V ospalých hlbinách psychiatrickej väznice živorili jej tamojší obyvatelia v strašnej biede. Boli to väzni – krutí, bezcitní, s rôznymi závislosťami a často aj kadejako potetovaní, ako to už bežne u väzňov býva. Dlhé roky takto živorili vo svojej biednej existencii, v stiesnených celách svojho svetonázoru. Všetci boli uväznení v rovnakej šablóne svojho pokriveného sveta. Temné, špinavé a nepohodlné cely ich väzenia boli skrz naskrz prelezené švábmi a parazitmi. Pred slobodným svetom týchto väzňov spoľahlivo chránili nepreniknuteľné hrubé steny, postavené z ich falošných presvedčení a prekrútených ilúzií. Ich duše, teda ich samotné „psyché“, sa živili iba skromnou stravou, podávanou cez úzky priezor ich televíznych obrazoviek alebo večne aktívnych smartfónov. To bola ich jediná duchovná potrava.
Všetci boli takto uväznení na rovnakom mieste už mnoho dlhých rokov, a každý z nich sedel za svoj vlastný zločin. Niektorí za nezdravú lásku k zvrhlej a prízemnej zábave, plnej násilia, porna a ľudského ponižovania. Niektorí tam sedeli za svoju závislosť na počítačových hrách či instagramových videách. Niektorí tam boli zas uväznení za zlozvyky a strach zo života samotného a niektorí dokonca za trestuhodnú lenivosť a neochotu rozvíjať sa.
Napokon to však jeden väzeň nevydržal a zvolal:
– Bratia a sestry! Takto predsa nemôžeme ďalej žiť! Mám plán ako nás odtiaľto vyslobodím.
Všetci väzni sa okamžite nadchli a zhromaždili sa okolo tohto rebela: – Čo je to za plán úteku? – pýtali sa ho netrpezlivo.
– Aha! Tu je, prečítajte si ho!
– Juj … Páni … koľko písmen je tu… veď to je priam… celá kniha! – začali postupne šomrať.
– To je ten plán! – oznámil aktívny väzeň víťazoslávne. – Musíme čítať. Knihy prinášajú poznanie a poznanie robí človeka slobodným. Vidíte? Rozšírime si obzory, získame poznanie a prolomíme tak nepreniknuteľné steny nášho žalára a utečieme na slobodu.
– Tak to asi nie… sklamane sklonili hlavy jeho spoluväzni a odstúpili od rebela o krok vzad, – Toľko kníh predsa nezvládneme. No tak, brat náš, my sme predsa knihy nebrali do ruky, ani keď sme boli malí, a nebudeme s tým začínať ani teraz. To nie je náš štýl. Vari sme nejakí sójoví pandrláci, aby sme čítali knihy? Jednoducho nám povedz svoj plán úteku a my vymyslíme, čo robiť. Prebijeme sa predsa!
– Nič také ako únikový plán neexistuje. Dobre viete, že dvere sú odomknuté. Na slobodu nemusíme utekať. Musíme sa na ňu dostať. Oslobodiť sa. – vysvetľoval rebel, – Priamo pred väznicou je prázdne športové ihrisko. Mohli by sme tam pokojne vyjsť. Hneď v pondelok ráno. Alebo ešte lepšie, hneď teraz. Cvičenie rozvíja človeka tak po fyzickej, ako aj po duchovnej stránke. Budeme trénovať a staneme sa dostatočne silnými, aby sme sa oslobodili od všetkého, čo nás robí slabými a neslobodnými. Oslobodíme sa!
– My? Vari sme rozum potratili? My predsa nie sme zrodení na beh a cvičenia. – väzni boli opäť rozhorčení, – Nech len športujú tí, ktorí si niesú istí sami sebou. A okrem toho vonku prší a je tam chladno. V takomto počasí nemôžeme ísť von. V žiadnom prípade! Tu vo väzení je pekne teplo. Je tu bezpečne, máme tu internet, seriály, reality šou a nájdu sa tu aj chrumkavé chipsy a aj pivo sa tu nájde…
– Je to jasné, – povzdychol si rebel, – vy jednoducho nechcete nič meniť. Všetko vám tu vyhovuje. Neuvedomujete si, že to, čo nás tu drží, sú naši vlastní strážci, ktorí nám bránia v úteku. Zbavme sa teda aspoň Cigarettina. Každý deň nás škrtí, a vyberá od nás výpalné. A ako sa nám len vysmieva. Núti nás fajčiť tie jeho tabakové šúľky. A spomeňte si, koľko našich bratov už zabil gangrénou, rakovinou, vredmi, mŕtvicou či infarktom …
– Hej, čo to táraš!? Ticho buď! Začuje ťa. Je silný! Akonáhle by sme sa rozhodli, že sa na neho vykašleme, už nebudeme mať žiadny život. Cigarettino je síce hnusný parchant, ale zvykli jsme si na neho. Je pre nás už priam ako rodina. Jeho si nedáme.
– Tak sa zbavme druhého strážcu. Zbavme sa Fľaškina! – nedal se aktívny sabotér, – Tento bastard nás okráda ešte viac než Cigarettino. Drží nás spútaných a dáva nám na frak. Vystrelil nám mozok z hlavy. Zabil viac ľudí než atómova bomba. Koľko osudov už zlomil. Kvôli tomuto smradovi tu sedíme skoro všetci. Myslí si, že sme jeho otroci. Zbavme se toho bastarda skôr, než sa on zbaví nás. Cesta k slobode vedie cez jeho mŕtvolu.
– To nepôjde, – odvetili väzni jednohlasne. – Byť Fľaškinovým otrokom je prastará tradícia nášho ľudu. Už naši dedovia boli s Fľaškinom za dobre. Pokiaľ budeme aj my poslušnými Fľaškinovými otrokmi a budeme sa správať umiernene a kultúrne, nie je sa čoho obávať. Je to normálny a dôveryhodný starý známy. On nie je nebezpečný. Je veselý a je našou neoddeliteľnou súčasťou. Nedotýkaj sa ho! Inak budeme musieť rázne zakročiť proti tebe.
Vtom sa na aktívneho rebela spustila celá priehršť nadávok:
– Pochop, ty blázon, že my nie sme proti úteku z tohto väzenia. Nám sa táto diera rovnako nepáči ako aj tebe. Lenže ty to nechápeš. Vybral si si jednoducho zlý deň: za chvíľu ide v telke futbal a potom už máme dohodnutú online tanková bitku so susednou celou. Fľaškin a Cigarettino sľúbili, že dôjdu a pridajú sa k nám. Vonku je zima a ešte aj prší. Bola by to úplná hlúposť vybrať sa teraz do sveta, neznámo kam, za steny našich ciel. Lebo tu, aj keď je to tu malé a stiesnené a je tu hrozný neporiadok, tak presne tu je nám to už dôverne známe. Tu máme teraz svoj domov. Kam by sme asi v tejto chvíli proti noci išli?
– Dobre teda. Ako chcete. Pôjdem sám! – zvolal tvrdohlavý rebel, – Zrejme bude omnoho jednoduchšie dostať sa vonku celkom sám. Celé roky som vás sledoval, počúval tie vaše výhovorky a rady. Len vďaka nim som sa ocitol s vami aj ja v tomto väzení. Ja tu ale nechcem byť. Ja tu nepatrím. Kedy si konečne uvedomíte, že to najcennejšie, čo máme, je náš čas. Za toto všetko tu platíme priamo našimi životmi. Izolovali nás a odrezali nás od skutočného sveta. Tu predsa nemôžeme žiť svoj naozajstný život. Tu len prežívame.
Ako dlho ste v týchto celách? Desať, pätnásť, alebo dokonca dvadsať rokov? Ste tu nebodaj na doživotie? Vrahovia a recidivisti dostávajú kratšie tresty. A na aké tresty ste sa to nechali uväzniť? Musíte hrať počítačové hry a sledovať televízor? Čím ste sa previnili, že svoju slobodu – svoj život, venujete týmto nezmyslom? Je to z vašej nevedomosti, hlúposti či lenivosti? Všetko sa to raz aj tak prevalí. A to, že vy nevidíte túto vašu skazu a nevnímate toto ako svoj trest, ktorý si odpykávate za mrežami, ktoré však nedokážete vidieť, ešte neznamená, že ste slobodní.
Ja mám toho však už dosť!
Dvere cely sa hlasito zabuchli a duševní väzni ostali sami. Každý sám pre seba. Strach zo slobody im ešte dlho zvieral hrdlo a nezmohli sa ani na jediné slovko. Nakonec sa jeden z nich uškrnul a precedil:
– Zradca!
– Šialenec! – riekol druhý.
– Namyslenec akýsi! Sektár jeden! – vykríkol tretí.
– Ten to aj tak nikdy nedokáže! – vysmieval sa štvrtý.
– Vráti sa k nám! – predpovedal piaty.
Napokon sa všetci otočili k obrazovke televízora, kde začínal futbalový zápas. Vtom sa otvorili dvere na cele a vošiel Fľaškin aj s Cigarettinom. Miestni väzni sa spokojne zahľadeli do televíznej obrazovky, ako to robili kedysi ich neandrtálsky predkovia v jaskyniach, keď skrotili oheň.
– – – – – – – – – – – – – – – –
Dnešná spoločnosť cielene odvracia ľudí od čítania kníh a čoraz viac sa ich snaží hypnotizovať obrazovkou televízora. Pre príklad si stačí spomenúť na to, ako všade všetkých lákajú na počítačové hry, sledovanie reality šou alebo nekonečne dlhých telenovelových seriálov o ničom a ideálne ešte aj cez internet, ktorý máme už všade. Takéto ničotné hranie hier, alebo bezduché sledovanie televízorov totiž zaberá množstvo času.
Skúste si napríklad vziať do rúk nejaký leták z ktoréhokoľvek obchodu, ktorý je nablízku a nezáleží ani na tom, či je ten leták aktuálny. Všade nájdete množstvo zliav na alkohol, ale takmer žiadnu zľavu na knihy. Všimnite si, aké množstvo zliav je všade navôkol na všetky druhy mobilných telefónov, smratfónov, tabletov, či zľavnených balíkov televíznych staníc a pod. To všetko nieje náhoda. Za toto všetko platíme svojimi životmi. Svojim časom, ktorý sme dostali na tomto svete.
Každý z nás v živote čítal nejakú knihu. Spomeňte si na ňu. Možno ich bolo viac. Niektoré zaujali natoľko, že sme ich čítali aj niekoľko krát a niektoré sme nedokázali ani odložiť, také boli pútavé. Čítali sme ich dokonca aj po ceste v električke či v autobuse. Knihy nás dokázali nadchnúť. Zaviedli nás na miesta, kde sme sa cítli ohromení. Cestovali sme po tejto Zemi krížom krážom a bolo nám jedno, ktorá zastávka v reálnom svete práve nasleduje, my sme boli v tej chvíli na opačnom konci toho nášho sveta. Nežili sme len jeden nudný a všedný život pred obrazovkou. Prežívali sme množstvo životov. S každým ďalším príbehom sme získavali nové poznanie a nové zážitky a aj skúsenosti. Formovali sme sa v ľudí, akými sme dnes. Stávali sme sa Človekmi.
Dnes iba čumíme do mobilu, počítača alebo televízora. Niektoré filmy sledujeme aj niekoľko krát, ale ani jedným jediným okamihom nedokážeme prežiť krajší život, ako ten, ktorý sme žili s knihami. Ani celými hodinami na mobile nezískame toľko poznania o svete okolo nás, ako jedinou knihou literatúry faktu.
Toto všetko je zbytočné vysvetľovať niekomu, kto nikdy knihu nečítal. Je však nesmierne dôležité a veľmi potrebné to denne opakovať nám všetkým, ktorí čítame radi, ale strácame čas na mobiloch, tabletoch a televíznych obrazovkách.
Nie nadarmo sa hovorí, že kniha je naozaj tým najlepším spoločníkom každého z nás. Nezabúdajme na to a čítajme. Formujeme tým nie len seba samých. Zachraňujeme tým svet a bududjeme ho lepší pre všetkých, ktorí toto chápu. Tí ostatní ostanú uväznení v svojich stiesnených celách nevedomosti.
Text je inšpirovaný pôvodne ruskou poviedkou z webu: https://whatisgood.ru/raznoe/mentalnaya-tyurma/ a doplnený o aktuálne dianie v spoločnosti s cieľom prilákať viac čitateľov do vydavateľstva TORDEN www.torden.sk
