PAVOL JANÍK: Maturitný oblek (poviedka)

Obrázok od StockSnap z Pixabay

PAVOL JANÍK
Maturitný oblek


V ten deň sa dr. Grossmann zobudil úplne nesvoj. Jeho pani ešte spala. Niečo nebolo v poriadku. To bolo jasné na prvý pohľad, ktorým uzrel úsvit v ovocnej záhrade za bohato riasenými záclonami. Mohol sa spoľahnúť na okamžitý dojem. Ešte ho nesklamal. Nikdy doteraz. V celom-celučičkom živote. A to nie v hocijakom živote, ale v jeho živote – v živote dr. Grossmanna. Tí, ktorí trochu poznajú svet, v ktorom dr. Grossmann prežil šesť zmysluplných desaťročí a jedno harmonické manželstvo, by mali vedieť, čo to znamená. Dr. Grossmann nemal vo zvyku mýliť sa. Dá sa povedať, že sa spravidla nemýlil, hoci je pravda, že sa nemýlil vôbec – zo zásady. Túto jeho vzácnu vlastnosť oceňovalo viacero spomienkových predmetov, ktoré mu venovali vďační bankoví zamestnanci.

Dr. Grossmann si prehodil lesklý župan s erbom Krásnohorských, ktorý tak znamenite dokladal šľachetnosť jeho milovanej manželky. Bol hrdý na jej urodzený pôvod. Equis hungaricus – to vždy povznášalo jeho praktického ducha do hviezdnych výšav. V týchto chvíľach chápal rytierskosť svojho životného zápolenia, uvedomoval si historicitu svojho bytia. Mal rád vzletné myšlienky, ale všetko s mierou – to bolo jeho prvoradé presvedčenie.

Stál pod ťažkým lustrom, chrbtom k brieždeniu, nevšímavý k úžasne spiacej Elvíre a myslel na to, že je to už týždeň, čo ráno neodchádza do banky. Bolo mu z toho nanič. Nemal sa kam ponáhľať, nemal byť prečo nervózny. O nič nešlo, ani o majetok, ani o česť, ani len o ten úbohý karafiát v klope saka. Nezáležalo na tom, akej farby si zvolí oblek. Jeho život stratil pravidlá. Chýbali oporné body v kalendári, ktorými tak úspešne ovládal čas. Nedokázala ho nadchnúť ani predstava popoludňajšieho stretnutia s priateľmi v hoteli Carlton. Tešil sa naň – to áno, ale to predsa nemôže byť jediná vyhliadka do budúcnosti.

Zrazu sa pohol bez toho, aby zazvonil na Manciku. Nevedno, či na ňu nezazvonil z nejakej príčiny, alebo len preto, že nechcel zobudiť Elvíru, možnože preto, že to už vyšlo z módy, alebo Mancika už nie je medzi živými.

Pozdĺž steny oproti oknu stál rad mohutných skríň z tmavého dreva. Dr. Grossmann po mnohých rokoch celkom nevysvetliteľne pristúpil k tej v kúte. Skrývala rozmanité pamätihodnosti. Bolo tu sklené oko po starom otcovi, ktoré dr. Grossmann v čase, keď ešte nebol doktor, ale iba bystrý chlapec, vzal svojmu predkovi z nočného stolíka, takže si ctený magister farmácie musel obstarať novú protézu. Bol tu čierny maturitný oblek, v ktorom sa tak neuveriteľne rýchlo stal z oktávana dospelý muž a vážený pán. Boli tu stovky neužitočných vecí, na ktoré nemal nikdy čas. Do tejto skrine si postupne uložil svoj rušný život, aby raz skriňa vydala svedectvo, aby odhalila odvrátenú tvár čulého žitia, aby odzrkadlila mysliteľskú dušu, utajenú v sláve chýrneho peňažníka. Spomedzi osudných vecí iba ľúbostné listy neboli v skrini. Tie nepatrili do spálne. Ležali na dne spodnej zásuvky písacieho stola, previazané hodvábnou stužkou. Ako vidno, dr. Grossmann venoval citovému životu toľko pozornosti, koľko si zaslúžil. Dr. Grossmann mal zmysel pre duchovné hodnoty, i keď služba hospodárstvu, národu a vlasti ich odsunula do pozadia, do malého domáceho múzea, do súkromnej rezervácie spomienok. Aj v emóciách mal dr. Grossmann poriadok a štýl.

Krátko sa zahľadel na cenný kus nábytku, aby na ňom vzápätí rázne otvoril dvere. Príšerne zakvílili. Elvíra sa strhla.

Elvíra: Preboha! Čo je?!
Grossmann: Prepáč, drahá! Spi.
Elvíra: Čo sa deje?! Nestalo sa nič?
Grossmann: Nič. Buď pokojná.

Elvíra si sadla a rozhliadala sa po miestnosti.

Grossmann: Už nebudeš spať? Mám ti zaželať dobré ráno?
Elvíra: Dobré aj tebe, miláčik. Ty niečo hľadáš?

Nechápavo sa pozerala na otvorenú skriňu. Dr. Grossmann bezradne pokrčil ramenami.

Grossmann: Myslím si, že by som to tu mal dôkladnejšie usporiadať.
Elvíra: Urob, ako myslíš.

Vzdychla a opäť si ľahla. Dr. Grossmann s úctou vybral ligotavé hodinky. Rýdze zlato sa trblietalo v jemných rukách. Zrak majiteľa zrkadlil lesk ušľachtilého kovu. Ruka priložila hodinky k uchu. Nešli. Mlčali. Nezáležalo im na čase, ba dá sa povedať, že ním pohŕdali. Potom prišiel na rad tuhočierny maturitný oblek. Dr. Grossmann si s láskou prezeral a ľahučko hladil tkaninu temnej farby. Znenazdajky si zložil župan a náhlivo si naťahoval vetché sako. S ťažkosťami, ale podarilo sa mu to. Vhupol aj do pamätihodných nohavíc. Podišiel k veľkému nástennému zrkadlu a obdivoval svoj obraz. Bol nadšený tým, ako si po celý život uchoval svoju tvár i postavu. Pokladal to za významné. Veril, že je to nielen výrazom jeho správnej životosprávy, dobrého vkusu a zdravých návykov, ale bol presvedčený aj o tom, že to je tiež znakom jeho osobnosti, pevnej vôle a zásadovosti. Pokúsil sa previesť posledné úpravy odevu, keď zistil, že sa nohavice nedajú zapnúť, pretože práve na týchto miestach je látka rozpadnutá, znehodnotená ničivými účinkami textilného hmyzu. Veľmi ho to zarmútilo. Neváhal a o chvíľu už bol opäť v bezpečí županu. Teda aj pamiatky vedia človeka sklamať. Dr. Grossmann maturitný oblek nedbalo hodil na koberec. Gombíky pri páde ticho zašťukali. Elvíra sa prebudila.

Elvíra: Potrebuješ niečo, drahý?
Grossmann: Naopak, drahá. Práve že nepotrebujem. 
Elvíra: Ani len moju pomoc?
Grossmann: Ani len tento nepotrebný maturitný oblek.
Elvíra: A čo s ním chceš urobiť?
Grossmann: No... Čo ja viem... Vyhodíme ho, nie?
Elvíra: To je dobrá myšlienka. Máš pravdu. Nevyhodíme ho. 
Grossmann: Tak ho vyhodím ja sám.
Elvíra: Mýliš sa. Ten oblek zavesíš naspäť. Do skrine. Na jeho miesto. Tam, kam patrí. 
Grossmann: Ale, drahá, veď si súhlasila, aby som to tu dal trochu do poriadku. 
Elvíra: Istotne, lenže to predsa neznamená, že budeš márniť náš majetok.
Grossmann: Však to nie je nijaký majetok. Je to obyčajný maturitný oblek.
Elvíra: To nie je obyčajný maturitný oblek, ale tvoj maturitný oblek.
Grossmann: Pravdaže, môj štyridsať rokov starý neobyčajný maturitný oblek.
Elvíra: Som rada, že si to konečne pochopil. A teraz ho pokojne zaves tam, kam patrí.
Grossmann: Patrí do smetí. Je úplne nanič. 
Elvíra: Ešte sa ti zíde.
Grossmann: Prosím ťa, veľmi pekne ťa prosím, nebuď sentimentálna. Nebudeme kvôli spomienkam odkladať nepotrebné veci.
Elvíra: Prečo kvôli spomienkam?
Grossmann: A na čo iné by mohol poslúžiť takýto neužitočný oblek?
Elvíra: Na obliekanie, pochopiteľne.
Grossmann: Prosím ťa pekne, kde by som mohol ukázať v takomto starodávnom obleku?
Elvíra: Na pohrebe.
Grossmann: Na koho pohrebe?
Elvíra: Na koho pohrebe?
Grossmann: Na koho pohrebe?
Elvíra: Môžeš hádať.
Grossmann: Neblázni. Nemám tušenia. Niekto zomrel?
Elvíra: Niekto určite.
Grossmann: A my mu pôjdeme na pohreb?
Elvíra: Ty chceš chodiť len tak niekomu neznámemu na pohreb?
Grossmann: Ja? Ja nechcem ísť na žiadny pohreb. To ty si vymyslela takú skvelú príležitosť na využitie maturitného obleku.
Elvíra: A čo sa ti na nej nepáči?
Grossmann: Všetko.
Elvíra: To si celý ty. Nič sa ti na mne nepáči.
Grossmann: Kto hovorí o tebe, prosím ťa?
Elvíra: Ty. Kto iný by ešte zväčšoval moje trápenie?
Grossmann: Hovoríme predsa o obleku, a nie o tebe.
Elvíra: To by si nebol ty, keby si mi neprotirečil.
Grossmann: Hovoríme o obleku?
Elvíra: Áno.
Grossmann: Som rád, že sme našli spoločnú reč.
Elvíra: Potešenie je na mojej strane.
Grossmann: A pravda na mojej.
Elvíra: Čo ma je po tvojej pravde. Vravíme o obleku.
Grossmann: Vravíme o obleku a smetiach.
Elvíra: Omyl. O obleku a pohrebe.
Grossmann: O akom pohrebe?
Elvíra: Veď som ti už povedala, že máš hádať.
Grossmann: Niekto umiera, alebo čo vlastne?
Elvíra: Raz každý zomrie, nie?
Grossmann: Áno, to je čistá pravda.
Elvíra: Som rád, že si mi dal za pravdu. A teraz môžeš s čistým svedomím ten oblek odložiť do skrine.
Grossmann: Počúvaj!
Elvíra: Počúvam.
Grossmann: Dobre počúvaj!
Elvíra: Samozrejme, dobre počúvam.
Grossmann: Dobre počúvaj, čo ti poviem.
Elvíra: Dobre počúvam, čo mi povieš, ale zatiaľ si mi nič nepovedal.
Grossmann: Povedz mi...
Elvíra: Poviem ti.
Grossmann: Povedz mi, na koho pohrebe by som sa ja mohol ukázať v tomto maturitnom obleku?
Elvíra: Ty si sa ešte nedovtípil?
Grossmann: Predstav si...
Elvíra: Predstavujem si.
Grossmann: Predstav si, že som sa ešte naozaj nedovtípil.
Elvíra: Tak ako som ti už povedala: predstavujem si. A vôbec ma to nenadchýna. Daj sa mi svete. To má byť nejaká predstava, čo stojí za nejaké predstavovanie. Predstavujem si, že si sa naozaj ešte nedovtípil. A čo má byť?
Grossmann: Tak mi už povedz, prosím ťa, na koho pohrebe by som sa mohol ukázať v tomto zničenom obleku?
Elvíra: Na svojom vlastnom.

Nástenné hodiny práve odbili štvrť. Dr. Grossmann sa neisto pozrel na Elvíru, na oblek, do zrkadla a na pozlátený ciferník pondusoviek. Slová jeho milovanej ženy zneli tak prirodzene. Bolo v nich veľa pravdy. Bola v nich takmer celá pravda a takmer všetky boli pravdivé. Elvíra bola vždy pravdivá, pravdovravná a úžasná. Na tom nebolo nič zvláštne. Ale všetko ostatné bolo od základu nové, čudné. Nehodilo sa to do ich bytu, nepristalo to k farbe ich nábytku. Nad záhradou sa slnko rozpíjalo v mokrej oblohe.

Grossmann: Tak ty si vážne myslíš, že ja pôjdem na svoj vlastný pohreb v tomto maturitnom obleku, však?
Elvíra: To neviem, či pôjdeš. Dokonca o tom pochybujem, ale nejako sa tam už len dostaneš. Nemusíš sa ničoho obávať. Nebudeš prvý nebožtík. Nechaj to na pozostalých. To je ich starosť.
Grossmann: Jednej veci však vôbec nerozumiem. Nechápem, prečo si myslíš, že ty prežiješ mňa. To mi nie je jasné.
Elvíra: No vidíš, koľko nejasností je ešte v našom dokonalom rodinnom živote. 
Grossmann: Vidím.
Elvíra: Vždy si mal zrak úplne v poriadku.
Grossmann: To je fakt, ale aj tak mi nie je dostatočne jasné, prečo sa nazdávaš, že ma prežiješ.
Elvíra: No vidíš, a pritom je to také jednoduché.
Grossmann: Jednoduché?
Elvíra: Jednoduché.
Grossmann: Tak mi vysvetli, prečo si to myslíš.
Elvíra: Lebo je to také jednoduché.
Grossmann: Ale ja to napriek tomu nechápem.
Elvíra: Nič si z toho nerob, ani ja to nechápem.
Grossmann: Tak to je skutočne jednoduché. Teraz už tomu konečne rozumiem aj ja.
Elvíra: Čomu rozumieš?
Grossmann: Vieš, že ani neviem.
Elvíra: Viem.
Grossmann: Vidíš, aké je to báječné, že si takto rozumieme.
Elvíra: To je dobrý predpoklad, aby si pochopil, že tento oblek patrí do skrine.
Grossmann: Tak to zasa nie. To je vylúčené.
Elvíra: Tak v čom ťa teda podľa teba mám pochovať? Buď taký láskavý a povedz mi, v čom ťa ja vlastne mám pochovať. Hádam si nemyslíš, že...
Gros.: Hádam si len ty nemyslíš, že ma pochováš v mojom maturitnom obleku, ktorým sa celé desaťročia živili mole.
Elvíra: Pravdaže si to myslím. Hádam si len ty nemyslíš, že ti dám ušiť nový. Zvlášť na takú slávnostnú príležitosť, akou je pohreb. Na mieru, aby ti bol pohodlný, nie?
Grossmann: Na mieru? To nehovorím...
Elvíra: A čo hovoríš?
Grossmann: Hovorím, že nemusí byť na mieru. Môže mi byť úzky v ramenách.
Elvíra: Pozri sa...
Grossmann: Pozerám sa.
Elvíra: Pozri sa, drahý!
Grossmann: Pozerám sa, drahá.
Elvíra: A čo vidíš?
Grossmann: Ako obyčajne.
Elvíra: Pozri sa, drahý! Vieš ty vôbec koľko je starostí s jedným obyčajným pohrebom? Nevieš si to ani len predstaviť. A nie to ešte s pohrebom bankového guvernéra vo výslužbe!
Grossmann: S tým, že som vo výslužbe, mám starosti už dnes.
Elvíra: Tak maj trochu uznania aj pre mňa. Jednoducho nebude čas na také zbytočné úkony, ako je obstarávanie nového obleku pre zosnulého.
Grossmann: Ale veď načo nový oblek? Kto tu hovorí o novom obleku? Mám predsa celý rad reprezentatívnych čiernych oblekov, ktoré sa ešte nestihli dožiť nejakého úctyhodného veku. 
Elvíra: Vari si nepraješ byť nedôstojne pochovaný v obleku, ktorý sa ešte nestihol dožiť alebo aspoň dočkať úctyhodného veku? Pochováme ťa v tomto pamätnom a priam historickom odeve, pripomínajúcom tvoju večnú mladosť a nehynúce vzdelanie.
Grossmann: Vylúčené.
Elvíra: Mýliš sa, drahý. Pochováme ťa v tomto maturitnom obleku. Tak to bude správne a hospodárne. Sám najlepšie rozumieš otázkam hospodárnosti.
Grossmann: Tak to je pravda, ale nie všade a za každých okolností možno šetriť. Sú také chvíle v živote, keď treba byť veľkorysý, keď nie sú práve hospodárske záujmy prvoradé.
Elvíra: Ja ťa nepoznávam. Keby som ťa za tie roky nepoznala, aj by som ti uverila. Lenže ja viem, že sú to len zaklínacie slová, ktorý mi sa otvára verejná pokladnica.
Grossmann: Krivdíš mi. Ubližuješ mi. Je mi to naozaj ľúto.
Elvíra: Vedel by si mi vysvetliť, na čo sme tu celé tie dlhé roky opatrovali tvoj slávnostný maturitný oblek? Načo si si celý život upieral najrozmanitejšie radosti, len aby si si zachoval nezmenenú štíhlu postavu?
Grossmann: To sú predsa celkom iné veci. To sú hodnoty, za ktorými si človek stojí, o ktoré človeku v živote ide.
Elvíra: Máš pravdu. Mne teraz ide o to, aby si pochopil, akú hodnotu predstavuje práve tento maturitný oblek. Svedomie mi nedovolí len tak z roztopaše, či chvíľkovej nevôle ho vyhodiť. Celý život som strávila v spoločnosti tvojho obleku. Kým si bol preč, bol on pre mňa všetkým. Nahrádzal ťa. Zastupoval ťa.
Grossmann: A preto ma v ňom pochováš? Nebolo by vari správne, aby si si ho odložila na pamiatku? Ako spomienku na mňa.
Elvíra: Nič si nepochopil. Striedali ste sa v mojom súkromnom živote. Ty a tvoj maturitný oblek. Až raz odídeš navždy, odídete obidvaja. V mojich očiach a v mojom srdci vás spájajú putá, ktoré nemôžeš pochopiť. Kým ty si trávil čas v bankových kanceláriách, ja som žila svoj život s tvojím oblekom.
Grossmann: Tak preto ma v ňom pochováš. Aký je len osud nevyspytateľný. A do vrecka mi vložíš sklené oko po starom otcovi, aby bol môj odchod úplne dokonalý. dá sa povedať, aby som zmizol bez stopy. Aby ti ma nič nepripomínalo. Ako keby som ani nikdy nebol. Tak s tým si nerob starosti. Tohto obleku sa zbavíme hneď.
Elvíra: Pochovám ťa v ňom.
Grossmann: Kedy? Kedy ma v ňom pochováš? Hneď? Nech sa ti páči! Už si líham na koberec. Umieram na tvoj jediný pokyn. Stačí naznačiť a som hotový.
Elvíra: Len pokojne počkaj. Všetko má svoj čas. O to sa ty neboj. Tak je to v prírode zariadené.
Grossmann: Čo ma je po tvojej prírode?! Ja sa ti do nej nestarám, tak sa láskavo ani ty nestaraj do môjho maturitného obleku. Ja ho teraz bez mihnutia oka vyhodím. Rozumieš? A ty ma potom – raz v budúcnosti – v poriadne vzdialenej budúcnosti – pochováš v niektorom z mojich reprezentatívnych čiernych oblekov. Je ti to jasné?!
Elvíra: Áno. Je mi to jasné. Úplne. Pochovám ťa, v čom uznám za vhodné.
Grossmann: Konečne rozumná reč.
Elvíra: A ty dobre vieš, že ja pokladám za vhodný práve tvoj maturitný oblek.
Grossmann: Ty si proste úžasná!
Elvíra: To si mi predsa vravieval celý život. Takže aj ja som už o tom presvedčená. Nie je to nepríjemné presvedčenie. Naopak. Človeka to povzbudzuje, lepšie ako káva, či mentolové cukríky. V každej situácii sa človeku môže zísť takéto presvedčenie.
Grossmann: Som rád, že sa takto pozeráš na môj vklad do tvojho života, že takto úprimne oceňuješ môj skromný príspevok.
Elvíra: Načo toľko skromnosti?! Tvoje zásluhy sú oveľa väčšie, než si myslíš.
Grossmann: Nezveličuj. Všetko s mierou – to je základná múdrosť.
Elvíra: Ani netušíš, ako ma hrejú tvoje srdečné slová.
Grossmann: Som rád, že začínaš takto triezvo nazerať na toto nedorozumenie, ktoré si vyvolala.
Elvíra: Tak to je úžasné! Ja som vyvolala nedorozumenie?
Grossmann: Prirodzene. Čo je na tom také nepochopiteľné?
Elvíra: Nechce sa mi veriť vlastnému sluchu. To by si ty predsa nikdy v živote nemohol povedať. Ba ani len vysloviť. Veď to by si si ty nikdy ani len nepomyslel.
Grossmann: Máš pravdu. Nikdy dosiaľ som nemohol nič také povedať ani zamlčať, pretože až dodnes si fakticky nijaké nedorozumenie nevyvolala. To nič, začať možno v každom veku.
Elvíra: Mal by si si zachovať takýto nestranný pohľad aj na otázku svojho maturitného obleku a pohrebu tiež, samozrejme.
Grossmann: Odkedy je môj pohreb tiež maturitný?
Elvíra: Nezahováraj. Nejde ani tak o samotný pohreb, ako o tvoj pohľad – nestranný pohľad naň.
Grossmann: O môj pohľad sa ty nestrachuj, Ja vidím veci až priveľmi zreteľne, jasne a ostro. Väčšmi by sa oddalo skúmať tvoj zrak, keď nevidíš, že ten starý oblek nie je už dávno na nič súci a nie to ešte na takú príležitosť, akou je pohreb a môj pohreb vo výslužbe zvlášť.
Elvíra: Na tvojom pohrebe nebude ani natoľko dôležité, že si vo výslužbe, ako práve to, čím si bol pred výslužbou.
Grossmann: Nemusíš sa namáhať. Ja ti dobre rozumiem. Viem, čo mi chceš naznačiť, či lepšie povedané povedať. Áno, nie som už tým, čím som bol doteraz. Ani v spoločnosti ani v rodine. A ak to chceš počuť celkom otvorene: ani v banke ani v spálni. Ale to ešte neznamená, že ma treba za trest úplne znemožniť – bez hanby sa mi pomstiť priamo na mojom pohrebe. Pred celou verejnosťou, v očiach mojich priateľov a spolupracovníkov.
Elvíra: Zvláštne, aký si odrazu podozrievavý. Nikdy si taký nebol. Prekypoval si dôverou a dnes mi neveríš. Prisudzuješ mi nečisté úmysly. Odvolávaš sa pritom na svojich priateľov a spolupracovníkov, ktorí sa pravdepodobne tvojho pohrebu vôbec nedožijú. Len si ich predstav so všetkými tými ich chorobami a neduhmi.
Grossmann: Zvláštne, ako odrazu všetkých pochovávaš. Nikdy si taká nebola. Prekypovala si chuťou do života a dnes vravíš už len o smrti. Ani sa pri tom na nikoho neodvolávaš.
Elvíra: Omyl! Nevravím o smrti. Vravím o živote, ktorý bude plynúť aj po smrti tvojich priateľov a spolupracovníkov.
Grossmann: Nehnevaj sa na mňa, ale ja sa nemienim s tebou škriepiť, a už vôbec nie o takýchto samozrejmých veciach. Mne ide o princíp. Ten oblek poputuje do smetí. Nikoho to nebude bolieť. Ver mi. Nik nebude smútiť. Ani ty. O to sa postarám. Už týždeň predsa nikam neodchádzam. Som vo výslužbe, čo je to isté ako na odpočinku, a ten budem tráviť spolu s tebou v harmonickom súžití. Ten oblek, iste uznáš, nemá viac miesto v našej domácnosti. Som tu ja – osobne. Nemá koho zastupovať. Nemá koho nahrádzať.
Elvíra: My dvaja sa nikdy nedohodneme. Prežili sme každý celkom iný svoj vlastný život, aj keď do značnej miery čímsi spojený. Žili sme blízko seba, veľmi blízko, ale predsa len vedľa seba. Aj tak si dovolím tvrdiť, že sme sa nikdy neprestali a ani sa nikdy neprestaneme ľúbiť.
Grossmann: V tom ti nemôžem protirečiť. Protirečil by som sám sebe.
Elvíra: Som nesmierne potešená, že si takto, aj keď okľukou, dospel k nezmeniteľnému rozhodnutiu zavesiť oblek do skrine.
Grossmann: Prepáč mi moju príkrosť, ale povesť muža, ktorý za každých okolností presadzoval a vždy aj presadil správnu mienku, mi nedovolí v tomto prípade s tebou súhlasiť. Ten oblek zásadne patrí do smetí. A nebudeme to predsa my, ktorí by sme sa priečili tejto každému zrejmej logike. Vyhodíme ho.
Elvíra: Môžem ťa ubezpečiť, že to nebude oveľa odlišnejšie, keď ten oblek zodvihneš a vložíš do skrine.
Grossmann: Neboj sa, nebude to priveľmi nepodobné, keď ten oblek vyhodím.
Elvíra: To nie je možné.
Grossmann: Je to nevyhnutné. Na tomto obleku sa totiž nedajú zapnúť nohavice, pretože ich práve tam zničili mole.
Elvíra: To nie je predsa nijaká prekážka. Pokiaľ viem, nebožtíkom spínajú ruky, takže na tom, či budeš, alebo nebudeš mať v rakve zapnuté nohavice, vôbec nezáleží.

Dr. Grossman sa zamyslel a po chvíli zádumčivo prehovoril.

Grossmann: To je fakt. Vlastne máš pravdu.

Musel uznať, ako človek obdivujúci reč faktov a rozumných argumentov, že v Elvíriných slovách je neúprosná, ale čistá pravda. Spýtal sa svojej milovanej ženy, čo by si želala na raňajky, a opustil miestnosť. Maturitný oblek bezducho ležal na dlážke. O chvíľu sa dr. Grossmann nepochybne vrátil do spálne s raňajkami pre Elvíru. Celkom ako za študentských čias. Nevedno len, či ten maturitný oblek putoval nazad do skrine, alebo či ho stihol nejaký iný osud. Ľahko si domyslieť, ale ťažko s určitosťou tvrdiť. Ale to predsa nikdy nebolo dôležité. V ovocnom sade dr. Grossmanna medzitým svitol jasný deň a pootvorenými oknami dovnútra povieval svieži vetrík. Príroda človeka zvyčajne dojíma. Je v nej niečo neprekonateľne sentimentálne.

Popoludní sa v hoteli Carlton konalo milé stretnutie starších pánov, ktorých spájalo nerozlučné priateľstvo, spoločne prežité roky, nezmazateľné spomienky a najmä ich vznešené povahy. Schôdzky sa dozaista zúčastnil aj dr. Grossmann. Dá sa dokonca povedať, že to bolo veľmi pravdepodobné.

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 49 krajinách.

Niektoré funkcie môžu používať súbory cookie na prispôsobenie obsahu, na vykonávanie funkcií sociálnych médií a na analýzu návštevnosti. Niektoré informácie o tom, ako používate našu stránku, môžu používať aj tretie strany, ktorých softvérové doplnky používame. • We use cookies to personalise content and ads, to provide social media features and to analyse our traffic.  We also share information about your use of our site with our social media, advertising and analytics partners. View more
Cookies settings
Súhlasím / Accept
Nesúhlasím / Decline
Privacy & Cookie policy
Privacy & Cookies policy
Cookie nameActive

Kto sme

Webová adresa našej stránky je: http://www.belobog.sk.

Komentáre

Keď návštevníci stránky napíšu komentár, uchovávame údaje, ktoré sú zobrazené vo formulári s komentárom, spolu s IP adresou návštevníka a reťazcom agenta z prehliadača používateľa, aby sme mohli vylúčiť spam. Službe Gravatar môžeme poskytnúť anonymizovaný reťazec odvodený od vašej e-mailovej adresy (tzv. hash), aby sme mohli zistiť, či túto službu používate. Zásady ochrany osobných údajov služby Gravatar nájdete tu: https://automattic.com/privacy/. Po schválení vášho komentára bude spolu s vašim komentárom zverejnený aj váš profilový obrázok.

Médiá

Ak na stránku nahrávate obrázky, nemali by ste spolu s nimi nahrávať aj meta-údaje o polohe (EXIF GPS). Návštevníci stránky si môžu vaše obrázky stiahnuť a dostať sa k údajom o polohe, ktoré sú zapísané v meta-údajoch.

Súbory cookie

Ak na našej stránke napíšete komentár, prehliadač vám môže dať možnosť uložiť do súboru cookie vaše meno, e-mailovú adresu a webovú stránku. Je to kvôli vášmu pohodliu, aby ste tie isté údaje nemuseli vyplňovať znovu pri nasledujúcich komentároch. Životnosť týchto súborov cookie trvá jeden rok. Na našej prihlasovacej stránke môžeme nastaviť jeden dočasný súbor cookie, aby sme vedeli zistiť, či váš prehliadač tieto súbory akceptuje. Tento súbor cookie neobsahuje žiadne osobné údaje a hneď po ukončení prehliadača sa vymaže. Keď sa prihlásite, nastaví sa niekoľko súborov cookie, do ktorých sa uložia vaše prihlasovacie informácie a vaše preferencie zobrazenia. Životnosť prihlasovacích súborov cookie trvá dva dni a súborov s preferenciami jeden rok. Ak si vyberiete možnosť „Zapamätať si ma“ (po anglicky „Remember Me“), prihlasovací súbor vydrží dva týždne. Ak sa odhlásite, prihlasovacie súbory cookie sa odstránia. Ak budete upravovať alebo zverejníte článok, vo vašom prehliadači sa uloží ďalší súbor cookie. V tomto súbore cookie nie sú žiadne osobné údaje a je v ňom len identifikátor článku, ktorý ste práve mali otvorený. Po uplynutí 1 dňa bude neplatný.

Zahrnutý obsah z iných webových stránok

Články na tejto lokalite môžu obsahovať zahrnutý obsah (napr. videá, obrázky, články atď.). Zahrnutý obsah z iných webových stránok sa správa rovnako, ako keby sa návštevník nachádzal na webových lokalitách, z ktorých takýto obsah pochádza. Tieto webové lokality môžu tiež zhromažďovať údaje o vás, používať súbory cookie, zahrnovať nástroje sledovania od tretích strán a monitorovať vaše interakcie s týmto zahrnutým obsahom. Samozrejme sa to týka aj situácie, ak máte na danej lokalite konto a ste prihlásení, vtedy tiež môžu sledovať vaše interakcie so zahrnutým obsahom.

S kým zdieľame vaše údaje

V prípade, že požiadate o resetovanie hesla, do príslušného e-mailu bude zahrnutá vaša IP adresa.

Ako dlho uchovávame vaše údaje

Ak na stránke napíšete komentár, tento komentár a s ním súvisiace meta-údaje sa uchovávajú na neurčito. Dôvodom je, aby sme mohli rozoznať následné súvisiace komentáre a aby sme ich mohli potvrdzovať automaticky a nenechali čakať na manuálne potvrdenie. Užívateľom, ktorí si na našich stránkach vytvoria konto (ak bude taká možnosť), tiež uchovávame osobné informácie, ktoré oni zadajú vo svojom používateľskom profile. Všetci používatelia môžu svoje osobné informácie kedykoľvek vidieť, upraviť aj odstrániť (s výnimkou používateľského mena, ktoré sa nedá zmeniť). Tieto informácie sú tiež viditeľné pre administrátorov stránok, ktorí ich tiež môžu meniť.

Aké práva môžete uplatňovať na svoje údaje

Ak máte ne tejto stránke konto alebo ak ste napísali komentáre, môžete požiadať o exportovanie osobných údajov, ktoré o vás uchovávame vrátane údajov, ktoré ste nám poskytli. Môžete tiež požiadať, aby sme všetky takéto informácie o vás  odstránili. Toto sa však netýka informácií, ktoré sme povinní uchovávať z administratívnych, právnych alebo bezpečnostných dôvodov.

Kam odosielame vaše údaje

Komentáre návštevníkov môže kontrolovať automatická antispamová služba tretej strany.

Who we are

Our website address is: http://www.belobog.sk.

Comments

When visitors leave comments on the site we collect the data shown in the comments form, and also the visitor’s IP address and browser user agent string to help spam detection. An anonymized string created from your email address (also called a hash) may be provided to the Gravatar service to see if you are using it. The Gravatar service privacy policy is available here: https://automattic.com/privacy/. After approval of your comment, your profile picture is visible to the public in the context of your comment.

Media

If you upload images to the website, you should avoid uploading images with embedded location data (EXIF GPS) included. Visitors to the website can download and extract any location data from images on the website.

Cookies

If you leave a comment on our site you may opt-in to saving your name, email address and website in cookies. These are for your convenience so that you do not have to fill in your details again when you leave another comment. These cookies will last for one year. If you visit our login page, we will set a temporary cookie to determine if your browser accepts cookies. This cookie contains no personal data and is discarded when you close your browser. When you log in, we will also set up several cookies to save your login information and your screen display choices. Login cookies last for two days, and screen options cookies last for a year. If you select "Remember Me", your login will persist for two weeks. If you log out of your account, the login cookies will be removed. If you edit or publish an article, an additional cookie will be saved in your browser. This cookie includes no personal data and simply indicates the post ID of the article you just edited. It expires after 1 day.

Embedded content from other websites

Articles on this site may include embedded content (e.g. videos, images, articles, etc.). Embedded content from other websites behaves in the exact same way as if the visitor has visited the other website. These websites may collect data about you, use cookies, embed additional third-party tracking, and monitor your interaction with that embedded content, including tracking your interaction with the embedded content if you have an account and are logged in to that website.

Who we share your data with

If you request a password reset, your IP address will be included in the reset email.

How long we retain your data

If you leave a comment, the comment and its metadata are retained indefinitely. This is so we can recognize and approve any follow-up comments automatically instead of holding them in a moderation queue. For users that register on our website (if any), we also store the personal information they provide in their user profile. All users can see, edit, or delete their personal information at any time (except they cannot change their username). Website administrators can also see and edit that information.

What rights you have over your data

If you have an account on this site, or have left comments, you can request to receive an exported file of the personal data we hold about you, including any data you have provided to us. You can also request that we erase any personal data we hold about you. This does not include any data we are obliged to keep for administrative, legal, or security purposes.

Where we send your data

Visitor comments may be checked through an automated spam detection service.
Save settings
Cookies settings
Návrat hore