Ako zabiť prezidenta (spôsobom à la Majdan)

Dňa 20.2 2014 kulminovali v Kyjeve pouličné protesty do krvavého finále. Na druhý deň ráno sa prezident Viktor Janukovič rozhodol ustúpiť a podpísal s tromi vodcami opozície (Jaceňuk, Kličko, Ťahnybok) dohodu o urovnaní politickej situácie. Hlavnými bodmi dohody boli predčasné prezidentské aj parlamentné voľby a návrat k ústave z roku 2004. To znamenalo okamžitú stratu niektorých dôležitých prezidentských právomocí, šlo vlastne o Janukovičovu kapituláciu. Článok The Guardian, ktorý o tomto rozuzlení informoval ešte v ten istý deň, píše aj o tom, že garanciu nad plnením dohody prevzali ministri zahraničných vecí Nemecka, Frank-Walter Steinmeier, Poľska, Radek Sikorski, a Francúzska Eric Fournier, ten zároveň v mene EÚ. Títo boli priamo na mieste a viedli rokovania s prezidentom Janukovičom aj opozíciou na námestí.

Článok uvádza aj odkaz na plné znenie dohody v nemeckom jazyku, no ak sa ho pokúsite otvoriť, uvidíte „Server-Fehler 404“. Je to po prvé preto, že nikto na Ministerstve zahraničných vecí BRD si nechce pripomínať toto fiasko nemeckej diplomacie. Táto dohoda, veľkolepo oslavovaná všetkými funkcionármi EÚ, sa obrátila na prach, kým ešte od jej podpisu neuplynulo 24 hodín. Druhý dôvod je ten, že logika nasledujúcich udalostí smerovala k tomu, aby sa táto dohoda nikdy nezačala plniť. Medzi iným sa totiž dohodlo, že prezident nevyhlási výnimočný stav, prestanú násilnosti a vzájomné potýčky, do 48 hodín všetky nelegálne držané zbrane budú uložené do vládnych skladov, násilnosti z posledných týždňov sa riadne vyšetria pod medzinárodným dohľadom a vznikne široká koaličná vláda národného zjednotenia za účasti všetkých troch podpísaných za opozíciu, spolu s Janukovičovou stranou regiónov.

Prezident Janukovič po podpise dohody vydal rozkaz na návrat všetkých silových zložiek späť do útvarov a vydal sa na cestu do Charkova na zasadnutie delegátov oblastnej rady. Z ulíc zmizli silové zložky, no nie protestujúca opozícia. Niekto medzi ľuďmi rozšíril chýr, že bezprostredne po podpise dohody ušiel prezident Janukovič do Dubaja a niekto vnukol rozvášnenému davu nápad, aby sa pohol na pochod necelých 20 km do prezidentovej rezidencie neďaleko Kyjeva. O niekoľko dní neskôr zaplavili MSM svet správami o luxuse, v akom Janukovič žil zo štátnych prostriedkov Ukrajiny. Konkrétne v The Guardian takýto článok vyšiel už 24. 2., s bohatou fotografickou prílohou a porovnával život Janukoviča na vysokej nohe s luxusom Kaddáfiho, Saddáma Husajna, Husní Mubaraka, Nikolaja Čaušesku a podobných zvrhnutých diktátorov. Na rozdiel od nich však v čase vydania článku ešte Viktor Janukovič nebol po smrti.

Prinajmenšom, ešte to nebolo isté, MSM nepoznali miesto, kde práve je, no keď si on niekde v tento deň prečítal článok s fotografiami davov, ktoré sa prechádzajú vnútrajškom jeho domu, a s narážkami na Kaddáfiho, zrejme si o svojom ďalšom osude na Ukrajine prestal robiť akékoľvek ilúzie. O mnoho mesiacov neskôr, na Valdajskom klube 2014 povedal na túto tému Vladimír Putin jedinú lakonickú vetu: „Poviem to otvorene – požiadal, aby sme ho dostali preč do Ruska, a to sme urobili.“

Dnešný oficiálny výklad MSM znie tak, že dohoda bola od začiatku prakticky mŕtva, lebo Janukovič emigroval (nemôžem sa ubrániť dojmu, že v tomto výklade by bola oveľa vhodnejšia skutočná Janukovičova mŕtvola) a teda za jeho osobu už dohodu nemal kto plniť. V miernejšej forme, ktorú reprezentuje Cernegie center v Moskve, sa Janukovič po stiahnutí polície z ulíc zľakol ozbrojeného davu, ktorý sa dal na pochod k jeho rezidencii.

Čo sa v skutočnosti po podpise dohody s Janukovičom dialo, to sa nedočítame v našich MSM. No našiel som dva cenné zdroje, ktoré sú z vzájomne protistojacich táborov. Mat Babiak z University of Toronto začal už 25. 2. 2014 písať článok: Lov na Janukoviča a priebežne ho aktualizoval až do 28. 2. Z druhej strany barikády vyšiel na portáli ruských špeciálnych síl Alfa článok Zachrániť Janukoviča, zložený zo spomienok plukovníka Dmitrija Ivancova z ochranky prezidenta Janukoviča. Obidva popisy udalostí sa v hrubých rysoch zhodujú, líšia sa hlavne mierou poznania podrobností (každý zo svojej strany) a emóciami. (V ďalšom popise budem farby zelenú – Mat Babiak – a červenú – Alfa – používať na rozlíšenie, z ktorého zdroja daná informácia pochádza.)

Bezprostredne po podpise dohody sa podľa prenasledovateľov Janukovič dozvedel, že Verchovná rada proti nemu pripravuje proces odvolania a tak vo vrtuľníku odletel do Charkova na kongres zástupcov regionálnej samosprávy. Aby zmiatol prenasledovateľov, poslal do Charkova autokolónu pod velením dôstojníka svojej ochranky Klujeva a sám odletel do Charkova vrtuľníkom. Nový predseda Verchovnej rady Turčinov vyhlásil, že Janukovič sľúbil podať demisiu, ale po konzultáciami so svojimi poradcami sľub zrušil a prehlásil posledné kroky Verchovnej rady za „ilegálne“.

Turčinov nebol medzi vodcami opozície, ktorí podpísali dohodu s Janukovičom. Týmto vyhlásením prakticky potvrdil pokračovanie boja proti Janukovičovi.
Janukovičova cesta však bola plánovaná vopred.

Po kongrese v Charkove mala nasledovať jeho účasť na kongrese samosprávy v Donecku a cesta mala skončiť na Kryme. Bol normálny postup, že časť ochranky cestovala v autokolóne vopred do Charkova a iná časť priamo na Krym, pripraviť bezpečnostné opatrenia.

Dmitrij Ivancov o tom hovorí: „Cestou naša kolóna musela prejsť cez päť blokpostov domobrany. Na troch sme sa stretli s odporom, keď nám chceli zablokovať cestu, a na dvoch na nás spustili paľbu z ručných zbraní. Jedného nášho dôstojníka (Klujeva) zranili. Mal som šťastie, že som tam nenechal život. Jedna z guliek trafila dvere na mojej strane a uviazla v rezervnom zásobníku, ktorý nosím vo dverách. Pár centimetrov vedľa a je po mne. Útočníci si boli istí, že je s nami Janukovič. Informácia, že letel vrtuľníkom, bola tajná.“
Ivancov hovorí, že paľbu na nich spustili už z diaľky, keď ešte nemohli vedieť, kto cestuje v automobiloch. No ani sa nepokúšali o identifikáciu. Nebolo pochýb, že presne vedia, že ide o prezidentov sprievod. Militanti však boli neskúsení a nepripravení na podobné akcie, a tak sa im nepodarilo kolónu automobilov zastaviť. To prispelo k momentálnemu informačnému chaosu a pomohlo zakryť, kde sa v skutočnosti v danej chvíli nachádza Janukovič.

Veliteľom Janukovičovej ochranky bol vtedy Konstantin Kobzar a jeho náčelníkom štábu Vladimír Pavlenko. Ten o dianí v Charkove povedal toto: „Dostali sme informáciu, že počas kongresu v Charkove má niekoľko teroristických skupín zaútočiť na sprievod prezidenta s cieľom zabiť ho.“ Polícia a miestne úrady boli povinné niekoľko hodín pred plánovaným vystúpením prezidenta sprístupniť Palác športu, kde sa mal kongres konať, prezidentovej ochranke, aby mohla urobiť bezpečnostné prípravy.

Z nejakých dôvodov, s odvolaním na rozkazy z Kyjeva, však polícia a miestne orgány odmietli ochranke vstup. Pavlenko pokračoval: „Minister vnútra údajne vydal rozkaz, že do Paláca športu nesmie nikto vstúpiť so zbraňou a preto polícia požadovala, aby všetci členovia ochranky odovzdali zbrane na uloženie.“ Okrem toho si členovia ochranky v dave okolo budovy všimli viaceré militantné skupinky z „Pravého sektora“, niektoré dokonca plnili fľaše od piva neznámou tekutinou – presne takto zvykli vyrábať Molotovove koktaily na Majdane. Za týchto okolností velitelia ochranky asi pol hodiny pred začiatkom kongresu presvedčili Janukoviča, aby odriekol svoju reč a ihneď odletel vrtuľníkom do Donecka.

Prenasledovatelia celkom pomlčali o medzipristátí v Charkove, v ich rozprávaní Janukovič vzápätí po prílete do Charkova odletel do Donecka, kde sa pokúsil odletieť charterovým lietadlom, no služba ochrany letiska mu to nedovolila. Skupina ozbrojených mužov im ponúkla úplatok, ak dovolia lietadlu odletieť bez obvyklej kontroly. Janukovič potom odišiel z letiska v pancierovom automobile a podľa miestnych informátorov strávil niekoľko hodín v Donecku v niektorej z vládnych budov za pomoci Rinata Achmetova. Potom v autokolóne odišiel na Krym, pričom sa jeho auto vzdialilo od policajného sprievodu.

Let do Donecka však neprebiehal hladko. Asi 20 minút pred pristátím dostal pilot príkaz od dispečera, aby sa z rozkazu predsedu Verchovnej rady Turčinova okamžite vrátil do Charkova. Pilot to odmietol. Povedal dispečerovi, že už mu palivo postačuje len na prílet do Donecka.

Generálmajor Kobzar: „Po prílete do Donecka sme sa pokúšali mobilmi spojiť s Kyjevom, aby sme zistili, čo sa to deje. Naše mobily však nefungovali, boli odpojené alebo zablokované.“ Potom padlo rozhodnutie odletieť do Kyjeva lietadlom, no služba ochrany letiska dala odviezť schodíky a oznámila, že letisko je mimo prevádzky. Ochranka odprevadila Janukoviča k automobilu, no traja chlapi z ochrany letiska mu zastali cestu. Na Kobzarov výkrik, že prezident je podľa ústavy chránená osoba, vraj sklonili hlavy a jeden z nich priznal, že majú od ministra rozkaz zadržať Janukoviča.

Skúsený Kobzar už v tomto momente aj bez telefonátu do Kyjeva vedel, čo sa deje. Autokolónu rozdelil na dve časti a pokračovali v jazde na Krym. Vpredu v dostatočnom predstihu, šla predsunutá skupina a tá na predmestí Melitopoľa narazila na pascu. Cesta bola zatarasená betónovými blokmi a po oboch stranách boli rozmiestnené guľomety. Auto z predsunutej skupiny sa otočilo späť a hoci sa za ním hneď vydalo SUV, skúsený vodič mu unikol. Vladimír Pavlenko sa neskôr dozvedel od svojho známeho, ktorý mal na tomto blokposte vtedy službu, že mali rozkaz strieľať na kolónu prezidenta Janukoviča a nenechať nikoho nažive.

Janukovičovej ochranke už teraz bolo jasné, že ich očakávali dlho vopred, a že rozkaz na ich likvidáciu musel prísť z najvyšších miest. Podľa vojenských expertov, v tom čase radikálna opozícia nebola natoľko organizovaná, aby hoci s pomocou svojich ľudí v prezidentovej ochranke, dokázala riadiť a vykonať takú rozsiahlu operáciu po veľkom území Ukrajiny. Odborníci túto operáciu prirovnávajú k zabitiu Muamara Kaddáfiho, keď pohyb jeho kolóny presne monitorovali drony a družice CIA a militantom posielali presné informácie, kde sa pohybuje a kde na kolónu majú nastražiť pascu. Je veľká pravdepodobnosť, že prípravy boli vykonané tak dôkladne, aby sa aj Janukovičovo telo vzápätí objavilo na obrazovkách svetových spravodajských agentúr. Janukovičovmu úniku však okrem zlej subordinácie prenasledovateľov pomohli aj príslušníci silových zložiek, ktorí mu ostali verní a odmietli sa na tomto love na človeka zúčastniť.

Po krátkej porade sa prezidentova kolóna rozdelila na niekoľko malých skupiniek a rozdelila sa do rôznych smerov, postupne sa mimo bežných ciest približovala ku Krymu.

Prenasledovatelia vedeli, že kolóna sa rozdelila na dvojice a trojice, vypla mobily a tak sa jej podarilo nepozorovane prejsť až na Krym. Pri hľadaní Janukovičovej kolóny boli použité aj ukrajinské bojové MIGy a objavilo sa podozrenie, že vtedy Janukovičovi pomohol bývalý minister obrany Pavlo Lebedev.

Neskôr prenasledovatelia dostali správu, že na prelome 23. a 24. 2. sa Janukovič objavil blízko svojej rezidencie v Balaklave na Kryme, ale vyhýbal sa všetkým vládnym budovám. Predpokladalo sa, že sa pokúsi odletieť z Krymu z niektorého z tamojších štyroch letísk, pravdepodobne z ruskej námornej základne v Sevastopole. Úrady sa pripravovali zadržať ho, keď sa pokúsi dostať na medzinárodné letisko v Sevastopole, ale Janukovič sa nikdy neobjavil. Zato sa objavil v Kyjeve zranený Klujev. Prehlásil, že bol s Janukovičom na Kryme, že sa ho pokúsil zadržať, ale pri následnej potýčke na neho vystrelili a zranili ho, no podarilo sa mu dostať do Kyjeva a bude spolupracovať s vyšetrovateľmi.

Prezidentova ochranka zvažovala, ktoré letisko použiť na odchod z krajiny. Boli si vedomí, že sú monitorovaní a hrozí im stále riziko. Okrem toho dostali správu, že na letisku v Belbeku pristál charter so skupinou ozbrojených mužov, z ktorých niekoľkí hovorili anglicky. Dozvedeli sa tiež, že v skupine prišiel aj minister vnútra Avakov, aby osobne koordinoval záverečnú fázu lovu na Janukoviča. Janukovič už nemal na výber. Mohol sa len odovzdať do rúk svojim vrahom, alebo opustiť krajinu.

Komandu ruských vrtuľníkov s rozkazom evakuovať Janukoviča, velil Alexej Djumin. Kvôli obmedzenej komunikácii vrtuľníky nejaký čas nemohli nájsť kolónu s Janukovičom, no potom sa vozidlá ohlásili, keď niekoľko z nich súčasne zaplo diaľkové svetlá. V dokumente o návrate Krymu túto epizódu Vladimír Putin komentoval: „To, že sme zachránili život jemu a jeho rodine, bol akt ľudskosti. Jeho pôsobenie hodnotiť nechcem. Prehlásil, že nechce podpísať rozkaz na použitie sily proti demonštrantom, že si nechce poškvrniť ruky. Dá sa mu to vyčítať? To ja neviem. Necítim sa povolaný posudzovať to – či to bolo dobré, alebo zlé. Ale je očividné, že táto nečinnosť mala ťažké dôsledky.“

Prenasledovatelia na Kryme 26. 2. oficiálne stratili Janukovičovu stopu. Večer na tlačovej konferencii minister Avakov povedal, že pátranie po Janukovičovi bolo zastavené: „Myslím, že nesmieme dovoliť, aby vznikol nejaký ozbrojený konflikt alebo situácia, ktorou by sme nemohli pohnúť. Budem k vám úplne otvorený: toto bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sme sa v noci, keď sme s Valentynom Nalivajčenkom boli v Sevastopole, rozhodli zdržať ďalších silových riešení vo veci Viktora Janukoviča… Pretože v tom momente sme zistili, že by sa to stalo zámienkou na konflikt pre ruské pozemné sily, aby v tomto konflikte intervenovali… Rozhodli sme sa, že budúcnosť Krymu je pre nás oveľa dôležitejšia, ako situácia s Janukovičom.“

Janukovič sa znovu objavil 27. 2. v Moskve. Vydal prehlásenie, že „bol prinútený požiadať vládu Ruskej federácie o poskytnutie osobnej bezpečnosti pred ohrozením zo strany extrémistov“. V ten istý deň mimoriadne zasadal parlament autonómnej republiky Krym, vymenil republikovú vládu a za svojho predsedu zvolil Sergeja Aksjonova z proruskej strany Jednota. Ten vo svojom prvom príhovore prehlásil, že uznáva Janukoviča za legitímneho prezidenta Ukrajiny a bude plniť jeho príkazy. 28. 2. 2014 priletel Janukovič do Rostova na Done a na tlačovej konferencii prehlásil: „Do Ruska sa mi podarilo dostať vďaka vlasteneckým dôstojníkom. Poviem to takto: boli to dôstojníci, ktorí neprestali plniť svoje povinnosti a pomohli mi zachrániť si život.“

V tom čase už všetky svetové médiá písali o „zelených mužíkoch“, ktorí prevzali kontrolu nad vládnymi budovami a blokujú ukrajinské vojenské posádky na Kryme…