Západu už nezávislý svet neverí

Indický portál TFIGlobal si všimol dokument z parlamentného združenia NATO z roku 2011. Týkal sa špeciálne Ukrajiny a mal názov „Ukrajina po Oranžovej revolúcii: interná dynamika a priority zahraničnej politiky“ (v plnom znení je tu). Materiál bol v podstate informačný a na jeho základe nebola prijatá žiadna rezolúcia, no v treťom roku čoraz horúcejšej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou(-NATO) je veľmi zaujímavé vidieť, ako špičky NATO uvažovali v roku 2011 a o čom nepochybne už vtedy vedeli.

Najdôležitejšou časťou dokumentu je rozbor vzťahov Ukrajiny s tromi rozhodujúcimi stranami: NATO, EÚ a Ruskom. Dokument konštatuje, že v prezidentských voľbách 2010, v ktorých sa prezidentom stal Viktor Janukovyč, stratila politickú moc „oranžová“ opozícia a k moci sa znovu dostali menej prozápadné sily. Zmena politického zastúpenia síce nepochybne prebehla demokraticky a kultivovane, ale nový prezident sa rozhodol obmedziť vplyv mimovládnych organizácií a viac regulovať tlač, čo „predstavuje hrozbu demokracie“. V dokumente sa s nevôľou konštatuje aj to, že sa Janukovyč snaží urovnať a normalizovať vzťahy s Ruskom, ktoré sa v predchádzajúcom desaťročí zhoršili, a presadzuje politiku „neúčasti v blokoch“.

Potešujúce nie je ani hodnotenie vzťahu ukrajinskej verejnosti k NATO. Podľa prieskumov len 20 % občanov si želá vstup Ukrajiny do NATO a sú to hlavne obyvatelia západnej Ukrajiny z okolia Ľvova. Viac ako polovica obyvateľov, prevažne na juhu a východe, kde je ruskojazyčné obyvateľstvo a má úzke väzby s Ruskom, je proti vstupu do NATO, dokonca by nesúhlasili so vstupom do EÚ, ak by to znamenalo vzdialenie od Ruska. Významná časť obyvateľov vníma NATO negatívne kvôli bombardovaniu Juhoslávie v roku 1999.

Dokument konštatuje, že Ukrajina vo vtedajších hraniciach existovala len od roku 1950 a je zložená z mnohých regiónov, ktoré majú rozdielne obyvateľstvo, históriu aj kultúru. Ako sporné územie, kde má Rusko enormný záujem, je menovaný Krym. Nedvojzmyselne sa píše, že bol k Ukrajine pričlenený administratívne, a že po rozpade ZSSR sa Rusko „neodvážilo vziať si ho späť“, lebo tým by si popudilo proti sebe celé obyvateľstvo Ukrajiny.

Zaujímavé je aj negatívne hodnotenie vyváženej zahraničnej politiky s postavením Ukrajiny „mimo blokov“. NATO síce uznáva právo Ukrajiny samostatne si vybrať svoju zahraničnú orientáciu, ale sú pochybnosti, že je dlhodobo možná vyvážená orientácia aj na Západ aj na Rusko, že „tieto vektory sú prinajmenšom čiastočne protismerné a je pravdepodobné, že Ukrajina si nakoniec bude musieť jednoznačne vybrať svoj smer“.

V dokumente sa konštatuje, že pri bilaterálnych rozhovoroch NATO a Ukrajiny sa ako o perspektívnom projekte hovorilo o začlenení ukrajinskej armády do celoeurópskeho systému obrany proti balistickým strelám. Naviac, ak si Ukrajina predstavuje za pozíciou „mimo blokov“ neutralitu, tak sa v budúcnosti bude musieť brániť sama…

Toto bolo v NATO známe v roku 2011. Prešli dva roky intenzívnej politickej práce médií a mimovládnych aktivistov a koncom roka 2013 už zaplnený Kyjevský Majdan v mene celej Ukrajiny žiadal vstup do EÚ aj NATO.
Z textu vyššie spomínaného dokumentu je pomerne zreteľne zrejmé, že v roku 2011 malo NATO väčší záujem na tom, aby sa Ukrajina stala členom aliancie, než obyvatelia Ukrajiny. Zreteľne jasne tiež cítiť, že NATO už v roku 2011 nevnímalo Rusko ako „partnera za mier“, ale ako protivníka, s ktorým sa skôr, či neskôr bude konfrontovať.

Z tónu, akým o týchto veciach informovala indická TFIGlobal, je zrejmé, že nezávislý svet neverí interpretáciám západných politikov a západnej tlače… a myslí si svoje.