Ilustračný obrázok: Dionýzos a Ikarios, čiernofigúrova amfora, 540-520 pred Kr. Wikipedia
Putuje Dionýsos svetom,
V ruke pútnická palica,
Na hlave klobúk. Koho stretol,
na cestu sa ho prepýtal…
Lebo chce zostať nepoznaný,
Ľudí chce spoznať, akí sú.
A tak pri svojom putovaní
Dosiahol aj kraj Attiku.
Slnko sadá a noc sa blíži.
Po nocľahu sa rozhliada.
Na dvere klope v prvej chyži,
Zelenie pri nej záhrada…
Íkarios tu, roľník, býva.
Nuž hádam by aj zostať chcel.
Hosťom otvára odjakživa,
Aj uloží ich na posteľ,
Pohostí ich tým, zem čo dala –
Chlieb, mlieko, med či olivy
Z poličiek attického kraja.
Len nech je človek poctivý…
S Dionýzom do reči vstúpi –
Kde chodil, čo tam nového..?
Na slovo nebýva on skúpy.
Už ponúka ho večerou…
Erigona u Íkaria
Dcérou je. Domu gazdiná.
Na vlny mora vše sa díva
Driečna a zatiaľ nevinná.
Íkaria snáď Dion uspal…
Bohom je vína, pravdaže…
Vybozká devy mlsné ústa,
Tá nerobí mu potiaže…
Po celú noc si hrkútali…
Bohvie, ktorá už odbila…
Erigona má darček malý –
Stafyla – syna…. povila.
Nikto nikomu nezazlieva
Veď tak to bolo v Osude.
Keby otec aj spravil prievan –
Inakšie byť už – nebude.
Dionýsos sa rád sem vráti,
By potešil sa v synovi.
S Íkariom sú kamaráti,
Prináša mu žoch vínový.
Veď čo je víno, zatiaľ ľudia
Nemajú vôbec potuchy.
A preto po práci sa nudia,
Chrumkajúc suché posúchy.
Ochutnať dá mu z toho moku,
Aj révy zopár odnoží –
Nech posadí ich pri potoku
A neskôr si ich namnoží.
Tak Íkarios v potu tváre
Dorobí prvé bobule.
Odháňa škorce dotieravé,
Úroda jeho boduje –
Nečudo, veď je z božských strání.
V attickom teplom počasí
Íkariovi nič nezabráni,
Aby aj vínko vykvasil.
Pomaly nápoj buble, brodí,
Aj farbu mať už začína.
Dar boha vezmúc od prírody
Chlap zaľúbi sa do vína.
Do žochov berie na koštovku –
A do kopcov s tým zamieri,
Kde trávia celé noci vonku
Attickí kozopastieri.
Ovlažia hrdlá pastierovia
Moku vínneho neznalí.
Spočiatku nápoj blahoslovia…
Potom…zrak…sa im…zakalí…
Hlava sa krúti, oťažieva…
Namiesto reči bľaboty…
Neznajúc, čo je božia réva
Popijú sa do nemoty.
Ráno v tom vidia dáke čary.
Či jedy… Márnosť šedivú!
Otráviť chcel ich ten chlap vari? –
Pre istotu ho – zabijú.
Široko – blízko ani oko,
Nuž ovalia ho po hlave.
Pod borovicou nad potokom
Zahrabú telo meravé…
Zdrhnú, by ruka spravodlivá,
By na nich dosah nemala.
Erigona už položivá
Hľadá si otca od rána –
Obchádza, volá – ohlas žiadny…
Začína mať aj obavy.
Zablúdil možno a je hladný,
A či zaspal od únavy..?
Maira – psík verný Íkaria –
Očitý svedok popravy,
Pod sosnou sediac pozavýja,
V očiach má pohľad boľavý…
Za Erigonou beží teda…
Chytí ju, ťahá za sukne.
Dievčina zbledne ako krieda
A v predtuche zla nemukne.
Maira ju priamo k jame ťahá,
Kde telo leží meravé.
Neuschla z lístia krvovlaha,
Striebri sa rosa na tráve.
Pochová otca. Hrob mu spraví
Pod sosnou v temnom podlesí.
Vysloví kliatbu ponad vrahmi
A nad hrobom sa – obesí!
Dionýsos si popol sype
A s dušou celou v bolesti
U Dia prosí v zory svite,
By premenil ich na hviezdy.
Pannou je v nebi Erigona,
Síriom verná Maira zas,
Íkariovi zvonce zvonia,
A stal sa z neho Volopas.
(Dionýsos – boh vína
Stafylos – Stafyli znamená hrozno,
Attika – kraj okolo Athén,
Existuje viacero verzií premien na
hviezdy, a tiež celého príbehu.-
ako nakoniec u všetkých mýtov…
V cyperskej verzii je Íkarios
kráľom mesta Páfos.)
D r a g o 25/26032012
