Začiatkom 90-tych rokov, po zdanlivom zrušení medzinárodného triedneho boja a zjednotení Európy, sme si osvojili ilúziu „konca dejín“ a konzumného spôsobu života bez väčších problémov a ohrození. Zdalo sa zbytočným uvažovať o investovaní do vývoja spoločnosti. Dnes vidíme, že to bol veľký omyl.
Niekedy sa mi zdá, že sme premrhali obrovskú šancu na vytvorenie základu, ktorý by nielen nám, ale aj generáciám po nás prinášal spokojnosť zo života v krajine, ktorú by vnímali ako priestor na pokojný, tvorivý život. Každý z nás, individuálne, sme sa sústredili na vlastný život, rodinu a kariéru, a zanedbali sme budovanie spoločenských vzťahov ako systému.
Je to veľká škoda.
Snáď k tomu prispela aj mylná ilúzia lineárneho plynutia času, priamočiareho vývoja vpred. Ak vnímame život ako jednoduchý lineárny graf, tak si podvedome predstavujeme, že môžeme doviesť stav vecí do bodu spokojnosti, odkiaľ už nasleduje len udržiavanie stavu. Mysleli sme si, že sme už veľmi blízko tohoto cieľa. Keď nie pre seba, tak pre svoje potomstvo. Kvôli tomuto cieľu sme boli ochotní aj dočasne si „utiahnuť opasky“.
Lenže čo teraz, keď zistíme svoj omyl?
Čo ak každá nová generácia, možno súbeh 2-3 generácií musí svet budovať nanovo. Čo ak priebeh nie je lineárny, ale je sínusoidou? Čo ak musíme pripustiť, že život a vývoj prebiehajú v cykloch? Spolu s nevyhnutnými vzostupmi aj pádmi…
Je to síce bolestná myšlienka, prinášajúca pocit istej márnosti, ale ponechávajúca možnosť „reštartu“ pre budúcnosť. Ponúkajúca milosrdenstvo nezviazanosti s cestou predkov, možnosti slobody tvorby vlastnej budúcnosti. S možnosťou napraviť omyly predchádzajúcich generácií, ale aj s potenciálom opakovania už raz urobených chýb. Možno ani trvale jednosmerný pohyb („trvalo udržateľný rast“) ani nie je možný a sme prírodnými zákonmi odsúdení na oscilácie okolo ideálnej dráhy vývoja.
Istú nádej nachádzam v tom, že tým naši potomkovia dostávajú možnosť využiť svoj potenciál lepšie ako sme ho využili my.
I keď niekedy si myslím, že táto konzumná kapitalistická spoločnosť, napriek všetkým liberálnym proklamáciám, nevytvára podmienky na pokojný rozvoj nových generácií. Všadeprítomná konkurencia a dominancia „práva silnejšieho“ ničia podmienky spolupráce, ktorá je na pokojný rozvoj nevyhnutná.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Úplne súhlasím s celkovým vyznením myšlienok autora. Kapitalizmus určite nie je ideálne zriadenie. Pomohol urýchliť technologický rozvoj v uplynulých troch storočiach, umožnil rozbehnúť globalizáciu a využiť všetky dostupné zdroje Zeme. Ale už sme narazili na hranice možností. A Mars i Mesiac sú stále príliš ďaleko.
Kapitalizmus je možno dobrý systém na maximalizovanie expanzie. Ale prestáva sa hodiť vtedy, keď nie je už kam expandovať. Vtedy sa začína kanibalizovať.
Ľudstvo počas všetkých predchádzajúcich storočí dokázalo vnímať cyklickú povahu časových zmien a dokázalo žiť v súlade s nimi. Potrebujeme sa vrátiť ku skoro zabudnutej múdrosti predkov a obohatiť ju o nový potenciál, ktorý sme získali rozvojom techniky a vzdelania.
Nádej ešte neumrela…
