Naša doba asi nemá svedomie

Tragédia čo sa udiala na bratislavskom gymnáziu pre nadané deti vo mne riadne rozšírila pesimizmus a vniesla napätie do mojej osobnosti. Názory sú rôzne. Napríklad, že sa mohol inšpirovať l aj podpaľačstvom vo Francúzsku. Nadané dospelé dieťa, ktoré chcelo upútať na seba pozornosť a stať sa rebelom. Je to škola pre nadané deti a tie obvykle majú schopnosti rýchlejšie dospieť a vidieť ďalej ako ich rovesníci. Možno podľahol syndrómu vyhorenia.
Gymnázium pre nadané deti je náročná škola a možno on podľahol syndrómu vyhorenia, proste vyhorel ku koncu školského roku.

Ktovie čo za tým bolo, už nám to žiaľ nepovie. Myslím ale že musel tu školu za niečo veľmi nenávidieť, keď sa podujal na toto a stalo ho to aj život. Nie som si celkom istý, či nie je príliš skoro v deťoch pestovať pocit mimoriadnosti, svetovosti. Môže to narúšať sociálne vzťahy medzi rovesníkmi a im samotným devastovať charakter.

Mne osobne sa vo všeobecnosti nepáči prehnaná súťaživosť a podpora sebectva a nespolupráce. Je potrebné nemanifestovať nekvalifikované závery , počkať na fakty, ktoré do tejto tragickej udalosti vrhnú viac svetla.

V každom prípade je to hrozné. Tá obrovská nenávisť, ktoré naše deti okolo seba vidia ich logicky ovplyvňuje. Problémom môžu byť aj médiá. Mnohé sa totiž živia na zlobe a nenávisti a nie na láskavosti, spolupatričnosti, životnom optimizme. Zjavne bude pribúdať agresivita, nenávisť. Mnohí ľudia žijú v bublinách a nemajú žiadnu toleranciu k iným názorom.

Mrzí ma, koľko násilia sa okolo nás deje, a tiež, koľko priestoru sa mu v médiách venuje. Aj vo vlastnej profesijnej dráhe zažívam veľký dopyt po diagnóze, respektíve riešení zhodnotení už prebehnutého násilia, no žiaľ relatívne nízky dopyt po intervenciách smerovaných na jeho prevenciu. Prajem si, ale samozrejme aj ľuďom, ktorých sa riziko násilia týka, aby sa to zmenilo.

Želám všetkým čitateľom pekné leto a čas strávený v kruhu ľudí, ktorí ich doplnia pozitívnou energiou na ďalšie obdobie.

Dušan Piršel

O tejto tragédii sa vo verejnosti vie zatiaľ príliš málo, nuž sa zatiaľ zdržím vecného komentára. No keď už k tejto téme píšem dodatok, tak si pripomínam, že v roku 1969 bola spoločnosť tiež konfrontovaná s autodafé – Jána Palacha. Medzi týmito dvomi tragédiami nie sú takmer žiadne priame paralely, no poukážem na zreteľný rozdiel v reakcii spoločnosti.

Psychiku mladistvých ešte v rozhodujúcej miere formuje okolie, ešte nie sú za svoje činy plne zodpovední ani právne. Preto by bolo na mieste, aby si spoločnosť po podobnej tragédii vstúpila hlboko do svedomia. Je spoločnosť, do ktorej naše deti vyrastajú, tá najlepšia možná? Podľa našich najlepších možnosti?
V roku 1969 sa to vo verejnosti stalo. Smrť Jána Palacha dlho hrýzla svedomie celej spoločnosti, vrátane najvyšších funkcionárov vládnucej strany.

Dnes nič podobné okolo seba nevidím. So spoločnosťou je všetko v poriadku a za všetko môžu tí, ktorých funkcionári vládnucich strán už aj tak nenávidia.
Naša doba je asi bez svedomia.