Básnici nám pripomínajú, že naša duša kedysi vedela lietať. Keby sme venovali pozornosť dôležitým veciam, možno sa nám tá schopnosť vráti.
Čas neúprosne letí. A ktovie, či nám to viac pripomína neúnavný kolobeh hodinových ručičiek, alebo anjel, ktorý beh života sleduje nehybne.
Prelom rokov je chvíľa, keď sa zastaví čas. Možno s uspokojením, možno s úľavou pozrieme vzad, ale čo je vpredu čakáme s nádejou či úzkosťou.
Spôsoby písania básní sú individuálne. Každý básnik má svoj spôsob, akým komunikuje so svojou múzou. Aj Vinifera…
Noci sú čoraz dlhšie a pomaly čakáme na najznámejšiu hviezdu, ktorá prichádza raz ročne. A keď sa objavia aj vlasatice, môžeme si niečo priať.
Niekedy, až keď niečo odíde, spoznáme, aké to bolo krásne. A niekedy až pod nohami zistíme, akú krásu sme mali nad hlavou.
Z Pandorinej skrinky sa vysypali všetky nešťastia a rozleteli sa do sveta? Nezabúdajme – nádej ostala a stále je nablízku.
Po Dušičkách pomaly začína zima. Už nás nehreje Slnko a sme odkázaní na umelé teplo domova alebo vzájomné teplo človečiny.
