Ilustračný obrázok: Rubens (1630-1632) Wikipédia
Bohovia občas tiež sa nudia,
Hovieť si viac ich neteší.
Zvedieť chcú, ako žijú ľudia
Aj aké majú móresy,
Porábajú čo, jak sa bavia,
Čo jedia, pijú, ako spia,
Apollón či im dal dosť zdravia
A či si ho aj zaslúžia.
Dohodli sa tak otec s synom –
Zeus a Hermés – patrón ciest.
Nebude pre nich veľkou drinou
Do Frýgie sa peši prejsť.
Na hlavu klobúk, kapsu zboku,
Pútnická v ruke palica,
Vínneho tiež si vzali moku –
Na cestu môžu vydať sa.
Odvíja púť sa od Olympu
Cez hory – doly, potoky…
Postretnú občas krásnu nymfu…
Svet je dlhý aj široký…
Nenechávajú v prachu stopy –
Bohovia také nerobia.
K večeru slnko oči sklopí,
Zišlo by sa kus pohodlia,
By na noc mohli skloniť hlavy
Aj kosti božie natiahnuť,
Vyspať sa sladko od únavy
A vydať sa na ďalšiu púť.
Črtá sa mesto na obzore –
Bohaté mesto – Tiana.
Nebo by bolo bez hviezd holé,
Na lúke zvonček vyzváňa…
Veselia sa už v meste páni.
Zabávajú sa boháči.
Bohovia chodia po pýtaní,
No žiadna duša neráči
Prekročiť dať im prahy domu.
Nevítaný je u nich hosť.
Morálku majú páni chromú,
Neujde sa im ani kosť…
Ešte že psy sú na priviazi –
Železný vek sa začína.
Smutné, až boha z toho mrazí.
Pozrie sa otec na syna:
-Ak neklamú ma moje oči
A nemáta ma mátoha,
Pod horou, blízko na úbočí
Chalúpka stojí úbohá.
A mýliť sa boh jak by mohol?
Veď by sa celkom ponížil.
Vykročia teda pravou nohou
A o chvíľu sú pri chyži.
Chyžka je malá, ale milá,
Žiadna hala či dvorana.
Ak ich ani tu neprichýlia,
Ťažko im bude do rána.
Nakuknú teda do okienka –
Lampa dnu vrhá chabý tieň,
Pri stole dedko starý driemka,
Pri piecke babka čistí chren…
Odhodlajú sa, klopú ticho.
Starký im dvere otvorí.
Aj usmial sa im, aj si vzdychol –
Čo to za hostia neskorí..?
Nič nepýta sa, dnu ich ťahá,
Aj babka si ich uvíta,
Nechá chren chrenom, chvíľu váha –
Nakŕmiť čím ich dosýta..?
-Filemón, -to je meno moje, –
Ukáže starček na seba, –
Baukis sa moja babka zovie,
Do komôrky šla po chleba…
Nažívame si takto skromne,
Veď v starobe nám netreba,
(Džbánikom za vínnym sa zohne…)
Neveľká naša potreba…
Čo máme, s tým sa podelíme:
Hosť do domu – to jak by boh!
Rozpustí nech sa jedlo v sline
Či pre dvoch a či pre štyroch…
Odišla Baukis do komôrky –
Prináša skromnú potravu –
Aj vajíčka, aj suché kôrky,
Olivy, figu voňavú…
Posadajú si spolu k stolu
Bohovia aj rod človečí.
Naplní každý misu svoju
A púšťajú sa do reči.
Filemón čiašky vínom plní,
Naleje druhý, tretí raz…
V noci je mesiac na výslní…
Dedkovi prejde chrbtom mráz –
Z džbánočka vínko neubúda,
Ba je ho hádam stále viac.
Svitne mu, čo sú to za ľudia
A roztrasie sa mu aj hlas.
Pošepne Bauke… Bauka lúska
A zoberie si do hlavy –
Dom čo im stráži stará húska –
Pre hostí tú že pripraví…
No ani húska nie je hlúpa
Ochranu hľadá u Dia,
Strká mu hlavu do klobúka,
S úsmevom Hermés popíja…
Darujú život vernej husi…
Starčekov Zeus pochváli.
Uložia spať sa, oddýchnu si,
Blíži sa polnoc pomaly…
Zarána idú všetci spolu
Za mesto prejsť sa, na horu.
Z hory sa výhľad vinie dolu
A na oblohu ružovú.
Neverí očiam chasa stará…
Strohá je božia odplata.
Tiana tam kde včera stála,
Je teraz voda rozliata.
Uprostred vody čnie sa iba
Filemonova chalúpka.
Pýcha je hlúpa ľudská chyba
A z mesta nikto nezdupkal.
Mení sa chyžka na chrám nový –
Velikolepú svätyňu.
Služobníkmi boh ustanoví
Dvojicu našu nevinnú…
Prosbu len k bohom majú malú:
Až počet dní ich vyprší,
Spolu nech odtiaľ odplávajú
A nikto z nich nech nemusí
Žialiť nad druha svojho hrobom.
A Zeus im to prisľúbi.
Dlhé dal roky ešte obom,
Kým duše zmenil v holuby…
Napokon keď sa takto stalo
Podľa božieho dôvtipu –
Filemón Dub je natrvalo,
Baukis zmení sa na Lipu.
Do tajov Dia nech je skrytá
Starčekov dobrých premena.
Posvätný Dub aj svätá Lipa
Z jedného rastú koreňa.
(Apollón – o.i. boh liečenia,
Frýgia – staroveká krajina aj štátny útvar
na území malej Ázie,
Železný vek – podľa gréckych mýtov
posledné (piate) obdobie vývoja ľudskej,
spoločnosti, kedy sú ľudia morálne najhorší)
D r a g o 10042012