Po novembrovom prevrate v roku 1989, ktorého výročie si onedlho príliš hlasno pripomenieme, bolo bezplatné socialistické zdravotníctvo jedným z prvých cieľov reformátorov. No tak, ako sa striedali vlády, striedali sa aj v zdravotníctve reforma za reformou. Dnes to so zdravotníctvom vyzerá tak, že čím je reformovanejšie, tým naliehavejšie potrebuje ďalšie reformy.
Čo je však ešte horšie, nezdá sa, že by reformy hýbali zdravotníctvom dobrým smerom. Stále nefunguje tak, aby prinášalo očakávané efekty a kvalitu služieb. Prví reformátori už prichádzajú do veku, v ktorom kvalitu života najviac určuje zdravie a dôstojná staroba, a padajú na nich dôsledky zlých rozhodnutí.
Niektorí politici naprieč straníckeho spektra sa nám občas snažia nahovoriť, že reformy zdravotníctva sú nevyhnutné, lebo na Slovensku je zdravotná starostlivosť stála bezplatná.
Je to skutočné tak?
Pravdepodobne nikto nedostáva zdravotnú starostlivosť bez rôznych doplatkov a príplatkov. No zdá sa, a tiež sa k tomu názoru prikláňam, že asi bude potrebné zaviesť pripoistenie vo verejnom zdravotníctve. Nie je totiž reálne aby mali všetci nárok na všetko bez ohľadu na výšku odvodov. Tento stav v podmienkach divokého kapitalizmu nie je možné uniesť a preto naše zdravotníctvo zlyháva. Čím dlhšie budeme odkladať pripoistenie, tým sa zdravotníctvo bude hlbšie prepadať.
Aké by malo byť riešenie?
Poistencov rozdeliť do tried poistenia podľa výšky odvodov a pre každú triedu určiť rozsah výkonov. Ak bude chcieť poistenec niečo navyše tak si zoberie pripoistenie, ktoré mu to uhradí. V prípade výkonov nad rámec poistenia a pripoistenia poistenec ide na priamu platbu. Z tohto systému by mohli byť vyňaté deti do 18 rokov a dôchodcovia. Nášmu zdravotníctvu by to pomohlo, len nájsť odvahu a zhodu väčšiny politikov.
Nepripadá mi logické, aby neprispôsobivý občan, ktorý do zdravotníctva nikdy neprispel ani korunou, dostal to isté ako ten, čo prispieva. Proste nemôže každý dostať všetko, to nefunguje nikde. To pripoistenie nemusí byť rovnaké na celý život ale ako je človek starší a lepšie zarábajúci, môže sa lepšie pripoistiť. Navyše by to bol dobrý bonus od zamestnávateľa, ktorý by na zdravotné pripoistenie mohol lákať nových zamestnancov. Myslím, že takéto zdravotníctvo by lákalo aj mladých zdravotníkov a mohlo by zamedziť ich odchodu do zahraničia.
Moju úvahu ponúkam ako náčrt možného systémového riešenia a uvedomujem si, že konkrétne riešenie by si vyžadovalo ešte celý rad analýz a modelov s výhľadom do budúcnosti. To by však mala byť práca poslancov v Národnej rade a ich sprievodu poradcov a asistentov.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Názov tohto príspevku je zvolený zámerne. Nie na lacné upútanie čitateľa, ale na zdôraznenie toho, čo vo verejných diskusiách o financovaní zdravotníctva chýba, a na čom by ale celá myšlienka verejného zdravotníctva mala stáť – ĽUDSKOSŤ.
Veľmi dobre chápem, že aj zdravotníctvo je dnes predovšetkým biznis za účelom zisku. Úvahy o „pripoistení“ a „nadštandardných službách“ v zdravotníctve smerujú jednak k zvyšovaniu cien, jednak k snahe zarábať na tých, „čo na to majú“, ale na druhej strane aj k uprataniu tých, čo do systému prispievajú málo, alebo UŽ nebudú prispievať. Keď sa do úvah lekárov vkladajú ako najvyššie priority tie ekonomické – o zisku a návratnosti nákladov, tak sa všetci pacienti stávajú len materiálom a ľudskosť je preč.
A to presne v rovnakom čase, keď sa uvažuje o zdvojnásobení zbrojenia, keď sa veľkoryso financujú vojny so zápornou ekonomickou návratnosťou, ak ponechám stranou neľudskosť vojny ako druhu podnikania. Stop! Takto ďalej nie!
Po dočítaní predchádzajúceho odstavca by sa ma mohol niekto opýtať, odkiaľ teda vziať viac peňazí na zdravotníctvo. Treba si najskôr zodpovedať otázku, či je zdravie ľudí záležitosťou individuálnou, alebo celospoločenskou. Zrejme nie je náhoda, že v Ústave Slovenskej republiky nie je zdravie medzi vysokými spoločenskými prioritami. Chýba v preambule medzi dôvodmi, prečo sme si ako občania vlastne zriadili štát, a medzi občianskymi právami máme len vlažne uvedené, že „každý má právo na ochranu zdravia“. Ale zrejme sa počíta s tým, že aj povinnosť platiť za všetko, čo potrebuje.
Keby zdravie občanov malo byť jednou z hlavných priorít štátu, tak by sme nesmeli dovoliť, aby zdravotnícky biznis inkasoval zisky na úkor našej zníženej kvality života.
V úvahách o financovaní zdravotníctva úplne chýbajú úvahy o prevencii (zrejme nie je žiadúce, aby sme boli zdravší) napríklad aj taká možnosť, aby do systému prispievali viac tí, ktorí spôsobujú, že sa určitá zdravotná starostlivosť musí poskytovať. Tí, ktorí si nedodržaním bezpečnostných predpisov spôsobia úraz, tí, čo zanedbaním bezpečnostných predpisov spôsobia úraz svojim zamestnancom, tí, čo nekvalitou potravín spôsobia iným zdravotné problémy, tí, čo spôsobujú dopravné nehody, tí, čo násilím spôsobia iným zdanenie (vrátane polície) a tak ďalej…
