Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom narušenia zákona života – lovenia zveri kvôli zisku a nie pre potrebu človeka, a následného uplatnenia zvieracieho práva – krvnej pomsty, zapísaný sovietskym lingvistom L. V. Belikovom, preložený z ruského originálu Миф o человеке и белых медведях, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno žil človek so ženou. Tento človek lovil tulene, mrožov, veľryby. Raz odišiel loviť na more, keď na ľade uvidel bieleho medveďa, zabil ho a vrátil sa domov. Na druhý deň znova išiel na lov, tu počuje škrípať zamrznutý sneh… Započúval sa – škripot sa rýchlo približuje. A vtedy zbadal troch bielych medveďov. Tie sa pýtajú človeka: ,,Nevidel si tu niekde nášho priateľa, hľadajúceho si potravu?“
Človek zaklamal: ,,Nie, nevidel.“
Potom sa vrátil domov, do svojho príbytku. Hľadá ženu, ženy niet. Hovorí neteri: ,,Priprav mi kuchlianku, nohavice, rukavice, čiapku!“ Pripravila všetko, čo si rozkázal. Vybral sa človek na cestu, hľadať svoju ženu.
Šiel dlho-predlho, kým nezbadal táborisko. Priblížil sa k nemu na samý kraj, potom vošiel do malého príbytku.
,,Odkiaľ si?“, ozve sa z baldachýnu.
,,Z ďaleka!“, odpovedá človek.
,,Nože pomôžte človeku vyzliecť sa“, vraví hlas z baldachýnu.
Z baldachýnu vyšli synovia hovoriaceho, a to medvede. Človek prišiel k táborisku bielych medveďov, priamo do ich domova. Medvede pomohli človeku vyzliecť sa. Starý medveď zišiel z baldachýnu a vraví synom: ,,Upracte oblečenie a lepšie ho poskladajte!“ Upratali synovia šaty človeka.
Vraví starec dcéram: ,,Pripravte jedlo!“ Dcéry podali človeku tulení tuk, ten však krúti hlavou: ,,My také jedlo nejedávame!“
Vtedy povedal starec dcéram: ,,Nakŕmte ho iným jedlom!“
Dcéry podali človeku zamrznuté mäso. Zjedol ho. Keď sa človek najedol, starec-medveď sa ho pýta: ,,Tak, prečo si prišiel?“
,,Žena sa mi niekde stratila.“
Starec mu hovorí: ,,Tvoju ženu chytil najsilnejší z nás. A naši ťa chcú zabiť!“
,,Nech, neraz som na smrť išiel!“, povedal človek a ľahol spať. Keď sa ráno zobudil, počuje cudzie hlasy – akýsi muž-medveď vošiel dnu a vraví: ,,Kde je cudzinec? Chceme sa s ním pohrať, trochu sa zabaviť!“
Človek vyšiel z príbytku a šiel rovno k bielym medveďom. Medveďov bolo všade, naľavo aj napravo, čakali cudzinca. Medvede tu žili a rozprávali ako ľudia, zišiel sa tu všetok medvedí národ, ktorý tam žil. Prišiel bližšie k nim. Jeden z medveďov mu hovorí: ,,Tak sa nám ukáž, zmeriame sily v skákaní!“
Človek na to: ,,Nuž čo, zmerajme!“
Najprv skočil medveď, potom skočil človek – medveď zostal vzadu.
Vrátil sa človek k svojim hostiteľom, starec sa ho pýta: ,,Tak ako?“
,,Na dnešok som ich nechal za sebou!“, odpovedal človek.
Na druhý deň opäť prišiel muž-medveď: ,,Kde je cudzinec? Chceme sa s ním pohrať, trochu sa zabaviť!“
Starec vraví človeku: ,,Tak, dnes ťa zabijú!“
,,Nech, neraz som na smrť išiel!“
Človek vyšiel z príbytku a šiel rovno k bielym medveďom. Medveďov bolo všade, naľavo aj napravo, znova čakali cudzinca. Prišiel bližšie k nim. Jeden z medveďov mu hovorí: ,,Tak sa nám ukáž, zmeriame sily v boji!“
Človek na to: ,,Nuž čo, zmerajme!“
Najprv sa vrhol na človeka medveď. Chytil ho človek za hlavu, schmatol za srsť, hodil ho dolu a obkročil…
Vrátil sa človek k svojim hostiteľom, starec sa ho pýta: ,,Tak ako?“
,,Na dnešok som ich nechal pod sebou!“, odpovedal človek.
Na ďalší deň opäť prišiel muž-medveď: ,,Kde je cudzinec? Chceme sa s ním pohrať, trochu sa zabaviť!“
Starec vraví človeku: ,,Tak, dnes ťa určite zabijú! Majú mrožiu hlavu – veľmi veľkú. S touto hlavou sa hrajú ako s loptou!“
,,Nech, neraz som na smrť išiel!“
Človek vyšiel z príbytku a šiel rovno k bielym medveďom. Už z diaľky vidí mrožiu hlavu s obrovskými klami. Medveďov aj teraz bolo všade, naľavo aj napravo, znova čakali cudzinca. Prišiel bližšie k nim. Jeden z medveďov mu hovorí: ,,Tak sa nám ukáž, zmeriame sily – staň si ďalej!“
Človek na to: ,,Nuž čo, zmerajme!“
Človek sa postavil ďalej od medveďa. Medveď k nemu kričí: ,,Najprv ti hodím loptu ja!“ Človek súhlasí: ,,No dobre, najprv ty!“ A hodil medveď hlavu priamo do človeka. Letí hlava k nemu plnou rýchlosťou, kly rovno do tela, len udrieť. Odskočil a preletela mimo. Potom vzal mrožiu hlavu človek a skríkol: ,,Drž sa tam, podávam!“
,,Dobre, podávaj!“, kričí medveď. Hodil človek hlavu a mrožie kly sa zaryli rovno do medveďa.
Vrátil sa človek k svojim hostiteľom, starec sa ho pýta: ,,Tak ako?“
,,Nestojí už za reč. Radšej by mali poslať toho najsilnejšieho, s ním sa mi treba pomerať!“, odpovedal človek.
Starec vraví človeku: ,,Tak, to ťa určite zabijú! Našim najsilnejším je medveď Kočatko, nikto nad ním ešte nevyhral!“
,,Nech! Aj tak za ním pôjdem, že mi ženu odvliekol!“
Išiel človek k najsilnejšiemu medveďovi – ku Kočatkovi. Už z diaľky vidí pri jeho dome svoju ženu. Tá mu vraví: ,,Načo si sem prišiel? Zabije ťa! Beda, aký je silný a hrozný!“
Muž jej hovorí: ,,Nech, neraz som na smrť išiel! Ja sa nebojím!“
Vtom vidí človek – vychádza Kočatko, najsilnejší, najhroznejší, velikánsky medveď, najmocnejší z najmocnejších zo svojho ľudu… Vyšiel a hovorí človeku: ,,Aha, za ženou prišiel! Ale nie, nedám ti ju! A hneď teraz ťa zabijem!“
Zahnal sa ozrutánskou labou Kočatko, človek však rýchlo odskočil a zo zadu mu skočil na chrbát. Kočatko vstal na zadné laby, chcel zhodiť človeka a zabiť ho. No človek skočil dolu, vytiahol kopiju a vrazil ju medveďovi rovno do srdca. Chytil ženu za ruku a vzal si k hostiteľovi. Starec sa ho znova pýta: ,,Tak ako?“
,,Zabil som vášho najsilnejšieho“, odpovedá človek.
Zamyslel sa starec-medveď a povedal: ,,No, veru si ty veľmi silný, človek. Vezmi si jednu z mojich dcér za ženu a vráťte sa domov!“
Vybrali sa na cestu, tentokrát už v trojici. Išli dlho-predlho. Nakoniec prišli domov, so svojho šiatra. Žili veľmi dobre, nikdy nepoznali hlad. Koniec.[1]
[1] БЕЛИКОВ, Л. В. 1982. Чукотские народные сказки, мифы и предания. Магадан: Магаданское книжное издательство, с. 24 – 27. Preklad: Sonka Valovič Sazama
Pridaj komentár