Obrázok od Aleš Kartal z Pixabay
Chudobu vnímam ako sociálny jav, ktorý je charakteristický nedostatkom životných prostriedkov jednotlivca alebo skupiny. Rastie dokonca v časoch blahobytu, pričom nejde o žiadny okrajový jav.
Predstavuje rizikový faktor, ktorý prináša väčšiu pravdepodobnosť, že dieťa, ktoré v nej vyrastá, sa stretne s nedostatočnou výživou, slabou zdravotnou starostlivosťou, kriminalitou, násilím v rámci rodiny, nižšou citlivosťou rodičov alebo inými patologickými javmi.
Ak chceme prelomiť začarovaný kruh chudoby, nemali by sme sa vyhýbať debate o rodine a manželstve. Štatistiky totiž naznačujú, že úplná rodina nie je síce zázračným všeliekom, ale výrazne zlepšuje šance detí v boji o lepší život.
Chudoba má dve roviny.
1. Priemerne zdravý človek by mal byť schopný vyrovnať sa úplne s biedou vlastnými silami. Ak to nedokáže, tak je buď lenivý, alebo nezodpovedný.
2. Hendikepovaným ľuďom by mali solidárne pomôcť ostatní, teda štát. Takých ľudí nie je veľa a väčšina z nich je schopná v určitom rozsahu postarať sa o seba individuálne, teda aj pracovať vo vybraných profesiách.
Preto ma veľmi teší, že v našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu osôb zo ZP v Bratislave sa v spolupráci s naším zriaďovateľom snažíme o to, aby sa naši klienti napriek zdravotným obmedzeniam a nepriaznivej finančnej situácii dopracovali k samostatnému, nezávislému spôsobu života a znovu nadobudli svoju dôstojnosť.
Údajne je v súčasnosti podľa Štatistického úradu SR ohrozených chudobou asi 660-tisíc ľudí.
Je teda otázkou, čo treba spraviť, aby sa sociálny systém lepšie zacielil na najchudobnejších.
Pre nich sú dôležité sociálne dávky, ale aj zvyšovanie životného minima. Potrebujeme však aj politiky účinné na strane znižovania výdavkov.
Napríklad cenovo dostupné bývanie, cenovo dostupné energie, energie z obnoviteľných zdrojov, cenovo dostupné ďalšie služby vo verejnom záujme. Možno by to pomohlo aj zrýchliť dynamiku hospodárstva.
Pri znižovaní výdavkov narážame na problémy ako napríklad nenáležitý úradnícky aparát, ktorý sa nezmenšuje, zbraňové systémy a nie vždy zapálení odborníci s príslušnými kompetenciami pre zverené úseky.
Je dôležité si uvedomiť, že zlé sociálno- ekonomické podmienky môžu ľudí zabíjať rovnako rýchlo, ako silne rizikové faktory, teda fajčenie, obezita a vysoký krvný tlak. Chudoba taktiež zvyšuje riziko rozvodovosti a separácie, chorobnosti, závislosti a sociálnej izolácie, a jej liečba nie je jednoduchá.
To, čo dnes hlavne do budúcna potrebujeme, sú nové politické filozofie adekvátne globálnym výzvam a hlavne hrozbám 21. storočia a radikálna transformácia ľudskej racionality.
Osobne si myslím, že bieda sa úplne nedá zlikvidovať, dá sa zmierniť aj čo do kvality chudoby aj čo do kvantity chudoby. A o to by sme sa mali snažiť.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
K tejto veľmi dôležitej téme pridám autorovi ešte jednu rovinu pohľadu.
Veľmi živo si pamätám na svoj šok a bezmocnú frustráciu, keď ma prvý raz, ako sedemročného, v škole okradli. Išlo o banalitu, vrecko s cvičkami a úborom na telocvik. A druhý bezprostredný šok bol z „dobrej rady“, ktorú mi dal jeden starší chlapec, asi zo sympatie a ľútosti: „Aj mne ukradli. Veď nerev a aj ty si ukradni.“
Keď si na to pomyslím, mám pochybnosti, či zdraví chudobní, ktorí sa o seba nedokážu postarať, sú nutne všetci leniví alebo nezodpovední. Lebo žijeme vo svete (nehovorím, že sme ho taký vytvorili my, ale ani sme ho nijako doteraz nezlepšili, skôr naopak), v ktorom je normálne jeden druhého okrádať. Naozaj budeme mäkkosť povahy so sklonom nechať sa zneužívať, spojenú s neschopnosťou okrádať druhých, budeme toto nazývať nezodpovednosťou?
Naozaj sa podpíšeme pod heslo: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu?“
No kam tým smerujem. Sociálna záchranná sieť je fajn vec, určite ju treba posilňovať a rozširovať jej záber. Nezabúdať na valorizáciu dôchodkov a podobné veci. Na druhej strane by ale spoločnosť mala prísnejšie dbať na to, aby si „súkromní podnikatelia“ nehľadali svoje obete na ľahké zbohatnutie práve medzi ľuďmi ohrozenými chudobou. Títo by mali byť výraznejšie chránení zákonom. Hodnoty sú veľmi relatívne. Podviesť chudobného človeka, okradnúť o pár eur, možno z pohľadu praxe dnešných úradov nezakladá ani vecnú podstatu priestupku, hoci to reálne v danej situácii môže ohroziť život človeka.
Mali by sme mať konečne zákony, ktoré chránia ľudí, nielen majetok.
