Ilustračný obrázok: Pixabay

Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom demiurga v tvorení sveta, zvierat, ľudí (z tuleních kostí, trávy, hliny, kresadla); s naratívom kultúrneho hrdinu v dobytí nebeských svietidiel a prvopočiatku rituálnej obety, zapísaný v roku 1895 ruským etnografom V. G. Bogorazom, preložený z ruského originálu Тот-темwáтқен пыӈыl. О началѣ творенiя вѣсть, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno panovala všade tma. Boli iba dve zeme, Lýren a Kényčvej. Na poludňajšej strane sedel Tvorca a premýšľal, ako stvoriť svet. Stvoril na svoj obraz Havrana, bieleho ako sneh, a povedal: ,,Choď a prebi úsvit!“
Zaletel Havran na východ, prebíja tmu zobákom, no nedarí sa mu. Vráti sa nazad k Tvorcovi a hovorí: ,,Nemohol som!“
Schytil ho Tvorca, odsotil nabok: ,,Nepotrebujem ťa! Kŕmiť ťa nebudem! Hľadaj si potravu sám!“
Stvoril Trasochvosta, mohutného farebného vtáka a povedal: ,,Choď a prebi úsvit!“
Zaletel Trasochvost na východ, prebíja tmu zobákom, urobil malý otvor, až zlámal takmer celý zobák. Vrátil sa nazad a hovorí: ,,Len malý otvor som zvládol!“
Schytil ho Tvorca: ,,Skús ešte raz!“
Znova zaletel na východ, prebíja tmu zobákom z celej svojej sily, až úsvit prešiel otvorom a bolo svetlo. Celý zobák polámal, telo vyziablo, perie vypĺzlo, krídel niet. Ide pešo nazad bez jedla, vyschol ešte viac, kosti sa stenčili, zostal maličký. Prišiel k Tvorcovi a hovorí: ,,Teraz je svetlo na zemi!“
,,A-a!“ Tvorca ho znova odel do peria, zaostril zvyšky zobáka, nakŕmil, napojil, dal mu hniezdo pod hrboľom: ,,Toto je odteraz tvoj domov, tu ži a rozmnožuj svoj rod!“, a ako potravu mu dal červov.
Potom Tvorca prišiel na zem, nahádzal tulenie kosti, povedal: ,,Buďte ľudia!“, a vrátil sa späť. Ako tak sedí, premýšľa: ,,Koho poslať za zvesťami na zem?“ Stvoril Jarabicu, bielu ako sneh, hovorí: ,,Choď pozrieť, ako sa darí na zemi Lýren!“
Zletela Jarabica na zem, žiadnych zvestí však nedoznala, lebo doletieť na zem nebolo v jej silách. Vrátila sa nazad a hovorí: ,,Nemohla som! Veľmi ďaleko je zem!“
Schytil ju Tvorca, odsotil nabok: ,,Nepotrebujem ťa! Kŕmiť ťa nebudem! Hľadaj si potravu sama!“
Sedí Tvorca, premýšľa: ,,Koho poslať za zvesťami na zem?“ Stvoril Sovu, bielu ako sneh, hovorí: ,,Choď pozrieť, ako sa darí na zemi Lýren!“
Zletela Sova na zem, preletela nad Lýren a ostrým zrakom vidí, štyria ľudia – dvaja muži a dve ženy stoja na zemi, sadnúť nevedia. V zemi Kényčvej – dlhý a vysoký masív. Zo štyroch kameňov – štyria ľudia, tiež stoja.
Sedí Tvorca, premýšľa: ,,Koho poslať za zvesťami na zem Kényčvej? Stvoril Líšku, ohnivú ako plameň, povedal: ,,Choď a prines zvesti!“
Vybrala sa Líška na zem, žiadnych zvestí však nedoznala, lebo prísť na zem nebolo v jej silách. Rozhodla sa klamať, vrátila sa nazad, hovorí: ,,Zeme niet, ľudí niet. Akí ľudia?“
Schytil ju Tvorca, odsotil nabok: ,,Nepotrebujem ťa! Kŕmiť ťa nebudem! Hľadaj si potravu sama!“
Sedí Tvorca, premýšľa: ,,Koho poslať za zvesťami na zem Kényčvej? Stvoril Líšku, bielu ako sneh, povedal: ,,Choď a prines zvesti!“
Vybrala sa Líška na zem a už z diaľky vidí – zo štyroch kameňov, štyria ľudia, stoja, nesedia. Nahnevala sa Líška, vrátila sa nazad a vyčítavo vraví: ,,Och, ľudia, ľudia! Čo oni robia? Nič nerobia!“
Schytil ju Tvorca, odsotil nabok: ,,Nehodná si! Čo sa zlostíš! Prečo mi nenesieš nové zvesti? Prečo si nešla bližšie? Nepotrebujem ťa! Kŕmiť ťa nebudem! Hľadaj si potravu sama!“
Sedí Tvorca, opäť premýšľa: ,,Koho poslať za zvesťami na zem Kényčvej? Stvoril Vlka, bieleho ako sneh, povedal: ,,Choď a prines zvesti!“
Vybral sa Vlk na zem a už z diaľky vidí – zo štyroch kameňov, štyria ľudia, stoja na zemi, boja si sadnúť. Nahneval sa vlk, vrátil sa nazad a vyčítavo vraví: ,,Sú tam ľudia! Majú oči, majú vlasy, ale stoja, nesedia. Primitívi, ťažkopádni.“
Schytil ho Tvorca, odsotil nabok: ,,Nehodný si! Čo sa zlostíš! Prečo mi nenesieš nové zvesti? Prečo si nešiel bližšie? Nepotrebujem ťa! Kŕmiť ťa nebudem! Hľadaj si potravu sám!“
A tak išiel na zem sám, chytil človeka za plece, vraví: ,,Nu-ka. Sadni si!“ Posadil k nemu ženu: ,,A teraz si spolu ľahnite!“, položil ženu na chrbát a muža na ňu. Vtedy sa rozmnožili a stali národom.
Tvorca pre nový národ stvoril jelene, hovorí: ,,Vaše jedlo! Ak zabijete – budete žiť!“ Pre morských ľudí urobil šaty z tulenej kože, pre kočovných ľudí – z jelenej. Urobil kresadlo na roznietenie iskry a krúžením dobyl oheň. Jeleňom prikázal rozmnožiť sa, narodilo sa prvé mláďa, zabil býka, rohy obetoval, mäso uvaril, horúci tuk a sadlo hodil do ohňa. Mláďa začalo piť. Muž so ženou išli kočovať a v táborisku zabudli kresadlo. Zostali stáť na novom mieste. Žena priniesla dreva, narúbala, no čím zakúriť, keď niet kresadla? Spýtala sa Tvorcu.
Sedí Tvorca, premýšľa, roztvorí dlaň, do hrste naberá hlinu, spod jeho rúk vychádza Medveď, čierny ako zem, chodiaci pešo.
,,Choď a prines kresadlo!“
Vybral sa Medveď na cestu, no cesta je pridlhá a zaspal. Nad Medveďom vyletela Jarabica a z plných pľúc vykríkla: ,,Kerrek-kerrek!“ Naľakal sa Medveď a začal utekať napäť, rýchlo k Tvorcovi.
,,Tak čo, našiel si?“, pýta sa Medveďa.
,,Ako som mal niečo nájsť? Niečo biele škriekajúce vzlietlo nado mnou a vystrašilo ma. K čomu si to stvoril?“
Schytil ho Tvorca, tresol z plných síl a odsotil nabok: ,,Nehodný si! Odíď preč. Nepotrebujem ťa, keď sa bojíš Jarabice. Iba by si spal a si ťarbavý! Kŕmiť ťa nebudem! Hľadaj si potravu sám!“
Tvorca sa vybral na miesto sám. Na zemi leží kresadlo premenené na človeka. Pomyslí si: ,,Čo už! Ak sa stalo človekom, nemožno nič robiť… Buď teda ruským človekom a rob po svojej vôli! Buď boháčom! Vlastni čaj, tabak, cukor, soľ, riad! Druhí budú brať od teba! Vládni železom, nech ti druhí otročia, okrem morských a kočovných, s ktorými budeš navždy obchodovať! Koniec.“
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900.Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 158 – 160.
Preklad: Sonka Valovič Sazama