Kde sa v človeku berie zverskosť, ktorá mu dovoľuje beštiálne zavraždiť iného človeka?
Na akej mentálnej a duchovnej úrovni je takýto človek?
A na akej úrovni sú všetci tí, ktorí takúto beštialitu schvaľujú, podporujú, alebo nad ňou privierajú oči?
Tieto a mnohé iné otázky som si kládla pri sledovaní ponurého deja nemeckého filmu Tichý les.
Študentka lesníctva Anja robí výskum lesa v oblasti, kde pred dvadsiatimi rokmi zmizol bez stopy jej otec, s ktorým tam bola na prázdninách. Stretáva sa s ľuďmi z minulosti, ktorí pred ňou skrývajú mnohé tajomstvá. Pri výskume natrafí na zvláštne miesto. Na území lesa, ktorého pôda je chudobná na dusík nájde miesto, kde husto rastie žihľava, ktorá rastie najmä tam, kde je dusíka dostatok.
Vražda starej ženy a zatknutie jej psychicky postihnutého syna je začiatok odhaľovania krutej pravdy o zmiznutí jej otca, ale aj o minulosti celej dediny a charakteroch ľudí, ktorí dokázali mlčať celé desaťročia. Anja pomaly rozplieta pavučinu hrozivého tajomstva, ktoré spojilo celú dedinu v minulosti a spája ju aj v súčasnosti. Tajomstva, kvôli ktorému zmizol aj jej otec.
Samovražda psychicky labilného Xavera, ktorý zavraždil svoju despotickú matku začne objasňovať temnú minulosť. Na konci vojny, keď sa nacisti snažili zahladiť stopy po koncentračných táboroch, zbedačení väzni z koncentrákov putovali po celej krajine v tzv. „Pochodoch smrti“. Väzni zomierali od vyčerpania a hladu, ale mnohých brutálne povraždili miestni obyvatelia a obrali ich aj o to posledné čo mali. A práve takýto skutok a masový hrob bol tajomstvom, ktoré spájalo miestnu komunitu a ktoré nesmelo vyjsť najavo. Tajomstvo, kvôli ktorému dedinčania neváhali znova vraždiť a za ktoré zaplatil životom Anjin otec. Tajomstvo, ktoré mohlo ohroziť ambície mladého farmára, vytvoriť v korunách stromov „Tichého lesa“ náučný chodník.
Aj keď film nemal veľmi dobré recenzie od divákov, mňa naopak zaujal svojim posolstvom. Pretože sme sa znova ocitli v dobe, keď sa vraždenie bezbranných ľudí stáva „normálnym“ a ľudia mlčia celé desaťročia. A mlčia aj teraz, keď sú rovnako neospravedlniteľné zverstvá páchané v súčasnosti najmä v Pásme Gazy.
Preto premýšľam o tom, akú budúcnosť budú mať deti, ktoré sú nútené na vlastnej koži prežiť beštialitu, ktorej je schopný iba človek?
Takú akú mal vo filme Xaver, ktorý napokon zabil vlastnú matku? Matku, ktorá ho nútila pozerať sa na šialené vraždenie bezbranných obetí a považovala to za výchovný proces, ktorý ho mal zoceliť?
Premýšľam nad tým, akým spôsobom živia v súčasnosti bežní ľudia novodobý fašizmus, ktorý znova naberá obludné rozmery.
Premýšľam nad tým, akým spôsobom je celé desaťročia ľuďom podsúvané, že násilie a vraždenie sa dá jednoducho ospravedlniť „vyššími princípmi“, v súčasnosti princípmi demokracie.
Premýšľam nad tým, ako je možné, že sa z človeka stáva tvor, ktorý nie je ani na úrovni zvierat, pretože žiaden živočíšny druh sa nevraždí navzájom kvôli „potešeniu“ tak, ako to robí iba človek.
Premýšľam nad tým, na akej úrovni je človek, ktorý dokáže dobrovoľne vraždiť tých, ktorí sa nedokážu brániť.
Premýšľam nad tým, akým zákerným spôsobom pracuje propaganda, ktorá dokáže nenávistným spôsobom vylúčiť celé národy z „ľudskej rodiny“, aby ospravedlnila ich vraždenie páchané zo zištných dôvodov.
Premýšľam nad tým, na akej úrovni je civilizácia, ktorá z vraždenia nepohodlných ľudí vytvorila spoločenskú normu.
Premýšľam nad tým, na akej úrovni je ľudstvo, keď toleruje fašizmus v jeho všetkých podobách a nedokázalo sa tisícročia poučiť z vlastných zlyhaní.
Premýšľam nad tým, či aj po súčasnej generácii ľudí ostanú iba „Tiché lesy“ ukrývajúce tajomstvá jej zverskosti a beštiality, alebo ľudia dajú prednosť ľudskosti a pochopia prečo sú v skutočnosti na planéte.
Ešte stále máme čas na to, aby sa každý z nás mohol rozhodnúť, čomu dá prednosť. Ľudskosti, mravnosti, láske, alebo zverskosti a beštialite, skrývanej za „vyššie princípy“, ktoré vedú celé ľudstvo k záhube.
Devana
Slnovratovo 14. jún 2024
