Obrázok od Bruno /Germany z Pixabay
DP:
V ostatnom čase si kladiem otázku, ako to vlastne žijeme . Ja osobne to vnímam to takto.
Antická a kresťanská predstava spoločnosti bola taká, že človek má pracovať na svojom sebazdokonaľovaní a takýmto spôsobom má vybudovať aj spoločnosť a vládu nad ňou.
MM:
Toto aj ja dnes považujem za správnu predstavu. Tak to má byť. Prečo o tom hovoríte v minulom čase?
Zrejme vás trápi, že dnešok je iný.
DP:
V súčasnosti sa často preferuje liberalizmus.
Liberalizmus hovorí, pokiaľ to trochu zvulgarizujem, asi toto. Každý jednotlivec si môže život zariadiť ako chce a ako mu je to najpríjemnejšie a najvhodnejšie.
Na to, aby sa veci nevymkli kontrole, sú zákony štátu.
Jediné, čo liberalizmus na ukojenie ľudských túžob ponúka je spotreba.
MM:
Súhlasím. Ono to začalo už s príchodom tej pseudokultúry, ktorá si hovorila „postmoderna“. Programovo sa vysmievala zo všetkých princípov a ideálov, až nám dnes ako spoločensky najvýznamnejší princíp ponúka – sexuálnu orientáciu.
DP:
Vyššie princípy však liberalizmus vygumoval aj tým, že sa zameral na individualizmus, ktorý nehľadí na potreby celku. Pokiaľ má nejaké potreby celku spoločnosti zohľadňovať, sú na to určené predpisy a zákony, nedeje sa to z vôle jednotlivca.
To, čo kedysi bolo prirodzené, dnes treba vynucovať zákonmi.
MM:
To je pravda. Dnes platí zásada, že čo nie je výslovne zakázané, je povolené a nikto nemôže od človeka vyžadovať nič, čo neukladá zákon.
DP:
Dám príklad.
V mojom detstve žiadny farmársky zákon nebol treba. Ľudia vedeli, že kradnúť sa nemá, celá spoločnosť sa pozerala na zlodejov odsudzujúco a tak, pokiaľ niekto niečo ukradol, bola to nanajvýš nejaká tekvica zo susedovho poľa a aj to mal dotyčný výčitky svedomia.
Dnes sa kradnú celé továrne a spoločnosť si takýchto ľudí ešte aj váži, pretože sa ukázali schopnými, šikovnými, nasledovaniahodnými.
Pokiaľ ich zákon neprichytí pri čine, svedomie ich k ničomu nezaväzuje. Potom sa nemožno čudovať tomu ako žijeme.
MM:
Možno by vám niekto protirečil, ako sa v minulosti kradlo zo spoločného. Ale prišla mi na um príhoda z môjho prvého ročníka štúdií v Bratislave. Dnes to možno bude mnohým pripadať neskutočne a ani neviem, či som sa s tou príhodou už niekomu pochválil verejne, no bude na tom vidieť, že sme naozaj vtedy mysleli inak.
Bolo to krátko pred Vianocami. Dnes už asi Bratislava nie je taká idylická. Prvý sneh, voňajú pečené gaštany, poloprázdna ulica. Šiel som od Mierového námestia (dnes Hodžove) k námestiu SNP a zrazu som na zemi zbadal ležať stovku – 100 Kčs.
Na začiatku 80-tych rokov to bol pre študenta celý majetok. Na celý mesiac by mi to vystačilo na ubytovanie na internáte (25), električenku (15) a za zvyšok by som mal najmenej 20 obedov v menze. Lenže niečo mi bránilo len tak si tú stovku zobrať. Určite ju niekto teraz hľadá, vráti sa sem… je to iné zobrať si vec, ktorá nikomu nechýba, ale ako by sa to líšilo od krádeže, keby som vedel, že niekomu tá stovka chýba?
A tak som sa pomaly pobral ďalej. Po 10 metroch ma zastavilo volanie neznámeho chlapa, ktorý šiel po ulici za mnou: „Chlapče, niečo si stratil… veď to je stovka!“
„Bola tam na snehu, ale nevypadla mne. Nie je vaša?“
„Tak si ju zober, keď si ju našiel.“
„Nemôžem, nie je moja…“
Chlap zdvihol stovku a rázne zavelil: „Poď so mnou!“
Prišli sme k najbližšiemu obchodu, chlap vošiel dnu a o niekoľko minút sa vrátil a do ruky mi vtisol 50-ku: „Tu máš. Kúp za to niečo mame.“
DP:
(s úsmevom) Naozaj, toto nie je príbeh z dnešného sveta.
Dnešná doba teda nezmenila len to, čo je okolo nás, ale tiež aj myslenie, spôsob života ľudí a predovšetkým ich správanie.
A ešte úplne na záver. Slovensko potrebuje zodpovednosť, nie populizmus politikov. To nás len ťahá do chudoby.
MM:
Ten váš záver by som opravil. Tá liberálna postmoderna mení aj významy pojmov a nedržal by som sa toho významu, ktorý si za slovom „populizmus“ predstavujú novinári v hlavnom prúde. Oxfordský slovník definuje populizmus ako politiku, ktorá sa orientuje na obyčajných ľudí, ktorí majú pocit, že ich záujmy sa marginalizujú v prospech záujmov elít.
V tej definícii zdôrazním slovo politiku, čo je niečo úplne iné ako rétorika. Dnes liberalizmus dovoľuje, že si strana dá obyčajných ľudí do názvu a tým je to vybavené. A skutočný populizmus, teda politika v prospech obyčajných ľudí, ten tlač dehonestuje.
Takže môj záver: Slovensko potrebuje zodpovedných politikov, ktorí sú zároveň populisti a majú integritu, čo normálne ľudsky znamená, že nemajú rozpory medzi rečami a skutkami.
