Vojtech Mihálik: Strácanie básní

STRÁCANIE BÁSNÍ

Povala dráždivo sa krúti. Nahé nohy.
Blesk v ranných sľuboch rachoce.
Mojím lôžkom a trónom je jačmeň. Studňa
vysoko svieti. A cesta na mňa padá
a mláťačky sú dlhé ako deň.
Orechy za mnou pobehujú, pes dozrel
a búši do kamenia. V horúčave
a prachu spieva záhrada.
Úzkosť sa doďaleka otvára.
Lampa chladne a zhlboka dýcha.
Uprostred leta šuští otcov chrbát. Mlynček
za oknami je krásny a krotký.
A je tu ešte sukňa,
ten koráb hier a tajomstiev.

Po rokoch, neverní poézii,
kladieme veci do prirodzených súvislostí.

Korábom hier a tajomstiev je povala.
Blesk za oknami je krásny a krotký.
Uprostred leta šuští jačmeň. Studňa
chladne a zhlboka dýcha. A vlastne cesta
sa doďaleka otvára. V horúčave
a prachu spieva mláťačka.
Orechy dozrievajú, búšia do kamenia.
Pes pobehuje za mnou, záhrada
je dlhá ako deň.
A to, čo na mňa padá je úzkosť.
Lampa vysoko svieti.
Mojim lôžkom a trónom je otcov chrbát.
Mlynček rachoce v ranných sľuboch.
A je tu ešte sukňa,
ktorá sa dráždivo krúti. A nahé nohy.

Po rokoch, neverní poézii,
kladieme veci do správnych súvislostí.
Strácajúc básne, stávame sa básnikmi.

(zo zbierky Útek za Orfeom)