V ostatnom čase mám pocit, že sa na mňa valí politika zo všetkého, čo má obrazovku. Ešteže mikrovlnka má časovač so zvončekom a netreba sa na ňu pozerať.
Naozaj je politika v našom živote taká dôležitá, aby si uzurpovala toľko pozornosti, koľko jej má? Aj tak je to prevažne hašterenie, zjavne len na strhávanie pozornosti, z ktorého slušnému človeku príde zle.
Človek je tvor hyperemocionálny, hypersociálny, ustráchaný a mýtofilný. A súčasná politika práve s tým počíta a využíva všetky tieto ľudské danosti. Burcuje emócie, osobitne odpor a nenávisť voči oponentom, vytvára priestor pre spolčovanie do skupín, naši verzus iní a tiež apeluje na strach. Tým, že politika ako baranidlo používa ľudskú prirodzenosť, dokáže priťahovať pozornosť značnej časti obyvateľstva, napríklad ľudí, ktorí sledujú televízne debaty politikov. Najhoršie je to, že ľudia si prirodzene vytvárajú životné stereotypy a návyky. Ak sa zlosť a nenávisť stanú návykom, ľudia prirodzene vyhľadávajú situácie, v ktorých sa môžu ventilovať. A preto sledujú televízne debaty politikov, od ktorých sa ani žiadne riešenie neočakáva, len prúd záporných emócií.
A práve preto aj v súkromných rozhovoroch nie sú schopní vydržať pozitívnu atmosféru a stáčajú reč k politike a nenávideným osobám. Ventilujú emócie nenávisti k tým, čo majú iné názory alebo identitu ako divák, pocit spolupatričnosti so svojimi, potrebnú dávku posilňovania rôznych mýtov, aj potrebnú dávku strachu – to by bol koniec sveta, ak voľby vyhrajú títo.
Nekonečné politické diskusie aj vytvárajú ilúziu kontroly nad dianím. Keď zvolíme našich bude svet ružový sad. Čo mne osobne v súčasnej politike tiež chýba, je korektnosť. Je zaujímavé, ako v súčasnosti niektoré médiá vo verejnej komunikácii postupne menia významy pojmov. Korektnosť si predstavujem hlavne ako jednotu slov a činov. Jasné vyjadrovanie bez zahmlievania a znevažovania iných postojov a podobne.
Ak sa chceme hrať na „politickú korektnosť“, zamlčiavať a ospravedlňovať postoje, ktoré sa ospravedlňovať nemajú, potom sami prispievame k falošnej spoločnosti. K falošnej spoločnosti prispieva aj absencia pravdy a lásky k národu, vlasti, k blížnym. Kto chce budovať akúkoľvek organizáciu, alebo aj seba samého bez týchto základných atribútov, môže mať len dočasný a falošný pozemský, materiálny úspech.
Žiaľ aj politika na každej úrovni sa buduje v súčasnosti bez týchto pevných základov. Čo je škoda. Bez morálnych a etických základov nevybudujeme nič poriadne. Okrem morálky a etiky, je dôležitá profesionalita.
Tak tiež absentuje vecný konštruktívny dialóg politických elít motivovaný spoločnou pozitívnou snahou posunúť krajinu, vyriešiť problémy. Keby v politike prevládla profesionalita nad straníckou príslušnosťou, tak si viem predstaviť, že by sme do vlády dlhé roky volili jednotlivých ministrov, ktorí by hlavne robili svoju prácu riadením rezortu a nie politickú agendu svojho predsedu.
Pre zdravie človeka aj spoločnosti je optimálne venovať politike, presnejšie politizovaniu, ktoré sa vydáva za politiku čo najmenej pozornosti. Náš čas a pozornosť musíme považovať za svoje vlastníctvo, ktoré nám nikto nesmie odňať. To ale neznamená, že by sme mali rezignovať na voľby a iné formy spoločenského angažovania. Z politického vlaku sa vystúpiť nedá, žiaľ platí, že kto nevolí, necháva o sebe a svete rozhodovať iných.
Len to treba brať triezvo, bez veľkých emócií a s odstupom. A nedať si ukradnúť svoju vlastnú dušu žiadnym politikom. Jedine názory múdrych ľudí vzbudia súzvuk aj inšpiráciu. Čím viac prenecháme priestoru nekvalifikovaným politikom, tým viac sa vzdávame možnosti mať vplyv na svoj život. Tí sú schopní prijať úplne všetko len aby si posilnili moc a vplyv.
Kým budú voliči na Slovensku brať politiku ako športový zápas kde fandia svojmu mužstvu aj keď je to partia netalentovaných ľudí, ktorí si dávajú stále vlastné góly a nenávidia súpera bez ohľadu na čokoľvek a nezačnú brať politiku ako nástroj na zlepšenie života a vyžadovať to, tak sa nič nezmení.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Politika ako športový zápas. To je úder klincu na hlavičku. To je starodávny osvedčený recept na ovládanie ľudí cez chlieb a hry.
Pri športovom fandení je bežné, že súpera diváci zahrnú najhoršími nadávkami a tí najvýbušnejší sú schopní aj zbiť fanúšikov súpera a svojmu tímu skalný fanúšik odpustí akýkoľvek podpásový podraz. Toto sa nikdy nemalo stať súčasťou normálnej politiky.
Druhá „finta“ je v tom, že ľudia zriedka vyhadzujú veci, ktoré si kúpili za vlastné peniaze. Preto sa málokto vzdá televízora, preto chodí tam, kde má zakúpenú permanentku a preto poctivo a nekriticky číta správy, ktoré si predpláca ako „exkluzívny obsah“.
Do tretice, zrejme si už málokto pamätá na vtip o Leninovi, ktorý je na každej nástenke, v každom televíznom programe a človek sa už bojí otvoriť konzervu…
Ale presne toto vidíme dnes a denne. Je celkom prirodzené, že ľudí nebaví stále počúvať o Ficovi, ale tá nechuť sa neobracia proti toxickým médiám, ktoré takto ľuďom otravujú životy, ale proti samotnej osobe. A čo myslíte, milí konzumenti médií, čo by sa zmenilo, keby zrazu Fico „nebol“. Myslíte, že by sa vytratil aj z médií? „Prdlačky, švagrová!“ Sú témy, ktoré majú zaručenú nesmrteľnosť a zbavíte sa ich len tak, že vyhodíte televízor.
