Obrázok od Frank Liebmann z Pixabay
Generácie, ktoré ešte ako deti zažili socializmus, majú z detstva veľa osobných zážitkov z rôznych letných táborov. Až do konca 80-tych rokov boli letné (pionierske) tábory častým riešením, čo s deťmi cez prázdniny. Takéto tábory však vtedy bývali bežné aj na západe. V roku 1954 prišli dve skupiny chlapcov na taký letný tábor v národnom parku Robbers Cave v Oklahome. Nikto z nich netušil, že sú účastníkmi psychologického výskumu skupinovej dynamiky. Tento výskum je známy podľa svojho autora Muzafera Sherifa alebo ako „realistická teória konfliktu“.
Podrobný popis pokusu je uvedený napríklad v časopise Simply Psychology, no v krátkosti to prebiehalo takto. V priebehu prvého týždňa boli dve skupiny chlapcov oddelené, ani o sebe nevedeli. V tomto čase sa chlapci spoznávali v kolektívnych aktivitách a vznikla spontánna sociálna štruktúra a skupinová identita. V jednej skupine si hovorili „Orli“, v druhej „Štrkáči“.
V druhom týždni sa skupiny navzájom „objavili“ a vedúci nenápadne v nich pestovali pocity rivality. Tie sa stupňovali najmä v tímových súťažných aktivitách o hodnotné ceny, pričom cenu získalo len víťazné družstvo. V priebehu niekoľkých dní sa rivalita medzi Orlami a Štrkáčmi vystupňovala natoľko, že často končila bitkami, ktoré museli razantne ukončovať vedúci.
V treťom týždni sa experimentátori – vedúci detí, pokúsili nájsť stratégiu na urovnanie konfliktnej situácie. Urobili to tak, že akoby „haváriou“ sa poškodil prívod pitnej vody do táborov a chlapci začali trpieť jej nedostatkom. Po čase našli aj príčinu a vymysleli, ako vykonať opravu, vyžiadalo si to však spoluprácu oboch skupín. Pri spoločnej práci sa rivalita postupne stratila a všetko skončilo šťastne oslavou, keď sa spoločným úsilím podarilo obnoviť dodávku pitnej vody. Chlapci dokonca preukázali veľkú dávku vzájomnej ohľaduplnosti medzi tábormi.
Hypotéza, ktorú výskumníci testovali, spočívala na vzniku a zosilnení rivality medzi skupinami, ktoré musia súťažiť o vzácne zdroje (odmeny), ktoré nemôžu mať obidve skupiny rovnako. V detských táboroch k vytváraniu rivality prispievali aj vedúci, ktorí povzbudzovali kompaktnosť skupín zdôrazňovaním odlišností skupín. Všetko toto sme videli aj v nedávno recenzovanom filme West side story alebo to vidíme denne v slovenskej realite medzi „slniečkármi“ a „dezolátmi“. Podľa experimentátorov je vystupňovanie konfliktu zákonité, ak ide o rivalitu kvôli vzácnym zdrojom.
Tu by som upozornil, že pojem „vzácne zdroje“ je základnou definíciou neoklasickej (liberálnej) ekonómie. Na interpretácii tohto pokusu je vidieť, ako „naratív“ – príbeh pokusu – ovplyvňuje aj interpretáciu výsledkov. Väčšina aktivít z konfliktnej druhej časti pokusu totiž delila „vzácne“ odmeny extrémne nerovnomerne. Víťazná skupina dostala všetko, porazená nič. Takýmto spôsobom do veľkej miery funguje kapitalistická ekonomika – len víťaz súťaže dostane štátnu zakázku, len víťaz dražby má právo kúpiť si produkt, len prvý vynálezca má nárok na patentovú ochranu atď. Poznáme to aj u nás z nášho politického systému. „Zakladateľ štátu“ Mečiar zaviedol kultúru víťaz berie všetko – „Je po voľbách, zvykajte si!“ Túto kultúru nezmieriteľnej rivality o vzácne zdroje – vládu v štáte, rešpektujú všetky politické strany a frustrácia z toho je všeobecná.
Myslím si však, že hlavným faktorom frustrácie porazených nie je samotná „vzácnosť“ výhry, ale zrejmá nerovnováha medzi vynaloženým úsilím a získanou odmenou. Napríklad pri preťahovaní lanom rozhodne o víťaznom tíme aj veľmi malý rozdiel vynaloženého úsilia medzi tímami. Je úplne prirodzené, že porazený tím pociťuje nulovú odmenu ako nespravodlivosť.
Vari nemusím zdôrazňovať, že výsledky podobných prieskumov výdatne využívajú tí, ktorí ovládajú rôzne veľké skupiny metódou „rozdeľ a panuj“. Na príklade z tretieho týždňa pokusu Muzafera Sherifa, ale aj s použitím zdravého sedliackeho rozumu prídeme na to, že nie je nutné organizovať vzťahy v spoločnosti do hier typu víťaz berie všetko. Určite je ekonomicky (energeticky) výhodnejšie, keď sa čo najviac dostupnej energie v tíme použije na dosahovanie spoločných cieľov a nevybíja sa v jalovej rivalite, ktorá spravidla vytvára viac problémov, než ich existovalo na začiatku.
