Socializmus s ľudskou tvárou…

Ilustračný obrázok: Pixabay

Úvod autorky:

Pred pár dňami som si vypočula na Proudu národní hrdosti poslednú časť čítania na pokračovanie knihy pamätí Vasila Biľaka s názvom „Až po mé smrti”.

Kniha vo mne zanechala hlboký dojem. Dozvedela som sa mnoho skutočností, ktoré sú v súčasnosti podávané úplne inak, ako o nich písal priamy účastník vtedajšieho diania .

Dnes som si pomenula na starší článok, ktorý som písala pred tromi rokmi v auguste, keď si všetci naši zástancovia a ochrancovia demokracie pripomínali Vstup vojsk Varšavskej zmluvy do bývalého Československa, Zamyslela som sa v ňom, ako by bol vyzeral „Socializmus s ľudskou tvárou”, ktorí tu chceli predstavitelia Pražskej jari budovať…

Včera popoludní som počúvala spomienky na udalosti, ktoré sa odohrali v auguste 68. Vysielala jedna z rozhlasových staníc. Bola tam aj anketa, v ktorej sa pýtali ľudí ako oni vnímali to, čo sa vtedy dialo. Trošku ma to zarazilo, pretože niektorí z nich boli vtedy malé deti a situáciu nedokázali vnímať z pozície dospelého človeka, ktorý predsa vidí rôzne situácie inak ako malé dieťa.
Viac krát bol spomenutý výraz „Socializmus s ľudskou tvárou“.
Tento výraz som už počula veľakrát, ale nikdy som nepočula priamu charakteristiku, ako mal v skutočnosti vyzerať.
Aj včera som čítala a počula, ako vpád vojsk Varšavskej zmluvy zmaril budovanie „Socializmu s ľudskou tvárou“.
O čom sa skoro vôbec nehovorí, je to čo sa v skutočnosti dialo v roku 1968 v Európe a vo svete, keď sa ľudia búrili proti svojvôli kapitalistického vykorisťovania. Protestovali aj proti vojne vo Vietname, kde tak, ako sa to deje aj v súčasnosti, USA chceli poraziť komunizmus a zaviesť tam vlastnú podobu slobody a demokracie.
Dookola sú spomínané obete okupácie, ale nikto sa nezaujíma, akým krvavým spôsobom boli potláčané takéto protesty a koľko mali obetí. A dokonca si dnes už si nikto ani len nespomenie na obete vojnového šialenstva vo Vietname.
Počúvame však slová o zázračnom „Socializme s ľudskou tvárou“, ktorý sme tu mohli mať.
Skutočne sme ho tu mohli mať?
Ak by nebola situácia vo svete taká aká bola, bol by sa začal budovať?
Zamatová revolúcia sa niesla v podobnom duchu a jej tvárami boli aj ľudia, ktorí boli tvárami Pražskej jari.
Tridsať rokov po Zamatovom prevrate, máme možnosť vidieť, čo sa v tomto štáte skutočne vybudovalo. Tí, ktorí prevrat riadili, mali konečne možnosť ukázať ako sa dá „Socializmus s ľudskou tvárou“ vybudovať. Mali príležitosť dokázať, že komunisti boli babráci a nedokázali vôbec nič za 40 rokov vládnutia.
Po divokej privatizácii a výpredaju toho, čo tí neschopní komunisti vytvorili a postavili za 40 rokov, sa 30 rokov motáme v bludnom kruhu a dá sa povedať, že trištvrte občanov tohto štátu nemá šancu dosiahnuť životnú úroveň spred roku 1989.
Krásne rečí z tribún, ktoré zaznievali v novembri 89, vystriedala krutá realita.
Namiesto sľubovanej slobody a demokracie a „Socializmu s ľudskou tvárou” sa podarilo vybudovať „Kapitalizmus s neľudskou tvárou“, presné taký, proti akému protestovali ľudia v Európe, USA, Mexiku, či Japonsku v 1968.
Takže vytváranie mýtov o tom, aký raj na zemi sme mohli mať v našom štáte, ak by sem nevtrhli vojská Varšavskej zmluvy je scestné a zavádzajúce.
Najsmutnejšie je, že tí istí ľudia, ktorí odsudzujú príchod vojsk Varšavskej zmluvy, ktorej sme boli vtedy členom, vítajú príchod vojakov USA a NATO a presadzujú vznik vojenských základní, aby si zaistili bezpečný život v „Kapitalizme s neľudskou tvárou“.
Robia presne to isté, čo robili ich predchodcovia, ale so zásadným rozdielom. Dvadsať rokov po „Okupácii“, mohli ľudia žiť v pokoji a mieri a mali budúcnosť, kým teraz sme len nárazníkovou vojenskou zónou a o ozajstnom mieri, sa pri súčasnom vojnovom štvaní nedá hovoriť.
Tak ako by bol v skutočnosti vyzeral „Socializmus s ľudskou tvárou“?

Devana

Slnovratovo 22. august 2019