V minulej kapitole sme videli, ako Valentinus Corvinus vyslal niekoľko skupín svojich vojakov na prieskum nepriateľa bojom. Ale neuspokojil sa len s tým a ešte pred bitkou pred svoje vojsko predstúpil s prejavom: „Nemáte sa čoho báť, lebo vás nevedie veliteľ, ktorý je statočný len slovami, ale skutočný vojak so zbraňou v ruke a vždy v prvých radoch. Nechcem od vás, aby ste len poslúchali moje rozkazy, ale predovšetkým, aby ste nasledovali príklad mojich činov. Nimi som si už trikrát vydobyl konzulát a slávu.“
Dobrému veliteľovi však nerobí starosti len nový, neznámy nepriateľ, ale aj nováčikovia vo vlastných radoch. O to horšie je na tom vojvodca, ktorý má viesť vojsko, ktoré je celé novo zostavené a neskúsené. Znamenití vojvodcovia, akými boli napríklad Gracchus alebo Théban Epameinondás, však dokázali aj s úplnými nováčikmi poraziť kmene silné a ostrieľané v bojoch. Dosiahli to tak, že im najprv niekoľkomesačným výcvikom vtlačili potrebnú disciplínu a zručnosti. Neobstojí teda výhovorka na nedostatok skúseného a zdatného mužstva. Ak má panovník dostatok ľudí, stačí ich riadne vycvičiť.
Dodatok Mariána Moravčíka
Nie je dobré podceňovať výcvik, najmä výcvik ku spolupráci. Práve na tom spočíva veľká časť tréningu športových tímov, ale aj úvodných týždňov pri prijímaní do nového zamestnania. V školách sa efektívna spolupráca pestuje málokedy, lebo všetko vyučovanie aj hodnotenie je individualizované. Aj kvôli výcviku ku spolupráci mala v minulosti význam základná vojenská služba. Dnes sa kolektivistické politické strany sťažujú (ak poctivo myslia svoju masovosť), že ľudia nie sú naučení spolupracovať vo veľkých kolektívoch – ale kde sa to mali naučiť?
Keď niektorá politická strana začne učiť ľudí spolupracovať, potom si poviem, že to myslí vážne a môže mať úspech.
Pridaj komentár