Ilustračný obrázok: Fine Mayer Pixabay
Keď som bola dieťa, veľmi som sa bála vojny.
V našej dedine žili muži, ktorí bojovali v povstaní. V susedstve o dva domy vyššie bývali manželia, ktorí prežili koncentrák. Kamarátov dedo, ktorý sa z neho vrátil tiež, sa priatelil s mojím starým otcom. Desili ma malé čísla, ktoré mali títo ľudia vytetované na predlaktiach. Nerozumela som dospelým, keď sa rozprávali o tom, že títo ľudia už nemohli mať deti. Stretávala som staručkého doktora o ktorom som vedela, že ho skrývali pred nacistami, aby ho neodvliekli do koncentráku pretože bol Žid. V časoch môjho detstva to boli živí pamätníci šialenstva, ktoré vyvolala ľudská nemravnosť, chamtivosť, skazenosť, nenávisť, závisť…
Nechápala som najmä šialenú nenávisť človeka k človeku, len preto že bol iný, alebo bol inej národnosti. Cítila som neuveriteľný odpor voči násiliu, ale aj žiaľ a vnútornú bolesť, keď som videla, ako si ľudia stále ubližujú.
Toto všetko vo mne pretrvalo dodnes a teraz v dospelosti som pochopila, prečo som toto všetko pociťovala. Najmä ten detský strach, odpor voči zlu, ale aj bolesť malej utrápenej dušičky.
Vtedy dávno sme mali pocit, že žijeme v Mieri. Dokonca sme mali z toho veľkú radosť, že v ňom žijeme. Kreslili sme a maľovali výkresy plné detskej radosti z Mieru. Písali sme básničky, slohové práce, hovorili sme o Mieri. MIER bol pre nás malé deti veľkou hodnotou, ktorej význam sme si uvedomovali možno viac ako dospelí.
MIER pre nás nebolo iba slovo.
Prešlo pár desaťročí a poslední pamätníci vojny vymierajú. Moja generácia, ktorá bola po Zamatovom surovo vrhnutá do spárov krutosti tej najprimitívnejšej formy kapitalizmu sa už iba prizerá skaze, ktorá nastala. Len málokto si vtedy v tej eufórii dokázal uvedomiť, čo sa skutočne stalo. Mnohí a najmä mladšie generácie si to neuvedomujú doteraz. Boli sme surovo vrhnutí do neľútostnej vojny proti nám samotným, vojny proti ľudskosti, mravnosti, láske, duchovnej vyspelosti. Boli sme surovo vrhnutí do vojny, ktorá má zničiť našu ľudskú podstatu a vytvoriť z človeka podradný živočíšny druh bez citov, myslenia, tvorivosti a najmä bez duše.
To, čo sa deje v posledných pár rokoch a najmä mesiacoch je finále šialenstva „Infernálneho stavu“, ako ho nazval ruský spisovateľ Ivan Antonovič Jefremov v knihe „Hodina býka“.
Totalita a tyrania naberá obludné rozmery práve kvôli vojne proti ľudskosti . Vojne vedenej proti človeku samotnému na mnohých frontoch a mnohými zbraňami, o ktorých mnohí ľudia ani netušia že sú to zbrane. Možno preto si vládnuce elity myslia, že stali „bohmi“ a môžu rozhodovať o bytí, či nebytí človeka aj planéty. Podporuje ich v tom slepá oddanosť ich prívržencov, ľahostajnosť mlčiacej väčšiny, ktorá sa priživuje na systéme, ale aj ješitnosť a arogancia tých, ktorí sa dostali k rôznym vedomostiam. Žiaľ títo ľudia možno sú inteligentní, ale nie sú múdri, pretože im chýba ľudskosť, mravnosť a duchovná vyspelosť. Mnohí z nich vedomostí buď zneužívajú, alebo ich vôbec nedokážu využiť v prospech spoločnosti.
Lenže… Tak ako píše Ivan A. Jefremov v „Hodine býka“ cit:
„Podľa dialektických zákonov opačnej strany je železná pevnosť oligarchického režimu súčasne veľmi krehká. Treba preskúmať jej uzlové spoje, aby sa na ne mohlo systematicky zaútočiť a celá stavba sa rozsype bez ohľadu na zdanlivú monolitnosť, pretože sa udržiava iba strachom – zdola až nahor. Z toho vyplýva, že treba malú skupinu ľudí, mužných, smelých, múdrych ľudí aby rozbilo oligarchiu a veľmi veľa jednoducho dobrých ľudí, aby vybudovali skutočnú spoločnosť.“
Mnoho tých jednoduchých a dobrých ľudí, ktorí sú základom spoločnosti si začalo uvedomovať hrozbu vojnového šialenstva a uvedomili si akú nesmiernu hodnotu má MIER v každodennom živote.
Uvedomili si, že „MIER nie je iba slovo“, s ktorý, sa dá narábať ako s prázdnou a lacnou frázou. Preto ľudia v poslednom období vychádzajú do ulíc, aby dali najavo svoju jednoduchú, ľudskú túžbu po MIERI. MIERI, ktorý je jedným z najdôležitejších základov fungujúcej spoločnosti.
Tu na našom malom Slovensku ľudia už takmer mesiac vyjadrujú svoju túžbu po Mieri v „Mierových pochodoch“. Zajtra sa uskutoční jeden z najväčších pochodov v hlavnom meste Bratislave, ktorý podporia svojou účasťou aj slovenské matky. Kým u nás „Mierové pochody“ vrcholia, štafetu „Mierových pochodov“ preberajú naši bratia v Čechách a na Morave, kde za zajtra budú konať prvé pochody v Tábore a v Kroměříži, ktoré budú vrcholiť 1. 4. v Tábore a v Prahe.
Aj keď sú „Mierové pochody“ mainstreamovými a verejnoprávnymi médiami ignorované, majú obrovský význam pre nás všetkých, ktorí túžime a chceme žiť ako ľudia a byť Ľuďmi.
Človek, ktorý musí žiť vo spoločnosti zmietanej vojnovým konfliktom stráca mnoho. Slobodu, dôstojnosť, ľudské a sociálne práva, pokoj a nakoniec môže stratiť úplne všetko, rodinu, priateľov a aj život. Preto je MIER takou hodnotou, ktorá nedá vyčísliť a ani opísať. To aký je dôležitý človek pochopí, až keď ho stráca. A jeho skutočnú hodnotu pochopia ľudia často až v okamihu, keď ho stratia, alebo strácajú. To akú má hodnotu vedeli najmä tí, ktorí za to, aby sme my mohli žiť v MIERI a narodiť sa, priniesli tú najvyššiu obeť. Položili vlastné životy za nás samotných, ale aj za tých, ktorý rozpútali nové vojnové šialenstvo.
Len v MIERI dokážeme plnohodnotne žiť, pracovať, tvoriť, vychovávať deti a budovať spoločnosť, ale najmä stávať sa Ľuďmi. Preto je nutné, aby sme v úsilí zachovať MIER pokračovali. Nenechali sa zastrašiť a zbavili sa pút strachu a ľahostajnosti. Len tak môžeme zachrániť nielen nás samotných, ale aj planétu pre ďalšie pokolenia.
Devana
Slnovratovo 2. marec 2023
