Pavol Országh Hviezdoslav: Ó, sloboda

Ó, sloboda, jak hrešia proti tebe
deň po deň tí, čo myslia, že ťa ctia,
keď chvália ťa a privlastňujú sebe
za údel; inému však dopriať ťa,
to akoby ťa vrhli do blata:
on rabstva chlieb nech je a vodu strebe!

Tak hútajú, keď spievajú ti chvály,
zo svetiel zapaľujúc slávokráž –
a tak by úžernícky gazdovali,
nech zveríš bohatstvo im, aké máš;
veď znajú iba zvoľu, samopaš:
v nej za majstrov ich veky vychovali.

No tys‘ nie frajerka, čo dá sa získať
sebectvu, zvodcom telo odhalí;
z obloka čnie, keď ulicu čuť výskať,
a rúhavo vše tymian zapáli.
Nač by aj tvoje kone cválali:
v záprahoch pyšných oplanov sa blýskať?

Nie, u nás niet ťa. Ty si spred oltárov
nám ušla ta, kde ducha neväznia,
lož pravdu nezahriaka s drzou tvárou,
nezviera biednych krivda železná;
no prídeš odkliata jak princezná
na trón – a zvrhneš panstvo otrokárov.