Ilustračný obrázok: Pixabay
Kde bolo tam bolo, bola raz jedna „krajina“, v ktorej nebolo nič nemožné, pretože „ľudia sa tam mali predvčerom lepšie, ako sa budú mať zajtra“. A v tejto krajine sa stalo skutočne niečo, čo by sa mnohým mohlo zdať nemožné.
Juraj, „chlapec, ktorý robil zle a polepšil sa“ sa stal na pár hodín prezidentom tej krajiny. V svetových médiách sa objavila jeho fotografia z pohrebu starej kráľovnej a pod ňou bolo napísané, že Juraj je prezident. A ľudia sa zabávali a smiali na tom, ako sa Juraj stal prezidentom a jeho milá Zuzana, „dievča, ktoré sa nebálo“ sa z princeznej stala Popoluškou.
Nuž… Toto všetko by bolo skutočne zábavné a ľudia by sa mohli zasmiať na tom, keby práve toto mediálne faux pas, neukázalo tvrdú realitu vládnej a aj mediálnej moci na Slovensku.
Médiami ospevovaná prezidentka, ktorú pasovali medzi najvplyvnejšie ženy sveta, bola odrazu úplne neznámou paňou, ktorá sprevádzala prezidenta Juraja. Ešte trápnejší omyl nastal, keď chceli zahraničné médiá napraviť svoj omyl a Juraja napokon označili za jej manžela…
Áno, takto v skutočnosti informujú médiá. Vytvárajú hviezdy a celebrity na objednávku. Zavádzajú , píšu polopravdy a mnohé bezočivo klamú. Aj v prípade prezidentky Zuzany, bola na objednávku okolo nej vytváraná silná mediálna bublina o jej dôležitosti, múdrosti a nenahraditeľnosti, ktorá spľasla v momente trápneho omylu z pohrebu Alžbety II. Ukázalo sa, že je všetko inak.
Môžu potom ľudia veriť médiám, ktoré ich takýmto spôsobom informujú o mnohých dôležitých skutočnostiach, ktoré sa dejú v ich krajine a aj vo svete?
Môžu veriť násilnej mocenskej propagande, ktorá zneužíva ich nevedomosť a naivitu?
Áno, môžu im veriť a mnohí im veria ako „písmu svätému“, veď to čo povedali v televízore, či napísali v novinách „musí byť predsa pravda“. Nie nemusí a už dávno ani pravdou nie je.
Prečo? Lebo množstvo ľudí si vôbec neuvedomuje, že riadenie je informačný proces. A ak niekto chce ovládať veľkú masu ľudí, tak na to použije média. V tých dňoch počúvam na Proudu národní hrdosti čítanie na pokračovanie, knihu pamätí Vasila Biľaka pod názvom „Až po mé smrti“, v ktorých V. Biľak popisoval politickú situáciu v Československu a aj tú v roku 1968. Knihu napísal ešte v časoch socializmu a vtedy nemohol tušiť, čo sa bude diať o takých tridsať rokov. Zaujal ma opis práce vtedajších médií, ktorých odvahu a prácu glorifikovali „ponovembrové médiá“ a robia to aj tie súčasné. Aj vtedy, tak ako dnes, médiá a cielená propaganda vytvárali z mnohých priemerných politikov národné modly a deformovali verejnú mienku. Zastrašovali, prenasledovali ľudí s iným názorom.
Áno, kto chce v súčasnosti ovládať veľkú masu ľudí, tak na to použije médiá a mediálnu propagandu. A ich prostredníctvom posúva ľuďom len tak také informácie, ktoré majú ľudí držať v nevedomosti a v poslušnosti. Podobným spôsobom boli ľudia ovládaní aj v minulosti, ale technický a technologický zapríčinil, čo som popísala v recenzii knihy „Sad” roste sám?… A to, že práve technologický a mediálny tlak, ktorý je na ľudí vyvíjaný a ktorého cieľom je ešte väčšie zotročenie ľudstva spôsobil, že ľudia získavajú nové znalosti a nie sú až natoľko ovládateľní ako v minulosti. Preto aj v súčasnosti nastupuje tvrdá cenzúra, prenasledovanie a dokonca aj verejné lynčovanie nepohodlných ľudí, ktorí majú iný názor, ako hlása oficiálna propaganda.
Ale tak ako často píšem, všetko má svoj začiatok a má aj svoj koniec. Včera sa možno nechtiac stal vďaka médiám Juraj, „chlapec, ktorý robil zle a polepšil sa“ prezidentom. A tak vidíme, že prezidentom sa vlastne môže stať ktokoľvek. A tak ako médiá niekoho vynesú na vrchol a vytvoria z neho mediálny produkt, tak isto môžu takého človeka úplne zničiť.
Včera sa ľudia a aj politici dobre zabávali a smiali. Aj ja som sa najprv zasmiala a myslela som si, že je to „novinárska kačica“. Ale uvedomila som si, že to, čo sa stalo nie je až také smiešne…
Stačí sa zamyslieť nad tým, kam takíto ľudia, ako sú „dievča, ktoré sa nebálo“ a jej poradca a teraz aj milenec „chlapec, ktorý robil zle a polepšil sa“ , spoločne so súčasnou vládou, doviedli tento štát.
Presne tam, kam mali…
Devana
Slnovratovo 20. september 2022
Dodatok Mariána Moravčíka:
Celé Slovensko, vrátane dotknutej Zuzany Čaputovej, sa baví na tejto „vtipnej príhode“. Ale keby v redakciách našich hlavných médií bol aspoň niekto aspoň pri zmysloch, keď už nie profesionál, tak by im zatrnulo. Je to presne moment „cisár je nahý“. Tým cisárom sú „dôveryhodné“ zahraničné tlačové agentúry a médiá. Po tejto príhode už vieme všetci, že si svoje informácie neoverujú a že v redakciách nemajú kontrolné mechanizmy, aby nepísali nezmysly. Asi celú energiu venujú na kontrolu názorov a skoro žiadnu profesionálnu pozornosť nevenujú faktom.
Zuzana Čaputová je v záležitosti nechtiac, ako obeť. Bola to však práve ona, ktorá opakovane apelovala na vyššiu kontrolu alternatívnych médií, kontrolu názorov a bojovala proti „hoaxom“. Ale krásou nechceného („to nevymyslíš“) sa stala predmetom hoaxu z dielne tých, v prospech ktorých sa snažila potláčať slobodu slova.
Takže tak je to, všetci mediálni inkvizítori. Skončili ste. Neexistujú žiadne „dôveryhodné zdroje“. Fakty sa musia overovať oproti realite a na to nikto nemá monopol.
