Vojtech Mihálik: V tatranskej búrke

Jaj, zrýkol víchor, hrom sa rušia,
trúsi prúd iskier ako spod koní,
rachotný záprah v ušiach romoní.
Zaboriť hlavu do vankúša?

Akže sa trasieš, ľudská duša,
vedz, že aj príroda má zákony:
len vysoký strom búrka nakloní,
zákrsky nepohnuté čušia.

Je pýchou srdca, kým je živé,
búšením svojím mraky prerážať.
Ach, moja túžba! V slnnej hrive

blýskavíc daj mi víťazstvo či pád!
Radšej nech búrka so mnou kýve,
než by som v nej skrčený mal stáť.