisícku mesačne. Pred rokom 1989 by to bol veľmi slušný dôchodok, ale dnes pri prepočte na eurá (30 – slovom tridsať) a zohľadnení dnešných cien…
Keď už sme spomenuli infláciu, dlhodobý cieľ Európskej centrálnej banky je udržať infláciu na úrovni 2 %. V zmysle „nie menej“. Kvôli tomuto cieľu robí „kvantitatívne uvoľňovanie“. Pre nás, keď hovoríme o dôchodkoch, to znamená, že je pre bežného občana je kvôli inflácii ťažké vlastnoručne si nasporiť na dôchodok. Ak by si počas života napríklad 35 rokov odkladal mesačne čiastku, ktorá by sa rovnala mesačnému dôchodku, ktorý potom chcel mať a žiť z neho ďalších 35 rokov, tak pri odchode do dôchodku by vzhľadom na každoročnú 2 % infláciu reálna hodnota tohto mesačného príjmu predstavovala len málo nad 70 % hodnoty v roku, keď začal pracovať. Ku koncu života by mu táto hodnota klesla až ku 35 %. V systéme, ktorý potrebuje infláciu, aby fungoval, si bežný človek nie je schopný „nasporiť na dôchodok“. A z princípu to nedokážu ani rôzne parazitické „správcovské spoločnosti“. Nie je to v ich neschopnosti dobre investovať, je to v systéme.
A záverom, keď už sme spomenuli kvantitatívne uvoľňovanie. Ide o techniku zvyšovania peňazí v obehu, aby inflácia neklesla príliš nízko a už vôbec nie do záporných hodnôt. ECB to kvantitatívne uvoľňovanie robí tak, že kupuje aktíva podnikov, požičiava komerčným bankám alebo vládam. Keď sa pozrieme vyššie na schému pána profesora, väčšina z kvantitatívne uvoľnených peňazí sa dostane do chlievika podnikov. Do domácností sa môže dostať len ich časť vo forme miezd. No technicky by nič nebránilo, aby vláda z takto uvoľnených prostriedkov financovala časť dôchodkov. Takto použité prostriedky by dokonca priamočiarejšie plnili ciele kvantitatívneho uvoľňovania podľa ECB, lebo dôchodcovia väčšinu z disponibilného príjmu veľmi rýchlo minú a teda sa ihneď dostanú do obehu.
