Šum Egejského mora – Orfeus a Eurydiké 7

Ilustračný obrázok: Eurydiké a Orfeus, Christian Gottlieb Kratzenstein (1806) Wikipedia

Mainady

Orfeus smúti rok už štvrtý,
Vracia sa do hôr, do lesov.
Eurydiké je v ríši smrti
A sem on smútok doniesol.

Keď zahrá, plače všetko vôkol –
Zvieratá, stromy, motýle…
Padajú listy do potokov,
Lýru keď k srdcu privinie.

Na ženy ani nepomyslí –
A mnohé sa mu núkali –
Aj princezné sa k nemu tisli,
Nejeden kráľ sa napálil.

Vídajú ho aj pod skalami
Thráckych hôr zvaných Rhodopi.
Niekedy odtiaľ otca zdraví
A spevom snehy roztopí.

Chodieva v sebe zadumaný,
Na ľudí vôbec nehľadí.
Takto ho nájdu na rúbani
Dionysove Mainady.

Volajú hneď ho medzi seba,
Čoskoro začnú orgie,
Do siedmeho ho tiahnu neba,
On vzpiera sa a nepije.

Nuž cítia sa byť urazené
A nedotknutím dotknuté.
Zohýbajú sa pre kamene
A berú si ich zo súte.

Zahádzať idú nášho pevca –
Kamene letia ovzduším.
Až k pevcovi však nedoletia –
Let pieseň jeho preruší.

Dopadnú na zem ako slivy,
Nahnité ako jablká.
Zdal by sa byť svet spravodlivý,
Keď prst na strunu zabrnká.

Vrhá sa naňho Mainád tlupa
Rozvášnená až do varu.
Opitých Mainád tlupa hlúpa
Vytrhne z rúk mu kitharu,

Vrhnú sa naňho, rvú mu telo,
Drásajú pevca na kusy
(Len keby to tak nebolelo…)
Niekoľko rúk ho hrdúsi,

Odtrhnú od tela mu hlavu,
Z úst jeho spev aj ďalej znie –
Hlavu, čo nehľadala slávu
Mainady besné po víne.

Dionýs sám sa nad tým zhrozí,
Mainady si však nezhubí –
Tam, čo sa pasú divé kozy
Popremieňa ich na duby.

Spievajúc hlava v Hebre pláva
Vedľa nej lýra sama hrá…
Žije čo, všetko oplakáva
Bájneho pevca Orfea.

Dionýsos – boh vína,
Mainády – členky jeho sprievodu
a orgiastických osláv,
Pýthia delfská – veštkyňa. V Delfách
na juhu pevninského Grécka
bola najslávnejšia veštiareň staroveku,
Antissa – mestečko na ostrove Lesbos,
Orfeovu lýru umiestnil Zeus na oblohe
ako súhvezdie Lýra

D r a g o 11/14042012